Foto ©Peter Procházka
Foto ©Peter Procházka




  • Životopis autora

    Narodil sa 3. novembra 1971 v Gelnici. Maturoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte

    Narodil sa 3. novembra 1971 v Gelnici. Maturoval na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval slovenský jazyk a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (1990 – 1995). Od roku 1995 pôsobí ak vysokoškolský pedagóg a zároveň vedúci Katedry slovenského jazyka Prešovskej univerzity. Okrem písania umeleckej literatúry a odborných prác sa ako lektor a porotca v súťažiach venuje začínajúcim autorom, píše recenzie - predovšetkým z oblasti literatúry pre deti. Žije v Spišskej Novej Vsi.

    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    Pre deti a mládež

    Odborná literatúra

    Rozhlasová tvorba

    • Koruna času a modrá koza (2002, rozprávková hra)
    • Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev (2004, rozprávkový cyklus)
    • Med z ľadových kvetov (2005, rozprávková hra)
  • Charakteristika tvorby

    Peter Karpinský sa písaniu venuje už od gymnaziálnych rokov. Viackrát sa úspešne zúčastnil na rozličných literárnych

    Peter Karpinský sa písaniu venuje už od gymnaziálnych rokov. Viackrát sa úspešne zúčastnil na rozličných literárnych súťažiach. Po ocenení v literárnej súťaži Rubato (organizovanej Spolkom slovenských spisovateľov) vydal svoj prozaický debut pre dospelých Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov. V siedmich poviedkach sa svojou obľúbenou metódou paralelného dvojrovinového rozvíjania príbehu dotýka minulosti i súčasnosti, reálnosti a snovosti. V mnohých aspektoch sa vo svojej debutovej próze vracia k poetike šesťdesiatych rokov, keď novátorskí autori využívali paralelné asociatívne rozvíjanie príbehu neraz aj pomocou folklórnych motívov. Dvojpólovo rozhraničené videnie je preňho typické i v jeho prvej knižke pre deti Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali, kde rozhraničenie reálneho videnia a videnia, v ktorom sa výrazne uplatňuje fantazijnosť a snovosť, demonštruje na postavičkách rozprávkara a Ťukťuka. Cez postavu rozprávkara uplatňuje reálne videnie sveta očami skúseného dospelého človeka a cez postavičku Ťukťuka detsky naivné videnie a spontánnosť prejavu. V Karpinského ďalšej tvorbe – v jeho rozhlasových rozprávkach a reláciách – sa prejavuje rozhľadenosť a literárna erudícia. Aj ako literárny teoretik sa venuje predovšetkým slovenskej rozprávke.

                           Anna Blahová

    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev (2009 úryvok z diela po anglicky a po taliansky)

  • Monografie a štúdie o autorovi

    HOLKA, P.: Kysucký smútok. In: Literárny týždenník , 1997, č. 50, s. 1 – 3. STANISLAVOVÁ, Z.: Tri dni s rozprávkou. In:

    HOLKA, P.: Kysucký smútok. In: Literárny týždenník, 1997, č. 50, s. 1 – 3.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Tri dni s rozprávkou. In: Bibiana, 1997, č. 3 – 4, s. 36.

    MAJERNÍK, J.: Okrem iného kluby. In: Literika, 98, č. 1, s. 80.

    ŠKOTKA, M.: Slovo do času. In: Literárny týždenník, 1998, č. 20, s. 6.

    BODACZ, B.: Správa o súčasnom svete. In: Pravda, r. VIII, 1998, č. 140, s. 17.

    KONDRÓT, V.: Dva dobré debuty. In: Nové slovo, r. VIII, 1998, č. 19, s. 20.

    BALÁŽ, I.: Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov. In: Nedeľná Pravda, r. VII, 1998, č. 22, s. 54.

    FERKO, M.: Podobenstvá bytia a reality. In: Literika, 1998, č. 4, s. 97 – 99.

    MICHALKA, P.: Súťaž s VSSS. In: Knižná revue, r. VIII, 1998, č. 22, s. 2,

    BEŇO, J.: O čom hĺba víťazný debut. In: Slovenské pohľady, 1998, č. 9, s. 105 – 107.

    NOVOTNÁ, M.: Oznamujeme všetkým majiteľom hrobov. In: Euroreport, 1998, č. 16, s. 14.

    BODACZ, B.: Nevinný. In: Literika, 1998, č. 1, s. 17 – 18.

