• Prekladá z jazykov

    Francúzsky jazyk
    Nemecký jazyk
  • Životopis autora

    Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Absolvoval slávne mikulášske gymnázium, v rokoch 1931 – 1937

    Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Absolvoval slávne mikulášske gymnázium, v rokoch 1931 – 1937 štúdium medicíny vo Viedni a v Prahe. V roku 1939 bol na vlastnú žiadosť preložený z nemocnice v Plzni do plukovnej nemocnice v Ružomberku, neskôr krátko pôsobil ako lekár v Palúdzke. Pod vplyvom priateľstva s Munkovcami konvertoval v roku 1942 na katolícke náboženstvo. V roku 1944 narukoval do vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde ho zastihlo SNP. Prešiel do poľnej nemocnice na povstaleckom území. Po potlačení povstania bol zajatý gestapom a krátko väznený. Potom sa skrýval v kláštore v Trnave. V roku 1946 sa stal primárom chirurgického oddelenia v Skalici, neskôr riaditeľom skalickej nemocnice. Počas tohto pôsobenia absolvoval študijný pobyt v Zürichu u profesora A. Brunnera. V roku 1956 bol pozbavený miesta v Skalici a preložený do Nitry, kde mu bolo umožnené len minimálne operovať. Tu zotrval až do dôchodku. Jeho rozhľadenosť a morálny kredit spôsobili, že v období socializmu sa u neho tajne schádzali mladí, prevažne kresťansky orientovaní intelektuáli. Zomrel 3. júna 1994 v Nitre.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Všetko je rovnako blízke i ďaleké – kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku (1946)

    Poézia

    • Die Kanone auf dem Ei (1936, Kanón na vajci, Praha)
    • Schwarze Verse (1937, Čierne verše, Praha)
    • Mozaika nádeje (1948)
    • Stĺpy (1948)
    • Analýza dňa (1992)
    • Torzo ticha (1995)

    Esej

    • Ecce homo (1992)
    • Mozaika nádeje (1992, 2., rozšírené vydanie)
    • Zápisky diletanta (1968)
    • Zákruty bez ciest (1971)
    • Roztrhnutá opona (1972, Rím)
    • Rekviem za živých (1991)
    • A slovo zadúchal duch (1992, spoločné dielo: P. Strauss, M. Rúfus)
    • Kvety z popola (1992)
    • Tesná brána (1992)
    • Krížová cesta (1993)
    • Za mostom času (1993)
    • Kolíska dôvery (1994)
    • Odvrátený hlas (1994)
    • Život je len jeden (1996)
    • Človek pre nikoho (2000)
    • Sme mocnejší než čas (2005)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Tvorbu básnika, prozaika, prekladateľa, esejistu a filozofa Pavla Straussa možno charakterizovať ako intelektuálny a reflexívny záznam, v ktorom jasne

    Tvorbu básnika, prozaika, prekladateľa, esejistu a filozofa Pavla Straussa možno charakterizovať ako intelektuálny a reflexívny záznam, v ktorom jasne rezonuje príklon k ideálom kresťanského humanizmu. Do literatúry vstúpil v 30. rokoch 20. storočia ešte ako študent po nemecky napísanými zbierkami veršov Die Kanone auf dem Ei (Kanón na vajci), Schwarze Verse (Čierne verše). Práve obojjazyčnosť umožnila Straussovi počas viedenských a pražských štúdií aktívne sa vyrovnávať s tvorbou svojich súčasníkov – spisovateľov nemeckej a českej moderny. (R. M. Rilke, F. Werfel, V. Nezval a i.). U Pavla Straussa ide o ľudsky angažovanú poéziu. V prvej zbierke, aj keď nejde o politickú poéziu, je evidentný vplyv svetového a domáceho dejinného diania (španielska vojna, národný socializmus v Nemecku, hospodárska kríza a s ňou súvisiace sociálne premeny), cez ktoré sa na povrch derie potreba vyjadriť sa. Tá sa naplno rozvinie v nasledujúcich básnických knihách, kde sa osobné prehlbuje. To je spojené s existenciálnym pocitom strachu pred smrťou matky, ktorým trpel od detstva a ktorý sa naplnil. Vzniknutú neistotu doplnila aj iná existenciálna neistota – identifikácia jeho židovského pôvodu počas druhej svetovej vojny, hoci už bol pokrstený. Zbierka Slová z noci je potom tematizovaním svedectva nájdenia východiska z existenciálnej krízy v konverzii. V čase, keď básnik vydáva svoje prvé zbierky, má za sebou aj viedenskú literárnu lektúru, pre ktorú bola už začiatkom storočia typická vzbura proti oficiálne vyhlásenej estetike krásneho. V jej intenciách pravdivo reflektovať zložitú skutočnosť vo veršoch znamenalo oprieť sa najmä o paradox. Protiklady vytvárajú krásu celku, aj keď jednotlivé obrazy môžu pôsobiť ohyzdne, celkový dojem z tejto poézie môže byť expresívne čierny, ponurý a rozorvaný. Mysleniu v paradoxoch ostal Pavol Strauss verný aj v ďalšom období svojej tvorby, a to v iných žánroch, ktoré po roku 1946 pestoval, najmä v esejach a denníkoch. Do virtuóznej podoby doviedol tento princíp v žánri aforizmu. V 50. rokoch ho politicky prenasledovali a ako autora perzekvovali. Obmedzene publikoval v zahraničí, jeho knihy esejí, meditácií a aforizmov Aforistické diárium, Krížová cesta pre chorýchPostila dneška vyšli v Ríme, knihy esejí Zápisky diletantaZákruty bez ciest vyšli už na Slovensku, ale nasledujúca publikácia Roztrhnutá opona vyšla opäť v Ríme. S ďalšími dielami sa prihlásil až po novembri 1989 (Rekviem za živých, Úsmev nad úsmevom, Kvety z popola, Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána a spolu s Milanom Rúfusom A slovo zadúchal duch a i.). Posmrtne mu vyšli knihy reflexívnych básní a esejí Torzo ticha, esejí Život je len jeden a autobiografických návratov do minulosti Človek pre nikoho. V súčasnosti vychádza jeho súborne dielo. Z nemčiny a francúzštiny preložil viaceré diela významných básnikov a filozofov.