    FERKO, M.: Ustrnutie textom. In: Literika, 1998, č. 1, s. 18 – 19.

    SVETOŇ, Ľ.: Za tvrdosťou zraniteľnosť. In: Literika, 1998, č. 1, s. 19.

    FERENC, A.: A sokat markolás dilemmája. In: Irodalmi szemle, r. XLII, 1999, č. 5 – 6, s. 122 – 124.

    FERKO, M.: Literatúra sa neráta na roky. In: Literika, 1999, č. 2, s. 3 – 4.

    HALVONÍK, A.: Zlom proti zlu. In: Literika, 1999, č. 2, s. 21 – 22.

    KONDRÓT, V.: Zlom proti zlu. In: Literika, 1999, č. 2, s. 24.

    SOUČKOVÁ, M.: Recenzia. In: Spektrum. Slovensko 2, rádio Devín. 6. 2. 1999.

    PETRÍK, J.: Múzy a iné spomienky. In. Literárne kroky, príloha Východoslovenských novín, 9. 9. 2000, s. 5.

    ŠTUNDA, M.: Prvá letná škola poézie a prózy – Múza 2000. In: Slovo, II, č. 34, s. 11.

    internetová stránka: www. spislit.klub.sk

    ŠTUNDA, M.: Voda, čo nás drží... In: Slovo mladých, Literárna príloha týždenníka Slovo, III, č. 3, s. 1.

    MROCEK, T.: Jazdci na formule Pegas. In: Slovo, III, č. 38, s. 15.

    DUBAYOVÁ, J. – KRAJŇÁKOVÁ, D.: Literárna súťaž pozná víťazov. In: Panoráma Spiša a Tatier, 15. 6. 2001, s. 4.

    ŽEMBEROVÁ, V.: Peter Karpinský – Ako sme s Ťukťukom ťukťukovali. In: Bibiana, 2002, č. 1, s. 48 – 50.

    STANISLAVOVÁ, Z.: Od estetizovanej hry k estetickému poznaniu. Literatúra pre deti a mládež 2001. In: Bibiana, 2002, č. 2, s. 3.

    HALVONÍK, A.: Rozprávky proti nude a smútku. In: Knižná revue, 2002, č. 3, s. 5.

    SOUČKOVÁ, M.: Pomaranče Ťukťukovi. In: Literárny život, 2002, č. 27 – 28, s. 10.

    SUBALLYOVÁ, Ľ.: Ohňostroj slova pre detskú dušu. In: Pravda, 2002, č. 271.

    SOUČKOVÁ, M.: K tematizácii médií v literatúre pre deti a mládež. In: Média v umení a literatúre pre deti a mládež. Náuka, Prešov 2003, s. 84 – 92.

    GAVURA, J.: Kompozícia. Dynamika. Rozprávkový príbeh. In: Média v umení a literatúre pre deti a mládež. Náuka, Prešov 2003, s. 133 – 140.

    SLIACKY, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež. LIC, Bratislava 2005.

    SOUČKOVÁ, M. – KARPINSKÝ, P.: Tvorba pre deti je úlet do mimosveta (Rozhovor). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 18, s. 12.

    SOUČKOVÁ, Marta: Čo povedalo zrkadlo. Peter Karpinský: Nanebonevzatie. (Recenzia). In: Romboid, roč. XLV, 2010, č. 5 – 6, s. 122 – 124.

    HALVONÍK, A.: Peter Karpinský: Nanebonevzatie. In: Knižná revue, 20, 2010, č. 9.

    ŠENKÁR, Patrik: Peter Karpinský: Sedem dní v pivnici. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 127, 2012, č. 3, s. 124 – 126.

    PASSIA, Radoslav (pripravil): Každou knihou vstupujem do literatúry nanovo. Rozhovor s prozaikom Petrom Karpinským. In: Romboid, roč. XLIX, 2014, č. 3, s. 9 – 15.

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma. In: Pravda, roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 27

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Dvadsaťsedemročný východoslovenský prozaik Peter Karpinský tiež vstupuje do literatúry s výzvou – k všetkým majiteľom hrobov, teda k
    Dvadsaťsedemročný východoslovenský prozaik Peter Karpinský tiež vstupuje do literatúry s výzvou – k všetkým majiteľom hrobov, teda k nám. Jeho poviedková knižka nám rozpráva príbehy smrteľníkov, ktoré akoby v sebe niesli celú ťarchu biblického posolstva. Ak Starý zákon svojimi úchvatnými príbehmi–podobenstvami burácajúcim hlasom rozpráva predovšetkým o potrestanom zle, Karpinského krehké príbehy vyrozprávané čistým poetickým jazykom akoby chceli obaliť ťažobu ľudského osudu do éterického fluida a vyniesť ju možno až k odpusteniu. Preto je v nich plno tajomna, symboliky, číhajúcej hrôzy a plazivého strachu, ale oveľa silnejšie pociťujeme na pohľad paradoxné oslobodzovanie od zla, ktoré je prítomné v našej civilizácii, morálke, v našom spôsobe života. Najmä poviedka Synovia boží nás presvedčí, že v Karpinskom získala slovenská literatúra nezvyčajne presne vidiaceho odklínača začarovaných tajomstiev ľudského bytia. Záhadný starý otec so svojou ešte záhadnejšou smrťou sa napokon stane jedným z nás hriešnych, ale autor nám pritom dal pocítiť takpovediac vesmírne rozmery ľudskej smrteľnosti a ľudského zla.
    Alexander Halvoník, 1998
    Zobraziť všetko
  • Autor o svojom diele

    „Uvedomoval som si problémy, ktoré môžu vzniknúť pri výbere diel, kontaktoch s autormi a vybavovaní autorských práv, i tak
    „Uvedomoval som si problémy, ktoré môžu vzniknúť pri výbere diel, kontaktoch s autormi a vybavovaní autorských práv, i tak to bola výzva,“ ...
    „Musel som sa znovu začítať do ich diel a zvoliť si jedno – ak sa dalo, vyberal som štylisticky ucelené a kratšie texty – pričom stále som musel kontrolovať, či neprekročím počet slov za daných vydavateľom,“ ...
    „Je mi ľúto, že kniha nemohla byť ešte o pár desiatok strán hrubšia, aby sa do nej vošli i ďalší autori, ktorí si to zaslúžia,“ ...
    „Do knihy sa mi nezmestili oveľa väčší a známejší autori. Musel som opomenúť Švantnera, Chrobáka, Dušeka a ďalších, a tak by bolo vysoko neetické, ak by som tam uverejnil svoju poviedku.“

    (o procese prípravy anglickej antológii slovenskej literatúry 19. a 20. storočia;
    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma.
    In: Pravda,  roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 277, s. 33.)
    Zobraziť všetko
  • Ocenenia

    Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za knihu pre deti  Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev Jašíkove Kysuce – cena za

    Prémia Literárneho fondu za rok 2007 za knihu pre deti Rozprávky z múzea záhad a tajomstiev

    Jašíkove Kysuce – cena za najlepšiu poviedku

    Moravský festival poézie – II. cena

    Slovenská poviedka ´97 mimoriadna cena poroty

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    KEĎ PôJDEM CEZ ÚDOLIE (z knihy OZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV )        „Sestrička, pani sestrička,“

    KEĎ PôJDEM CEZ ÚDOLIE (z knihy OZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV)

     

         „Sestrička, pani sestrička,“ naliehavo sa ozval starenkin hlas. „Slečna Sýkorová dnes jedla krémeš a pritom by mala mať diétu.“

         „Veru, zjedla ho celý,“ pritakala starenka z vedľajšej postele. „Ten veľký, francúzsky, s pudingom a šľahačkou.“

         „Odkiaľ to viete?“ opýtala sa zdravotná sestra.

         „Videli sme ju, keď bola v bufete,“ odpovedali starenky jednohlasne.

         „A vy ste boli kde?“

         Starenky zaváhali. „Stáli sme za stĺpom.“

         „Špehovali ste ju?“

         „My?! Nie!“

         Obe starenky, napriek tomu, že neboli sestry ani príbuzné, sa na seba podobali ako vajce vajcu. Boli rovnako staré, rovnako zvráskavené, v rovnakých nočných košeliach ležali v rovnakej nemocničnej izbe, na rovnako riedkych vlasoch nosievali rovnako tmavomodré šatky. Dokonca aj choroby mali rovnaké. Ako dvojičky, ktoré sa našli po mnohých rokoch a už sa viac nechcú rozlúčiť, chodievali spolu, ruka v ruke, na obed, do sprchy, alebo len tak ležali schúlené pod jedným paplónom. Ticho si tam zverovali svoje veľké tajomstvá.