    Mária Bátorová

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    RYBÁK, Julo (pripravil): Pavol Strauss o milosti a milosrdenstve. (ZO ZBYTOČNÉHO DENNÍKA PAVLA STRAUSSA – ZOBRANÉ LITERÁRNE A MYSLITEĽSKÉ DIELA

    RYBÁK, Julo (pripravil): Pavol Strauss o milosti a milosrdenstve. (ZO ZBYTOČNÉHO DENNÍKA PAVLA STRAUSSA – ZOBRANÉ LITERÁRNE A MYSLITEĽSKÉ DIELA V., str. 121 – 216). In: Katolícke noviny, roč. 131, 24. 1. 2016, č. 3, s. 20 – 21.

    LEHOCKÁ, Irena: Pavol Strauss a katolícka moderna. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 130, 2014, č. 10, s. 126 – 118.

    ŽILKA, T.: Pavol Strauss: S výhľadom do nekonečna, Hudba plaší smrť, Rekviem za neumieranie. In: Knižná revue, roč. 20, č. 7 (2010), s. 3.

    BÁTOROVÁ, M.: Konzervatívne myslenie ako východisko z labyrintu modernity? In: Slovenské pohľady, roč. IV + 125, č. 5 (2009), s. 34 – 42.

    PAŠTEKA, J.: Metafyzická orientácia Pavla Straussa. In: Rekviem za neumieranie. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2009, s. 5 – 14.

    PAŠTEKA, J.: Mnohostranná osobnosť Pavla Straussa. In: Hudba plaší smrť. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2009, s. 5 – 16.

    ŠABÍK, Vincent: Annus mirabilis. (Denník Pavla Straussa z roku 1989). In: Slovenské pohľady, 4 + 124, 2008, č. 3, s. 77 – 84.

    BÁTOROVÁ, M.: Kontinuita a diskontinuita literárneho procesu. In: Slovenské pohľady, roč. IV + 124, č. 2 (2008), s. 119 – 122.

    MAŤOVČÍK, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin : LIC a SNK, 2008.

    ŠABÍK, V.: Annus mirabilis (Denník Pavla Straussa z roku 1989). In: Slovenské pohľady, roč. IV + 124, č. 3 (2008), s. 77 – 84.

    TRETINOVÁ, T.: Hudba ako zmysel života Pavla Straussa. In: Kultúra, roč. XI, č. 11 (2008), s. 9.

    FARKAŠOVÁ, E.: Hľadanie kontextov. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XX, č. 15 – 16 (2007), s. 12.

    ŽILKA, Tibor: Záslužný edičný čin. Mária Bátorová: Paradoxy Pavla Straussa. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 123, 2007, č. 10, s. 127 – 129.

    BÁTOROVÁ, M.: Paradoxy Pavla Straussa. Bratislava : Petrus 2006.

    LEIKERT, J., ed.: (Ne)naplnený čas Pavla Straussa. Nitra : Kulturologická spoločnosť, 2006.

    RYBÁK, J.: V dotyku s Pavlom Straussom. Košice : CompuGraph, 2006.

    BÁTOROVÁ, M.: Jednotlivci – ostrovy viery. In: Literárny (dvoj)týždenník, roč. XVIII, č. 3 – 4 (2005), s. 10.

    KERUĽOVÁ, M.: Pavol Strauss. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava : Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005.

    FARKAŠOVÁ, E.: Dva pohľady na prelomovú dobu. In: Knižná revue, roč. 14, č. 18 (2004), s. 5. 

    MARČOK, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III. Bratislava : LIC, 2004.

    KLAS, T.: Básnické svedectvo o konverzii. In: Kultúra, roč. 5, č. 13 (2002), s. 10.

    MIKULÁŠ, R.: Koleso času v poézii Pavla Straussa. In: Literárny týždenník, roč. 15, č. 15 (2002), s. 10.

    GAJDOŠ, Martin: Vidieť všetko inak (Pavol Strauss: Človek pre nikoho). In. Knižná revue, roč. XI., 21. 3. 2001, č. 6, s. 5.

    ŽILKA, T.: Byť sám sebou. In: Verbum, roč. 13, č. 2 (2002), s. 1 – 3.

    KALINAY, P.: Metaforická sebareflexia. In: Kultúrny život, roč. 2, č. 18 (2001), s. 8.

    MELICHER, J.: Memoáre o nerealizovaných možnostiach filozofa. In: Literárny týždenník, roč. 14, č. 10 (2001), s. 10.

    ŽILKA, T., ed.: Duchovnosť ako princíp tvorby. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, 2001.

    RYBÁK, J.: So Straussom – po Straussovi. Prešov : Michal Vaško, 1998.

    MELICHER, J.: Harmónia tvorivých ambícií. In: Literárny týždenník, roč. 10, č. 19 (1997), s. 7.

    ČERVEŇÁK, A.: Denník o ľudskej transcendencii. In: Literárny týždenník, roč. 8, č. 15 (1995), s. 4.

    HAJKO, D.: Hlas o láske, živote a smrti. In: Slovenské pohľady, roč. 4 + 111, č. 1 (1995), s. 146 – 148. 

    RYBÁK, J.: Domov Pavla Straussa. In: Literárny týždenník, roč. 8, č. 27 (1995), s. 6 – 7.

    RYBÁK, J.: Na prelome vekov. In: Verbum, roč. 6, č. 4 (1995), s. 221 – 224 a č. 5 (1995), s. 289 – 292.

    BÁTOROVÁ, M.: Čas Pavla Straussa v nás. In: Literárny týždenník, roč. 7, č. 24 (1994), s. 2.

    KOMOROVSKÝ, J.: Kolíska dôvery. In: Literárny týždenník, roč. 7, č. 28 (1994), s. 4.

    PAŠTEKA, J.: Nad denníkom Pavla Straussa. In: Za mostom času. Košice : Verbum, 1993, s. 128 – 140.

    RAKÚS, S.: Esejizmus definícií. In: Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou. Levoča : Modrý Peter, 1993, s. 48 – 51.

    ČERVEŇÁK, A.: Filozofické úvahy, alebo, Duchovné kontemplácie? In: Kultúrny život, roč. 26, č. 43 (1992), s. 9.

    ČERVEŇÁK, A., ed.: Literárna tvorba Pavla Straussa. Nitra : Západoslovenská odbočka Spolku slovenských spisovateľov, 1992.

    HALVONÍK, A.: Kvetnatá reč esejí. In: Knižná revue, roč. 2, č. 19 (1992), s. 7. 

    MIHINA, F.: Etické zásady existencie človeka. Filozofické reflexie spisovateľa. In: Literárny týždenník,  roč. 5, č. 27 (1992), s. 4. 

    FELIX, J.: K jubileu Pavla Straussa. In: Rekviem za živých. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1991, s. 233 – 236.

    HAMADA, M.: Básnici meditácie a neúhybného myslenia. In: Tvorba T, roč. 1(10), č. 7 (1991), s. 30 – 31.

    MELICHER, J.: Meditácie o posledných veciach. In: Literárny týždenník, roč. 4, č. 48 (1991), s. 4.

    PETRÍK, V.: O zmysle bytia. In: Slovenské pohľady, roč. 107, č. 10 (1991), s. 129 – 131. 

    ŽILKOVÁ, M.: Diagnostik i liečiteľ. In: Literárny týždenník, roč. 4, č. 48 (1991), s. 4.

    FELISX, J.: Pavol Strauss: Zápisky diletanta (Doslov). Bratislava : Tatran, 1968, s. 115 – 119.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Z laickej strany najhojnejšie prispel k misii rozvíjania duchovného rozmeru v súčasníkovi Pavol Strauss celým radom kníh,

    Z laickej strany najhojnejšie prispel k misii rozvíjania duchovného rozmeru v súčasníkovi Pavol Strauss celým radom kníh, ktoré mohol vydať po prevrate: Rekviem za živých (1991), Nádhera nečakaného, Úsmev nad úsmevom (Myšlienky, aforizmy), Kvety z popola, Tesná bránaSlovo zadúchal duch (spolu s M. Rúfusom; všetky 1992), ako aj takpovediac „testamentárnymi“ knihami, ktoré vyšli posmrtne: Kolíska dôvery (1994), Torzo ticha (1995), Život je len jeden (1996) a Človek pre nikoho (2000). Autor ako lekár vidí človeka viac z perspektívy telesnej smrteľnosti a dočasnosti. Intenzívne prežívanie existenciality vlastného života nepotláča ani vtedy, ak polemizuje s dobovým trendom „života na nečisto“ (Rekviem za živých či Život je len jeden), ak skúma iluziotvornosť ľudského rozumu (Úsmev nad úsmevom), ak sa vyznáva z radosti nad zmenou politickej situácie (Nádhera nečakaného) či zo svojej vradenosti do náboženského a národného spoločenstva (Kolíska dôvery), či ak zvažuje možnosti plného života (Tesná brána) alebo bilancuje svoju skúsenosť s ponižujúcou „nepotrebnosťou“ za bývalého režimu (Človek pre nikoho). Nikdy sa nedal zlákať vidinou veľkolepého systému ani ilúziou definitívnej pravdy, ale ako každodenný heretik formuluje svoje postrehy radšej wittgensteinovsky aforisticky, roztrúsene a podmienečne, so zámerom, aby dal priestor aj svojmu čitateľovi. Preto jeho prizývanie ku kresťanskému presahovaniu každodennosti cez príklady sebou, svojou žitou skúsenosťou, vedia pôsobiť tak nevtieravo presvedčivo a zároveň povznášajúco.

    Viliam Marčok

    Vynára sa otázka, v čom spočíva jedinečnosť a originalita Straussových esejí oproti iným významným predstaviteľom tohto žánru v slovenskej literatúre (V. Mináč, A. Matuška). Tematika jeho tvorby má iné podložie a komponenty vzhľadom na pôvod, vzdelanie a zámery ako menovaní autori, ktorí vo väčšej či menšej miere ohýbali svoju chrbtovú kosť pod vplyvom ideologického či mocenského tlaku. Medicína, literatúra a hudba determinovali Straussov život, ale predovšetkým katolícka viera mu dávala zmysel. (...) Hudba patrila k životnej náplni Straussa. Podnetné sú jeho úvahy o spojení hudby a medicíny, hoci – ako sám tvrdí – ide o dotyky a vzájomné pospájanie zdanlivo nesúvisiacich svetov. (...) Strauss budoval svoj vnútorný život na princípoch náboženskej viery, ale hudba vôbec tomu neprotirečila. Hudba ľudí zbližuje, vytvára citovú jednotu, stmeľuje ich do priateľského zväzku. Spája sa s tým aj vedomé odmietnutie konzumného davu, ale aj prijatie utrpenia a bolesti. Hudba sa vypína v tvorbe Straussa k samým vrcholom jestvovania a nadobúda ontologickú podobu. Je prejavom božských cností, najmä lásky k človeku – aspoň tak to zaznieva vo vyznaniach autora. Hudba je podľa neho všetkým prístupná reč, ktorá má veľkú silu zbližovania. Cez medicínu sa otvárali autorovi priestory pre zmapovanie filozofie života a smrti, prechodu z jedného stavu do iného. Ale najzaujímavejšie sú tie pasáže, ktoré pojednávajú o lekároch-umelcoch. Aj sám sa pokladal za píšuceho lekára. Možno ako lekár sa stal autorom neustále pertraktujúcim otázku smrti. Život lekára si predstavuje ako službu a základom služby je láska k blížnemu. I v tom je kresťanský princíp, dokonca ten najvyšší. (...) Kresťanský zmysel pre život sa zračí aj zo Straussovho postoja k pacientom: vždy je láskavý, ľudský, chápajúci. Aj v humore. Aj keď ide o mrť, resp. blízkosť smrti, dokáže dať návod na prijatie tohto stavu prirodzeným pokojom, ba aj humorom – nevtieravým, dobromyseľným, upokojujúcim. Strauss bol aj v medicíne osobnosťou, ktorá akoby bola riadená „zhora“ Božími zákonmi.

    Tibor Žilka

    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti kultúry – in memoriam (2009)
  • Ukážka z tvorby

    ZA MOSTOM ČASU (úryvok) VI 1. 6. 1983             Denník je taký úzky most cez deň.

    ZA MOSTOM ČASU (úryvok)

    VI

    1. 6. 1983

                Denník je taký úzky most cez deň. Malý odtlačok večného dňa. Koľko podobností je medzi teoretickými fyzikmi a zážitkami mystikov. Zužovaním odbornosti rozšíri sa horizont poznania.

                Veľa spím. Zácvik na večný spánok.

                V tieto dni platí aj pre mňa: Bolesť – láska moja. Ozaj celý človek ma bolí.

    2. 6. 1983

                Nedovidieť konca – to je pravá perspektíva.

    3. 6. 1983

                Keď je človek celkom vypálený, zvýšilo v ňom ako to najlepšie, že ho to mrzí.

                Mŕtvi a spiaci sa na seba podobajú. Nemáme k nim prístup.

    4. 6. 1983

                Stále upratovanie je len nevydarená imitácia vesmírneho poriadku.

    5. 6. 1983

                Čítal som knihu, ktorá chcela chybné a pochybné historické podania korigovať. Mám dojem, že došlo k hyperkorexii. Takže chyba nová vystriedala chyby staré.