         „Nie, my sme ju nešpehovali. Iba sme chceli vedieť, kam to stále po obede chodieva,“ vysvetľovala jedna a druhá ju okamžite doplnila: „Do bufetu. A dáva si tam krémeš, možno aj dva.“

         Obe starenky sa na sestričku významne pozreli. Boli hrdé na svoje odhalenie, ale sestrička len ľahostajne kývla hlavou: „Tak to povedzte pánu doktorovi.“

         „My?!“ zhíkli starenky. „My predsa nie sme žalobaby. Povedzte mu to vy...“

         Keď sestrička odišla, starenky sa k sebe pritúlili a začali si štebotať: „... pán primár ku mne prišiel,“ chválili sa jedna druhej, „prišiel ku mne a vraví mi, že, babička, vy máte také krásne výsledky, že by vám aj mladí mohli závidieť.“

         „Tak, tak,“ prisviedčali si navzájom. „Krásne výsledky. Keby som ráno nebola išla na záchod, pán primár ma mohol poslať aj na urológiu...“

         Ševel ich hlasov k nej doliehal z nekonečnej diaľky. Ležala ticho a nepohnuto a počúvala, ako vonku svieti studené, októbrové slnko. Jeho lúče šramotili na plechovej streche ako chrúst v zápalkovej škatuľke.

         Sadla si. Chodidlami vkĺzla do papúč a pomaly sa postavila. Neistým krokom sa vybrala k dverám.

         Starenky ihneď stíchli.

         „Kam ste sa vybrali, pani Krausová?“ opýtala sa jedna z nich.

         „Ja?“ strhla sa, akoby ju niekto prebudil zo spánku.

         „Kam ste sa vybrali, pani Krausová?“ zopakovala otázku aj druhá starenka.

         Zamyslela sa: „Na záchod.“

         „Pamätáte si, kde to je?“

         Prikývla.

         Starenky sa opäť pritúlili k sebe: „Prišiel za mnou pán primár a vraví mi, že, babička, vy máte...“

         Chodba sa strácala v nekonečne. Všetky dvere boli rovnaké. Rovnako chladné, rovnako biele, rovnako zavreté. Ktoré sú tie jej? Opatrne kráčala po vyblednutom linoleu. Svetlo z neónových lámp ju rezalo v očiach, bolelo. Striebristo-modré svetlo vypĺňalo celý priestor okolo nej. Odrážalo sa od stien, od dlážky, križovalo vzduch ako blesky, tisíckrát sa znásobovalo, dokonca sa zdalo, že tryská priamo z múrov. Chodba vyzerala ako dlhokánsky tunel. Tunel s miliónom zavretých dverí. Ktoré sú tie jej?! V ústach ju štípal neodbytný pach chlóru. Usádzal sa jej v nočnej košeli, v šedivých vlasoch, vo zvráskavenej pokožke. Chcela sa pred ním skryť. Ale kam? Začala sa jej zmocňovať panika. Ktoré? Ktoré? Ktoré? Zakrútila sa jej hlava. Nevedela si spomenúť, kde to vlastne je, čo tu robí. Bezradne spravila ešte niekoľko krokov, nohy sa pod ňou podlomili. Mala pocit, že každú chvíľu odpadne. Toľko dverí...

         Vtom sa vedľa nej objavila obrovská ruka a ohnivými písmenami začala čosi písať na stenu.

         Zavrela oči a polohlasne si opakovala: „Nebudem sa báť, keď pôjdem cez údolie tieňov, lebo Pán je môj pastier, nebudem sa báť...“

         „Tak vy ste na mňa žalovali sestričke?!“ vtrhla do izby slečna Sýkorová.

         Slečna Sýkorová vlastne už dávno nevyzerala ako slečna, ale dôsledne vyžadovala, aby ju tak všetci oslovovali – slečna Sýkorová. „Toho pravého som zatiaľ nestretla,“ dodávala pritom vždy akoby na vysvetlenie.

         „Veď, ktorý by ju aj chcel,“ zašomrala raz jedna zo stareniek, ale druhá ju ihneď zahriakla: „Tak sa nepatrí hovoriť.“

         „Vy ste na mňa žalovali?!“ soptila slečna Sýkorová. „Vymysleli ste si, že som jedla krémeš?!“

         „My sme si nič...“ pípli tichučko starenky.

         „Tak za toto budete pykať!“ zasyčala slečna Sýkorová a župan si pevnejšie pritiahla k telu. Potom dokorán otvorila okno. Studený vzduch okamžite nafúkal nemocničnú izbu ako balón. Nechýbalo veľa, aby sa izba odtrhla od budovy a vzlietla. Ale ktovie, kam letia balóny naplnené studeným vzduchom.

         Starenky sa k sebe vystrašene tisli ako dve kuriatka a snažili sa pred zimou skryť pod vychudnuté paplóny. Chlad ich však našiel všade, necudne ich ohmatával skrehnutými prstami a oni sa triasli od hanby ako pri svojom prvom milovaní.

         „Za to ešte budete pykať!“ škodoradostne sa usmievala slečna Sýkorová.

         Nemocnica stojaca na kopci nad mestom vyzerala ako mohutný a nedobytný stredoveký hrad. Vypínala sa do výšky a v noci sliepňajúcimi oknami žmurkala na svojich poddaných. Všetkým vravela: „Som tu. Vidím vás.“

         „Pozrite sa, tu o tom píšu!“ poklopkala starenka prstom na článok v novinách.

         „O čom tam píšu?“ spozornela jej dvojička.

         „Predsa o tej vražde. Je to hrôza! Tu máte, prečítajte si to.“

         „Nemôžem nájsť okuliare, asi som ich niekde založila.“

         „To nič, ja vám to prečítam,“ nadýchla sa. „Hrozný nález. Mimoriadne surovým spôsobom zavraždil neznámy páchateľ mladú ženu v piatok večer pri jej ceste z práce domov.

         Telo dvadsaťštyriročnej zdravotnej sestry našla polícia v sobotu v skorých ranných hodinách ukryté v poraste neďaleko cesty. Neznámy páchateľ mladú ženu prepadol a zavraždil okolo pol jedenástej večer, keď sa vracala z práce z miestnej nemocnice.“ Starenka si posunula okuliare, ktoré sa jej šmýkali po nose, a pokračovala: „Je pravdepodobné, že páchateľ bol na svoj hrozný čin vopred pripravený. O čom svedčí starostlivo prihotovená slučka z tenkého drôtu, pričom v okolí vraždy sa nijaký podobný materiál nenachádza. Podľa lekára z Ústavu súdneho lekárstva je príčinou smrti mladej ženy najpravdepodobnejšie zadusenie v dôsledku škrtenia. Okrem trojmilimetrovej ryhy na krku mala nebohá škrabance a opuchliny aj na iných častiach tela. Podľa polície je pravdepodobné, že obeť, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva, bola aj znásilnená.“

         „Kristepane!“

         „Vec prevzal Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru ako podozrenie z trestného činu vraždy spôsobenej obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom.“

         „Kristepane!“

         „Ako uviedla hovorkyňa KÚPZ, u nebohej sa našlo väčšie množstvo peňazí a šperky zo žltého kovu. Polícia teda vylúčila lúpežné prepadnutie a vyšetrovatelia podľa zaistených stôp predpokladajú, že páchateľ na zavraždenú čakal...“

         Chvíľu bolo ticho.

         „To je strašné!“ vzdychla napokon jedna zo stareniek.

         „Veru strašné. Chuderka, taká mladá a ešte aj tehotná,“ bedákala druhá. „Čo sú to za ľudia?!“

         „Čo strašné? Aká chuderka?“ zamiešala sa do ich rozhovoru slečna Sýkorová. „Sama si za to môže. Veď si o to koledovala. Pretŕčala sa s tým brušiskom po nemocnici, aby ju každý obdivoval. A pritom nikto nevedel, s kým to čaká. Tvárila sa ako Panenka Mária, a ktovie, kto bol otec. Povrávalo sa, že to muselo byť nejaké veľké zviera. Možno niekto z nemocnice, možno sám primár. Alebo nejaký mafián z mesta. Istotne bola do niečoho namočená. Ako ináč by mohla mať pri sebe tristotisíc?!“

         „Skade viete, že mala tristotisíc?“ opýtali sa prekvapene starenky.

         „Písali to v novinách!“ odsekla podráždene slečna Sýkorová.

         Starenky na seba pozreli.