    6. 6. 1983

                Ktorá reč je najťažšia? – Pohrebná.

    7. 6. 1983

                Na dne vyprázdnenej čaše lásky je nenávisť.

    8. 6. 1983

                Život je pre život. Zmysel života je žiť. Všetko ostatné sú v to implikované vykonštruované súvisy.

                Na ľudí sa zabúda, nech boli akokoľvek kvalitní. Len na zabúdanie nevie ľudstvo zabudnúť.

    9. 6. 1983

                Nezabudnúť na kontinuitu. Lebo je v oblasti časopriestoru obdoba vytrvalosti, a pracovitosti v oblasti etiky.

                Najväčšie trápenie dôchodcu je, že už nemá trápenie.

    10. 6. 1983

                Čo sme kedysi napísali, sú stopy po nás, ku ktorým sa už sami nepriznáme, ktoré sú od nás nadobro odlúčené a ani iní nevedia nájsť spojenie medzi nami a nimi.

    11. 6. 1983

                Keď sa vidí človek v zrkadle, zakrývajú ryhy a vrásky a znivočená koža bývalú tvár dieťaťa i mládenca. Ale vlúdi sa i myšlienka, že toto by mohla byť i tvár činiteľa, šťastného a reprezentatívneho, ale i tvár vraha a krutého mstiteľa, duchovného reprezentanta, ale i fantastického zhýralca. V tvári, ako v človeku, je všetko dobré i zlé. Len či sme si sami sebe podobní'?

    12. 6. 1983

                Sú dni na pokraji znesiteľnosti. Keď sa ako v lupe citu zosumujú všetky negatíva terajšieho i minulého života, všetky staré, prekonané telesné neduhy i duševné skleslosti. Telesný i duševný organizmus na rozsypanie. Všetko nahnuté nad hroziacu priepasť. Všetko napnuté ako v strašidelnom sne. Vízia hroziaceho predpeklia v unavenej duši, obrnuté krídla rozletu, vytuchnutý strach pred tušenou ničotou a v hmle zúfalého skrehnutia predtucha toho, ako všetko bude iné.

    13. 6. 1983

                Všetko je problém perspektívy a pohľadu. I malý model vrchov pôsobí na fotografii mohutne. I malý a zdanlivo bezvýznamný človek môže byť vysoko hodnotený vo vyššom poriadku.

    14. 6. 1983

                Písanie je forma zúfalstva.

    15. 6. 1983

                Duch sa nemôže stratiť. Môže sa manifestovať v obmenách, môže sa rozriediť, ako ortuť, keď prechádza zúženým hrdlom nádeje, ale svojho života nemôže sa zbaviť. V tom je nádej nemohúcnosti, v tom je zdôvodnenie trvania, v tom je sila jeho zabsolútnenia. Vo všetkom žije ako odraz.

                Čistotnosť je celý rozum niektorých ľudí.

    16. 6. 1983

                Diplomacia je najúčinnejšia deformácia slušnosti.

                Keď sa nám za deň podarí jediný úsmev, nežilo sa zbytočne.

                Propaganda je forma umelo vyvolávanej únavy.

    17. 6. 1983

                Moja najmilšia činnosť je spánok. Môj jediný kontakt s medicínou je nemocničné stravovanie. Moje najkrajšie spomienky – detstvo. Najväčšia vytrvalosť – v starnutí.

                Najvšeobecnejšia vlastnosť ľudí – strach z vlastnej spoločnosti.

                Nebadám, že by som sa trápil preto, že ma nezbadajú. Nikdy som nemal potrebu nasledovať iných v ich posadnutosti po známosti. Veď i to najlepšie, čo u nás vzniklo, nezbadal svet a ani nie je ochotný to zbadať. Násilné kultúrne akcie sú len maskovanou snahou jednotlivcov uplatniť sa aj inde.

                Niektorým to pristane, že sa prihlásili pri rozpredaji slávy. Mňa to neirituje, že som už skoro zomrel a pre mnohých sa rátam medzi neexistujúcich. Mne to nenarušuje chvíľkové šťastie. Niečo z každého môže vibrovať v inom bez uvedomenia prameňa vibrácie. Ľudská známosť i sláva sú vstupenky do pochybnej večnosti.

                Nie všetko, čo sa preziera, či nápady, či objavy, či literárne diela, vzniklo celkom zbytočne. Nič sa nevymyká z celosvetovej ekonomiky ducha. Všetko má svoje miesto, i keď nie vo viditeľnej oblasti. Tam môžu byť naše trvalé odtlačky, prejsť metamorfózou a vynoriť sa v inom duchovnom bytí, v inej dobe, na inom mieste.

                Stojíme stále za kulisami života a každý by chcel skulinou zákulisia aspoň dovidieť na čakajúcich, alebo sa im dáko ukázať, alebo im dať znamenie života. Možno, že niekedy i režisér chytí komparzistu, lebo sa mu zdá na niečo upotrebiteľným. Ale niekedy sa nedostane ani len nemá úloha. Šťastný, ktorý sa po pokuse vynájsť novú formu fantázie skryje za vlastný tieň a zomrie do mlčania, že dobrovoľne predíde vlastnú smrť. Dobre je nehnúť sa zo seba.

    18. 6. 1983

                Zobudiť sa je zodpovednosť. Všetko vzniká na hranici mlčania. Výkrik násilia alebo víťazstva je jej prelomenie. Kde až sa zastaví únik zo sveta mlčania pred vzkrieseným slovom. Obraz vzniká až za slovom a nad bariérou zvuku. Tam, kde sa núkajú prázdne miesta tušenia, predíde nás smrť a čaká. Objavila sa už v prvom obraze sveta. Stala sa neodmysliteľnou sprievodkyňou myslenia. Odráža sa v ňom a hrá prím v kontexte hladiny hudby. Vznáša sa nad ňou ako neviditeľný výpar.

                A tak sa rysuje oblak budúceho bytia bez myšlienok, bez vlastností, bez citov, bez túžob, ako nová budúcnosť bytia, len bytia.

                Už bolo všetko vymyslené. A pritom svet prekypuje prázdnymi parcelami myslenia.

                Už som toho napísal. Deň je už zbytočný. To je paranoická bezperspektívnosť.

    19. 6. 1983

                Zahynul už niekto na hladovku slova?

                Každý človek a každý národ má svoj okruh myslenia, spôsobený pôvodom minulých dejín jeho spoločenstva i vlastnej sústavy myslenia. Možno, že sa tým aj utuží duševná blízkosť kultúrnej atmosféry, jej typizácia. Nemôže ujsť zo seba.

                Ale aj vybočenie z nej je zdravý úkaz. Každý človek si môže povedať, že začne od novourčeného nultého bodu. Spresní si uhol, pod ktorým začne všetko analyzovať. Akoby vyšiel z obdobia duchovnej afázie, a kde vkročí, nájde nový svet. Starý typ určenia ostáva len v úzadí jeho vedomia ako neurčitá kontúra spomienky na sen.

    20. 6. 1983

                Všetko v ľudskej reči je obrátené smerom komunikácie. Reč ostáva len prostriedkom. Viem si predstaviť celkom vlastnú reč, osobnú reč, ktorá necieli mimo seba. Môže byť nezrozumiteľná pre iných, ale v sebe je zakódovaná.

                I v iných oblastiach, ba i v každodenných prejavoch hraničia stavy vedomia s psychiatriou a sú považované za bežné, prečo nie aj aberácie ako pokusy o prehĺbenie podstaty reči.

                Rozdávania vyznamenaní a radov sú len nevyslovenými rozpakmi nad vlastnou nemohúcnosťou.

                Duševný zlom u umelca je obdoba puknutej šálky, z ktorej unikol obsah.

                Ľahostajnosť je vražedná zbraň srdca i tých najcennejších ľudí. Predsa nik nie je v sebe začiatok a koniec sveta. Odvrat od východu slnka duší.

    21. 6. 1983

                Zdraví sú chorí v bezpríznakovom období.

                Dostal som list od neznámeho, ktorému zomrela manželka po štyridsiatich dvoch rokoch šťastného manželstva, mali päť detí a túži po smrti, chce s ňou byť spojený. Odvoláva sa na „Mozaiku nádeje“, chce z nej prečerpať silu a vieru. Odvoláva sa na Moodyho, ale dosť pochybovačne.

                Našiel ma dosť skleslého. Ale dal mi silu občerstviť všetko mdlé, čo som našiel v sebe, a vrátil mi dôveru a nádej. I ja som ho chcel povzbudiť, nie v lacnej a nedokázateľnej nádeji na posmrtné stretnutie, veď tam bude všetko iné, ako sme si to vybájili. Máme len jednu istotu: „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých.“

    22. 6. 1983

                I to isté je vždy nové. Ako sa menia polohy vesmírnych telies i rozpínaním vesmíru, kvázi jeho dýchaním, tak sa i svet a všetko, čo je v ňom, mení badateľne i nebadateľne. A všetko občas vzkypí vo svojom stálom trvaní.

    23. 6. 1983

                Večnosť v pozemskom vydaní je radosť.

    24. 6. 1983

                Deň za dňom odkvapkáva z puknutého pohára večnosti.

                Dokončiť niečo je malá smrť. Ale život je vo všetkých svojich prejavoch otvorený systém. Pretože nič nie je úplne hotové, či dom, či obraz, či poézia, či človek, a na všetkom možno ešte a ešte pracovať, je šťastie žiť.

    25. 6. 1983

                Očakávanie je akt nedôvery voči budúcnosti.

                Vždy treba robiť. I proti chuti robené veci môžu pôsobiť najspontánnejšie. Duch nevojde do človeka len najpoužívanejšími dverami.

                Vrásky sú snáď zabudnuté tiene raja.

                Cesta vývoja nepozná len jednosmerné výboje, ale i vybočenia ustatej múdrosti.

                I z pántika vyšedivenej myšlienky sa dá zoskočiť do pokoja ako na pružný trávnik.

    26. 6. 1983

                Úsmev z nebezpečia, úsmev z choroby, úsmev z poníženia je vždy veľkou oporou života.

    27. 6. 1983

                Odbíjanie hodín niekoho ubíja a niekoho teší. Podľa toho, za čo kto považuje čas.

                Telesná bolesť je elixír pri duševných útrapách.

    28. 6. 1983

                Pravda, celá pravda, je za hranicami nášho hľadania pravdy.

                Všetko je v sebe neúplné. Všetko potrebuje doplnenie. Hviezdy túžia po našich očiach, kvety po našej radosti, ľudia po našich srdciach, reč po našej kompozícii, kameň po ume sochára.

    29. 6. 1983

                Život sa dá premeniť nadobro – na vďačnosť za život.

                Generačný sled je vari vesmírna regenerácia. Ale aj výsmech sterilných galaxií.

    30. 6. 1983

                Nenarodené dieťa je len skrytá radosť.

                Narodené dieťa je len skrytá úzkosť.

                Dozretý človek je len skrytý smútok.

                Mŕtvy človek je len skryté vykúpenie.

     

    IX

    1. 9. 1983

                Z každého celoživotného úsilia vznikne nakoniec jednotiaca mozaika, ktorá má svojský pach, svojskú atmosféru, svojský výraz a štýl. I Bloyovo dielo je nakopené torzo na pokračovanie.

                A vidíme zas vo svojej dobe drsný hlas diela, ktorý väčšinu tvorby odsúdil a zahadzoval s veľkou emfázou (Papini), a pre dnešok pôsobí ako duchovný spľasknutý balón.

     

    2. 9. 1983

                Až teraz, keď sa synovi narodila dcérka, som si uvedomil to vekové rozpätie. Ale práve tým je dieťa i starec Bohu bližšie; dieťa, lebo vyšlo z Božích rúk, a starec, lebo sa do nich vracia. Ale Boh všetko vo všetkom. Všetko preniká, je vo všetkom prítomný. A hodnota človeka je v tom, že sa cez všetko môže doňho premietnuť. Zrenie je vari len v tom, že si Ho každú chvíľu uvedomíme, že chceme Jeho stálu prítomnosť vedome prežiť, či v dobrom, či v zlom. Sme v Ňom, nakoľko vieme, že je tu, že je v nás, vo všetkom, čo život prináša, čo ponúka, čo ukladá, čo sme schopní vnímať. Vedome žiť znamená stále adorovanie. Preto je život láska, obapolná láska. Pretože nás miluje, máme schopnosť milovať Ho.

    3. 9. 1983

                Aj obyčajné veci možno neobyčajne urobiť.