         „A čo tie jej prstene a retiazky?“ zmenila tému slečna Sýkorová. „Ja som vždy tvrdila, že nemôžu byť pravé. A vidíte, mala som pravdu, žiadne zlato. Boli len zo žltého kovu...“

         „Náhodou, na nás bola vždy veľmi milá. Nikdy sa nezabudla opýtať, ako sme sa vyspali. Nikdy nebola nervózna, vždy usmiata,“ bránili nebohú starenky. „Bolo to dobré dievča.“

         „Ech. Čo vy viete o živote,“ kývla nahnevane slečna Sýkorová rukou. „Dve popletená baby a jedna, ktorá stále zíza do stropu. Kam som sa to dostala?!“

         „Vy ste veľmi zlá,“ zašepkala jedna zo stareniek, ale tak potichu, aby ju slečna Sýkorová nemohla počuť.

         Pri každej svojej návšteve sa smrť na tvár podpíše vráskou ako hosť do hotelovej knihy.

         Zovrela v dlani telefónne slúchadlo: „Haló, haló...“ Snažila sa prekričať ten hrozivý, monotónny zvuk: tut-tút, tut-tút...

         „Komu voláte, pani Krausová?“ opýtala sa Rómka, ktorá stála na chodbe neďaleko nej. Strážila tu telefón. Napriek tomu, že jej nikto nikdy nevolal, vždy bola pri aparáte prvá. „A to je vaša mamička alebo babička, čo tu leží?“ vypytovala sa zakaždým, a až potom, keď uspokojila svoju zvedavosť, podala slúchadlo ďalej.

         „Komu voláte, pani Krausová?“

         „Dcére.“

         „Ale to musíte najprv vytočiť číslo.“

         „Aké číslo?“

         Obidve bezradne pozerali na ciferník.

         „A načo jej vlastne chcete volať?“

         Chvíľu mlčala a potom povedala: „Lebo mi je smutno.“

         Opäť videla ohnivé písmená, ako jej krúžia okolo hlavy – Mene, mene... Spočítal som, spočítal...

         „Už ste to počuli?“ ponúkala slečna Sýkorová všetkých najnovšími správami. „Keď išiel primár ráno do roboty, vrhli sa naňho dva rozzúrené psy. Vlčiaci, čo ušli z dajakého dvora. Skočili naňho a celého ho dohrýzli. Mal šťastie, že to videli nejakí ľudia a dobehli mu na pomoc, ináč ho vraj zožerú.“

         „Dúfajme, že sa mu nič nestalo?“ ozvali sa prestrašene starenky.

         „Samozrejme, že sa mu stalo,“ pozrela na nich slečna Sýkorová opovržlivo. „Pred chvíľou som ho stretla na chodbe. Celý bol ofačovaný. Ruku, nohu, aj okolo hlavy mal obväz ako Indián.“ Slečna Sýkorová sa zasmiala na svojom prirovnaní.

         „A čo tie psy?“ opýtala sa jedna zo stareniek.

         „Čo psy?“

         „No čo sa stalo s tými psami?“

         „Máte vy teda starosti! Čo ja viem, asi ich zastrelili.“

         „Chúdence,“ vzdychla si starenka. „Aj u nás na ulici policajti zastrelili jedného psa. Keď som bola malá, neďaleko nášho domu bývala istá pani a tá chovala veľkého čierneho psa. Bola to vlastne fenka. Myslím, že sa volala Terka. Terezka. Tá pani nemala deti, starala sa iba o toho psa. Kŕmila ho, česala a kúpala. A vraj sa s ním aj rozprávala. Niektorí ľudia vraveli, že Terka dokonca spáva v posteli ako človek. Neviem, či je to pravda, pretože som to nikdy nevidela, ale videla som, ako Terezka a tá pani spolu často chodievajú na prechádzku. Keď kráčali po ulici, pani sa vždy opierala o psa.

         Aha, to som vám vlastne zabudla povedať. Tá pani bola strašne maličká, akosi nevyrástla. Moji rodičia vraveli, že to preto, lebo keď bola dieťa, nechcela piť mlieko. Možno si to len vymysleli, aby ma nastrašili, lebo ani ja som nemala rada mlieko. Hlavne to s kožkou...

         Nuž, ale tá pani skutočne nebola vyššia ako jej pes a čím bola staršia, tým bola menšia. Scvrkávala sa ako jablko v zime. Keby bola chcela, mohla na Terke jazdiť ako na koni. Všetky deti sme tú paniu i jej psa mali veľmi radi. Vždy, keď nás stretla, rozdávala nám cukríky a my sme mohli Terezku škrabkať za ušami. Jedného dňa však pani prestala vychádzať z domu. Už nechodila ani do obchodu, ani k lekárovi, ani s Terkou na prechádzky. Ľudia sa zľakli, že sa jej niečo stalo, a tak zavolali políciu. Policajti prišli ihneď, ale keď sa chceli dostať do záhrady, vyrútil sa na nich obrovský čierny pes. Skákal do nich a brechal, len pohrýzť a pohrýzť! Policajti museli zo záhrady rýchlo ujsť. Po chvíli sa pokúsili vojsť dnu ešte raz, ale Terka ich opäť vyhnala. Nič sa nedá robiť, povedal vtedy ich veliteľ a spoza opasku vytiahol pištoľ. Prešiel cez bránku, a keď naňho pes zaútočil, ozval sa výstrel. Potom už do záhrady mohli vojsť aj ostatní policajti i susedia. Dvere na dome boli zamknuté, a tak ich museli vylomiť. Všetci čakali, že tú paniu nájdu kdesi ležať mŕtvu, ale dom bol prázdny. Niekoľkokrát ho prehľadali od povaly až po pivnicu, ale nič nenašli. Až neskôr v záhrade objavili jej palicu, no ona sama sa stratila.“ Starenka sa odmlčala.

         „A čo bolo ďalej?“ zvedavo sa opýtala slečna Sýkorová.

         „Nič. Tú pani už nikdy nenašli. Ale ja viem prečo.“

         „Prečo?“

         „Za všetko mohol ten pes. Počas posledných mesiacov sa tá pani zmenšila tak, že vyzerala ako hračkárska bábika. Prestala vychádzať von a len my, deti, sme cez plot videli, ako ju Terka nosieva po záhrade. Držala ju v zuboch ako svoje mláďa. Teraz sa už nestarala pani o psa, ale pes o paniu. Fenka ju určite ukryla niekam do bezpečia, ale to sa už nikto nikdy nedozvedel, pretože žandári psa zastrelili...“

         „To sú teda sprostosti,“ zavrčala slečna Sýkorová. „Prečo vás vôbec počúvam?“

         Bezlisté konáre stromov sú ako čierny tuš, ako rakovina, ktorá sa vpíja do vlásočníc vzduchu. Od stola ich cez okno dobre videla, ako sa unavene kolíšu. Pripomínali kyvadlá obrovských kukučkových hodín. Me-ne, me-ne...

         Mucha prebudená teplom radiátorov si sadla na chrbát jej ruky. Čiernymi nožičkami jej hladkala zošúverenú pokožku.

         Všetci, ktorí sedeli okolo nej, rozprávali. Rozoberali svoje problémy, zhovárali sa o deťoch, o práci, o počasí. Rozprávali sa tak, akoby sa nič nestalo a predsa bolo v ich hlasoch cítiť niečo stiesnené.

         Prezerala si tváre svojich synov a dcér. Zachytávala útržky ich slov. Hoci rozumela všetkému, čo hovorili, nechápala to. Zdalo sa jej, že stojí kdesi na hranici dvoch svetov. Toho ich, do ktorého chvíľkami ešte patrí, a toho druhého, v ktorom sa pomaly, ale isto stráca. V takýchto chvíľach sa cítila sama, tak strašne sama.

         Kamsi odchádzala. Niekto ju naložil do vlaku, bez lístka a batožiny, len tak. Chcela by vystúpiť, ale nemôže. Cez hrubé a špinavé sklo vidí svojich príbuzných, ako stoja na stanici, no už sa ich nemôže dotknúť.

         Dlaňou si pretrela čelo a spánky, akoby si chcela spomenúť na niečo dôležité. Vyrušená mucha podráždene zabzučala a odletela.

         V rohu návštevnej miestnosti sedeli pri stole štyria chlapi v modrých županoch a hrali mariáš. Mlčali, len karty plieskali na stôl ako facky.

         Náhle sa jej pre očami vynoril oživený príbeh, ktorý si včera večer čítali jej susedky z nemocničnej izby. Ako vždy ich nemo počúvala s očami upretými do seba, ale slová sa jej samovoľne ako vodný kameň usádzali v hlave. Teraz sa uvoľnili a plávali na hladine vedomia.

         Tak-tak, tak-tak... Pravidelný zvuk kolies narážajúcich na spoje koľajníc. Vlak. Starena. Sedí v kupé. Spí. Včera sa vybrala navštíviť dcéru, ktorá býva na druhej strane Ruska. Tak-tak, tak-tak. Stále spí, už tretí deň. Až na konečnej zistili, že je mŕtva.