    4. 9. 1983

                Stále vznikajú nálady. Pre niektorých ľudí sú tak krehké, že ich pohľad, gesto, slovo, ale i počasie vedia prevrhnúť, zvrátiť, anulovať. A všetko, čo zvláštny tvor, človek, vníma, ba prijíma do seba, je už len výsledok tisícich vlnení a vplyvov, vonkajších a vnútorných, chcených i nechcených, poznaných i neznámych, materiálnych i nemateriálnych duchovných. Všetko to vytvorí na premietacej ploche duševna neviditeľný, len citeľný obraz, ktorý je základom prítomnej atmosféry. Máme život a sme v živote, čo je, je večne, i keď v obmene. Preto je všetko dobré i zlé, čoho sa dotkol duch, trvalé, či uznané, či nie, či rozšírené, či nie. Na večne aktuálnej duchovnej rovine je trvalý sklad všetkého. Iste je tam aj hodnotové určenie.

                Všetko je nesmieme komplikovane stavané a vyzerá jednoducho. I ľudský organizmus alebo organizácia prírody. Ale i poznanie a poézia, ktoré chcú vnikať do sveta predmetného a duševného, musia túto komplikovanosť a diferencovanosť vyniesť na povrch zložitou metódou, aby však vznikol obraz jednoduchý.

                „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“ je túžba po Bohu. Nech je každý vdych a výdych Kristus.

                Situácia vo svete sa podobá sopke, na ktorej sa zem dvíha a klesá. Môže vybuchnúť, ale nemusí. Iste je hŕstka spravodlivých, ktorí obmäkčia večnú Spravodlivosť. Trpiaci, ponížení a hladujúci sú rovnováhou za urážky Absolútna, za tuposť a ľahostajnosť duší, za defekty a zrady kňazov. Svet omámený dobrobytom a zábavami je Titanic pred katastrofou. Boh môže svet zachrániť a ľudstvu pomôcť. Len zaceliť veľkú ranu medzi nebom a zemou – modlitbou, adoráciou, láskou.

    5. 9. 1983

                Minule prešiel cezo mňa zase rok, skôr popri mne, ako expres kedysi pri mikulášskej rampe, s dýchavičnou neúprosnosťou. A tak sa mi vynárajú roky na nachýlenom čase.

                Po tichom a lahodnom detstve, keď som si začal uvedomovať triedne rozvrstvenie a krivdy na robotníctve, som s utláčanými úprimne solidarizoval. Už v gymnáziu som bol komunistom. Ako vysokoškolák dosť aktívny, zúčastnil som sa na protestných schôdzach, na prvomájových sprievodoch, rečnil som na veľkej študentskej manifestácii na Slovanskom ostrove v Prahe, rečnil som tam vedľa Vaška Kopeckého a Sinkuleho a Sama Takáča. Uvádzal som Clementisa na schôdzke v Mikuláši. Písal som a vydal prvé dve zbierky básní.

                Rozvyklali ma dve veci. Stranícky predák v Mikuláši mi povedal: „Škoda, že Hitler nie je náš.“ A Stalinov zákaz Šostakovičovej hudby. Nacizmus sa šíril ako mor. Vtedy som dostal kontakty s indickou mystikou. Nikdy som sa nestretol a nezaoberal ateizmom. Len Feuerbach mi bol protivný, Engels sympatický. Na vojne som sa zblížil s konvertitskou rodinou Munkovcov a s nimi som bol na litániách. Spev Tantum ergo mnou otriasol. A od tých čias rástlo vo mne niečo duchovné, proti ktorému som sa bránil. V starých spoločenských kruhoch židovských i nežidovských som sa nikdy nestretol s náboženskou problematikou. Iba u neskorších krstných rodičov som sa stretol s hlbokým náboženským zážitkom, v stálych rozhovoroch, čítaní a spoločnej modlitbe.

                A tak ako ma Boh zaviedol do tej rodiny, ma postupne – ako vo sne – zaviedol do veľkej rodiny katolíckej Cirkvi. Žiadne veľké prelomy, ale organický rast a vrastenie do ovzdušia, kde som našiel domov. Horel som šťastím a musel som sa s ním podeliť. Cez všetky vonkajšie i vnútorné úskalia dnes viem, že ma tu Kristus chcel mať. Prosím o silu, aby ma živil a držal, aby som v láske prijal všetky životné príkoria, ťažkosti a bolesti. Za všetko je odmena, že smiem byť v Jeho blízkosti.

                Ukáž mi, čo čítaš, a spoznám tvoj vnútorný svet.

    6. 9. 1983

                Diaľka je duševný drobnohľad, ktorý relácie priblíži. Blízkosť je zväčšovacie sklo, ktoré negatíva zvýrazní.

    7. 9. 1983

                Keď má aj existencia najmenšej mušky zmysel a účel, nemôžu byť ani naše vykoľajené životy zbytočné. To nie je sebaklam, ale istota.

                Prehrabávať sa v starých papieroch je ako obchôdzka po márnici. Pitva je prvý liečebný faktor – pre tých druhých – nie posledný. Veď v tejto chvíli sa začína budúcnosť.

    8. 9. 1983

                Ťažšie je prijímať ako dávať. Niekedy je väčší výkon čítať ako písať, tvorivo čítať. Že v čitateľovi vznikne sled myšlienok, predstáv a pocitov, ktoré v autorovi neboli a ktoré ani nechcel, alebo nebol schopný evokovať.

                Zúfalstvo je bankrot pokory.

                Toto nie je odraz života, ale jeho hanblivý tieň.

                Nádej a budúcnosť by si mali podávať ruky. Ale krížom si ich nevedia dosiahnuť.

    9. 9. 1983

                Nevďačnosť je zbraň neschopných.

                Len vonkajšia činnosť je často nepriznaná neschopnosť vnútornej aktivity.

                Furt mám fixnú ideu, že raz nastane svetový štát. Len čo bude hlavné mesto? Keby tak ústava mohla pozostávať z Desatora a z blahoslavenstiev. Anjeli by tam mohli robiť hajdúchov.

    10. 9. 1983

                Nemáme more. Ale máme pred sebou more duší. Celosvetový oceán so všetkou velebou a priepastnosťou, s problémom ľadových krýh duševnej otupnosti a otupenosti, s hurikánmi vášní, o niečo ďalej s desaťmetrovými vlnami surovostí, ktoré zmätú celé osady a mestá pokoja a obdivuhodnej každodennosti. Sú aj nepoznané ostrovy neobjavených zvláštností s omamnými vôňami ošiaľov a extáz. I čarovné zátoky hudby a snovej sudby. Prefíkané rytmy fantázie a škrekľavé pralesy a džungle vybičovaných zmyslov. Neopísateľné exhibície citov a slov pri teplých pobrežiach sŕdc. Za stále hroziacimi kataklizmami nápadov výbuchy hnevu a nenávisti z tých inferiórnych oblastí, prevyšujúce ničivú hrozbu sopiek.

                A len po utopení silou lásky ochabnú chvíľami dejín i troglodyti lahodného ticha. More sa vzdúva a ochabne.

                A nastane posledný deň.

    11. 9. 1983

                Silné zážitky povzbudia invenciu, alebo ju nadobro utlmia, aby sa neskôr spracované vynorili. Žiť je viac ako myslieť a cítiť. A je to primárne. Ovšem korene života pochádzajú zo známych i neznámych oblastí a ich presah súvisí s príchodom i odchodom.

    12. 9. 1983

                Na šachovnici dobra i zla sa presúvajú silové polia. Obavy a strach sú generálnym basom ľudských duší. Každý si trochu glgne z toho horkého odvaru pekla. Ale aj protipól – nádej sa zavše ukáže, i keď manipulovaná nemúdrymi rukami. Ale aj tá sa ľahko skryje za nevľúdnymi mrakmi. Katastrofy si snujeme sami. Len Boh nás vždy čaká ako otec márnotratného syna.

    13. 9. 1983

                Veľkosť človeka je v tom, že robí malé veci veľkým štýlom. A veľký štýl je nenápadná veľkorysosť v pochopení vôle druhého, i keď je scestná. Je v tom, že mnohé veci a reakcie, i keď ich vidíme, nezbadáme. Že mlčíme, i keby sme mohli nepríjemné veci povedať. Že vyškrtneme hnev zo svojho duševného slovníka. Že všetky reakcie urobíme con sordino. Že sa neskromne nezmenšíme, i keď sa prevalia cez nás obdivuhodné, nepochopiteľné úkazy, a vieme, že sme, čím sme. Keď sme duševne ladení na tóninu pokoja.

    14. 9. 1983

                Deň a život začína s ničím a ústi do všetkého. Viem, že v každej sekunde niekto na svete umiera, v chorobe, od hladu alebo zabitý v bratovražedných menších i väčších konfliktoch.

                Svet opustený, lebo sa opustil, ľudia ubiedení chorobami tiel i duší, perspektívy života akoby rozožraté moľami nedôvery, skepsy, nevery a odcudzenia.

                Apokalyptická atmosféra a snová predtucha iných svetov smrti. Nálada ako pred popravou.

    15. 9. 1983

                Deň ako deň. Skoro nepopísané listy. Koľké duše prešli sitom dní. Králi a cisári, despoti a tyrani, svätci, umelci a miliardy malých duší. Všetci podriadení zákonu času a zá­niku, slávy i zabudnutia.

                Písané a tradované životopisy a memoáre a denníky bystrých duchov o významných i bezvýznamných udalostiach. Ich význam: príklop na obeť zabúdania. Popis udalostí nepovie nič.

                Hľadanie zmyslu povie viac. Najviac povie ich metamorfóza v premýšľaní. Život je impulz, ktorý sa hľadá sám. Spomienky sú zastávky za cieľom, ktorý vedie do večnosti. Každý ľudský poryv je túžba po trvaní. A nezdrží tú cestu ani istota o našej konečnosti. Opačne, tie pokusy sú nevyslovenou nádejou. I hra s časom ňou je.

                Rozum presvieti všetko. Umenie prevzdušní všetko. Nádej premení všetko.

    16. 9. 1983

                Písať? Nepísať'? Forsírujú mladých. Vyjde mu kniha. Ešte nie je spisovateľ. Ešte nie je chirurg, kto vybral slepé črevo. Okolo jedného i druhého sa ešte musí mnohé prečítať, naučiť sa novým svojským pohľadom vidieť a novými, svojskými gestami a reakciami reagovať na zážitok, na osudový problém.

                Keď publikujú mladých, je to dobré. Niečo sa z niektorých vyvinie. Keď tvoria pre šuplík starší, je to dobré. Čo raz bude potrené, sa vynorí, i keď posmrtne. Ináč povyschýna, čo v sebe nemá miazgu.

                Plody ducha rastú ako plody zeme. Niečo sa upotrebí a žije v zmenenej forme. Niečo je podstatné pre život ducha. Niečo sa premení na niečo iné, zotlie a je organickým hnojivom.

    17. 9. 1983

                Človek je priepasť, ktorá všetko pohltí, i svoju úbohosť, i svoju hriešnosť, i zlo sveta, i svoju smrť, ktorá sa v ňom obráti na iný život, tušený, ale nepochopený. Nepriznane, ale nevýslovne túži po spáse. Pre primitívov je v dobrobyte. Čím vyššie, je zakotvená v duchovnom svete.

                Exacerbácie zabúdania a bezcitnosti tvoria asi spodok tej priepasti. Na nich sa postupne budujú vrstvy kvalít ako krásne kvety a plody z ošklivého hnoja.

                Všetko je korunované výbuchom vedomia s imanentným útekom do zákutí krásy. A tak je človek i priepastný vesmír. Môže byť plný hviezd i čiernych dier, účastný vesmírneho dýchania i umierania, náhodný a nutný, živý sen a sen o žití.

    18. 9. 1983

                Keby sa zastavila tendencia k autodeštrukcii ľudského plemena, mohlo by to viesť k symbiotickým tendenciám, ako vo svete prostobunkovom, kde žijú jednotlivé živé kategórie, už len keď sa vžijú jedni do druhých.

    19. 9. 1983

                Vývoj je reťaz zdokonaľovania. Vo vede sa spája už obsiahnuté s novonájdeným. V umení sa hľadajú nové cestičky obchádzaním už jestvujúceho. Tam zas architektonicky moderná budova kostola, obklopená starými náhrobkami predkov. Pokrok je kontinuita.

    20. 9. 1983

                Na rozhraní života dostáva všetko ostrejšie kontúry. Jesenný horizont urobí mnohé jasnejším.

                Strava je kormidelníkom ako sa vyhnúť zdravotným úskaliam.

                Naše dejiny sú to, čo vymyslíme pre budúcnosť.

                Môj ideál je potencovať renomé Slovenska vo svete.

    21. 9. 1983

                Keď si uvedomíme, aký nesmieme veľký vývojový skok je od kyjakovej techniky pračloveka po technické zdokonalenie v elektronike a v počítačoch a v mikrochémii, musíme zapochybovať, či vývoj v oblasti moz­govej a duševnej činnosti držal krok.

                Keď tak vidíme vzťahy národov, zdokonaľovanie zbrojenia a uspôsobenie medziľudských vzťahov, zdá sa, že sme v etickej a duchovnej oblasti ešte v dobe kamennej.

                Svet je mohutná čierna diera, tu a tam osvetlená kozmickými zápalkami sĺnc. Možno, že naša zem je len časť jadra vesmírneho atómu, velikánskeho telesa. Čo je potom myšlienka človeka v tej vesmírnej symbióze s večnosťou. Kde sme potom, keď sme nie schopní poznať naše zaradenie do toho všetkého. Či sme len opakovaním samých seba?

                Ciferník roka podskočil do tretej štvrtiny. Až klesneme na dno mora času, vyletí z jeho zraneného srdca pelikán novej miery.

    22. 9. 1983

                Svet ducha je velikánska a hlboká mláka, raz tichá, raz rozbúrená. Možno v nej plávať, hľadieť na ňu, možno sa v nej aj utopiť. A sami sa z nej za šticu nevytiahneme, keď sme jej vydaní napospas. Nik ju nevyčerpá a takého slnka niet, čo by ju vysušilo. Po jej okrajoch sú aj marasy ducha. Veľa vtákov letí nad ňou a ponárajú sa do nej po korisť. Škrekot tých hladných rozrýva vzduch. Mení sa, dýcha, vlieva sa do korýt schystaných duší. Z mesiaca ju nepobadať. Tíšava zrodí slovo a ostatok sa vyvinie samo. Nemá začiatok. A konca nedovidíš. Kto sa jej poddá, toho občas zatieni.

    23. 9. 1983

                Žiť slovom. Žiť zo slova. Žiť pre slovo. Žiť napriek slovu.

                Stále žiť začiatkom. Stále žiť zo začiatkov. Stále žiť pre začiatky. Stále žiť napriek začiatkom.

                Žiť smrťou. Žiť zo smrti. Žiť pre smrť. Žiť napriek smrti.

    24. 9. 1983

                Naša vnímateľná osobnosť sa vždy nekryje s tým, čo sme napísali. Všetko je chvíľkové. Ako fotografia nás za­chycuje v určitej chvíľke. Čo sa napísalo, stálo v zákryte s našou osobnosťou v určitej chvíľke. Ručička vnútorného času sa posúva. Tak sa stane, že sme sa časom oddiferencovali od seba. Zanechávame stopy po sebe, pretože sme stále inde.

    25. 9. 1983

                Svet žije a rastie v kruhoch, v malých či veľkých. Tento princíp vládne duchovným i hmotným svetom. Jeho úlomky letia v meteoroch časnosťou.

                Na výhybkách večnosti sa križujú svety a hviezdy sa nezrážajú. Knihy sa kryjú, kruhy dýchajú a premietajú z prvého a posledného.

                I nádej je kruh, i život. I žblnkotom zániku sa nič nestane, nič nezmení. Vzkriesenie je nové pokračovanie.

    26. 9. 1983

                Je hlúposť hriech? Jej príbuzná, zloba, ju potencuje. Vyvetrané skaliská dobroty ani nevedia, že ich podopierajú. Lebo čo sa samo opustilo, to sa samo nenájde.

                Dobro sa prejaví len ako tieň na fosforeskujúcej doske. Ako priemet vnútorného slnka. Zlo je zdedený exponovaný film, ktorý čaká na vyvolanie. Všetko sú len virtuálne stavy, ktoré striehnu na svoju chvíľu.

                Svet je v nich. A ony sú v ňom. Odhalia ich katastrofy, v kontinentoch svetla a tmy. A v srdciach zmiera nevyronená slza.

    27. 9. 1983

                Keď si tak uvedomím tie nesmieme poznatky biologických vied, revolučné hĺbky vedomostí od objavu buniek po objav ich štruktúry, od poznatkov bunečných blán, od RNA a DNA po zákony symbiózy bunečných elementov, od mitochondrií po chloroplasty, od perspektívneho klonovania a ich subatomárnych zákonitostí, núti to rozmýšľať, či poznatky nadobudnuté v oblasti psychickej držali krok, či pojmový a ideotvorný svet i s jeho kultúrnymi odnožami je tiež tak rozanalyzovaný a spoznaný. Či v tejto oblasti nie sú tie vákuá väčšie ako v prírodných vedách. A či by sa tým tu a tam sa vyskytnuvším fenoménom magnetizmu, citlivcov, duchovnej jasnozrivosti a svätosti nemala venovať väčšia energia. Tu sme predsa ešte len praľudia, na prahu sebazničenia.

    28. 9. 1983

                Iné sú stretania, iné sú stretnutia. Stretania sú náhodné zhlukovania ľudí, bez postrehu afinity a vnútornej organizovanosti. Ako vo svete mikróbov, kde až obranná reakcia vyvolá ich ničivosť a sebaničivosť. Stretnutia sú preformované krátke spojenia, kde z preskočenej iskry ducha vznikne obojstranná reťazová reakcia nápaditosti. To sú duše, ktoré pôsobia vice versa ako duchovný antigén usmernený na vyvolanie obrannej reakcie, vyústiacej do vynoveného a vyššieho tvaru zdravia. To sú situácie, keď báseň alebo próza vyvolá kompozíciu alebo aj obraz (Musorgského Kartinky) a keď po počúvaní skladby sa v hlave vedca razom vyrieši hladko komplikovaný problém.

                Ale sem patrí aj sklamanie dievčaťa, keď uvidí básnika, ktorého básne a listy vyvolali jej lásku a ktorý je nevzhľadný a bojazlivý. Sem patria dvaja myslitelia, ktorí si v korešpondencii náramne rozumeli, ľudia, čo mysleli perom, ľudia, zvyknutí na styk s tichom okolo myšlienok, a keď sa stretli, zmĺkli ľadom blízkosti.

    29. 9. 1983

                Šťastná náhoda? Nespoznaný zhluk nutností. Ako keby sa indeterminista zveril osudu. Akoby sa šteblík bolesti zlomil pri zostupe k pravde. Akoby sa schodisko chmár nikde nekončilo.

                Ale či nezaletí i beznohý vtáčik za potravou? Či za machináciou šera nedrieme deň? Či za spustenými roletami vedomia zomiera poznanie? I za odvrátenou tvárou mesiaca svieti noc. Svieti. A nahýna sa k nám.

    30. 9. 1983

                Vesmírnou tíšavou sa šinie život zeme, v predurčených špirálach času, medzi míľnikmi hviezd, z milosti večnosti.

    Na druhom konci časov ide mu trvanie všetkého v ústrety. Ničota je vykázaná do chorých ľudských duší, do hladujúcich vypálených mozgov.

                Život zeme na pokračovanie.

    Zobraziť všetko