         Chcela by vystúpiť, ale stanica sa stráca. Už je ďaleko, tak strááášne ďaleko... Tunééél!

         „Nebudem sa báť...“ povedala odrazu polohlasne.

         „Čo ste vraveli, mama?“

         Pás hustých oblakov rozdelil svet na mesto a oblohu. Tam hore bola nemocnica.

         „Je to pravda, sestrička?“

         „Čo či je pravda?“

         „To s tým ošetrovateľom.“

         „S akým ošetrovateľom?“

         „Predsa s tým mladým, pekným,“ zapýrili sa starenky.

         „Aha, s Adriánom.“

         „Áno, s Adriánom.“ Starenky horlivo pritakávali. „Tak, je to pravda?“

         „Čo má byť pravda?“ sestrička sa zámerne robila hlúpou.

         „Po nemocnici sa rozpráva, sa rozpráva,“ predbiehali sa starenky vo vysvetľovaní, „že urobil, že urobil nejaký zázrak, alebo čosi podobné.“

         „Nuž,“ zdráhala sa sestrička. „Niečo som už o tom počula, ale neviem... A pán primár nechce, aby sa o tom klebetilo.“

         „Sestrička,“ prosíkali starenky, „sestrička...“

         Sestrička sa usmiala: „No dobre, keď tak naliehate. Ale neprezraďte ma.“

         „Budeme mlčať, ako hrob!“ prisahali starenky a naklonili sa bližšie, aby lepšie počuli.

         „Ja som pri tom nebola, viem len to, čo mi rozprávali kolegyne,“ začala sestrička. „Možno sa pamätáte na toho pána, čo ležal na stojednotke.“

         „Ten holohlavý v okuliaroch?“

         „Presne ten. Predvčerom zomrel.“

         „Chudáčisko, už to má za sebou,“ vzdychli si starenky.

         „Práveže nemá,“ opravila ich sestrička.

         „Ako to?“ starenky nechápali.

         „Ten pán zo stojednotky zomrel predvčerom nadránom okolo pol tretej. Službukonajúci doktor ho prezrel a povedal, že sa už nedá nič robiť. Asi srdce, alebo jednoducho staroba...“ sestrička sa zamyslela. „Neviem, nebola som tam. Telo potom prikryli a nechali ešte na niekoľko hodín ležať na posteli.“

         „Prečo?“

         „Tak sa to robí.“

         „A čo ostatní z izby?“ Starenky boli zvedavé ako deti na výlete.

         „Tých presťahovali.“

         „Keby niekto umrel v našej izbe, aj nás by presťahovali?“

         „Samozrejme,“ prikývla sestrička.

         „To by bolo dobré, aspoň by sme sa zbavili slečny Sýkorovej.“ Starenky si presadli, aby im sestrička mohla ustlať posteľ. „A ďalej?“

         „Kolegyne, ktoré tam boli, vraveli, že, keď prišiel Adrián, aby ho odviezol, telo už bolo tuhé, ale ten pán vám odrazu otvoril oči.“

         „Nehovorte!“ vykríkli prekvapene starenky. „Čo sa stalo?!“

         „Neviem. Adrián vraj naňho položil ruky a on ožil. Na oddelení z toho bol dosť veľký poplach, pretože doktor už vystavil úmrtný list. A čo teraz? Papiere sú papiere. Na žiadnom z nich nie sú kolónky: dátum narodenia, dátum úmrtia a dátum vzkriesenia... Ako vravím, bol z toho chaos. Pán primár sa rozčúlil a vyzeralo to, že Adriána vyhodí...“

         „Chudáčisko. Taký pekný chlapec,“ vzdychli si opäť starenky.

         „Našťastie sa to nejako utriaslo,“ dokončila rozprávanie sestrička, „ale nepýtajte sa ma ako. Lebo to neviem. A teraz už musím ísť, aj ostatní ma čakajú.“

         „Také dačo...“ vyprevádzali ju starenky.

         Celý svet mal akúsi slizkú a mdlú príchuť. Všetko živé uviazlo v aspiku hmly. Len nemocnica vo svojej majestátnosti žiarila ako maják. Pri jej nohách nehybne ležalo more, na ktorého hladine sa jej svetlo trieštilo na milióny drobnučkých sviečočiek.

         „Október, všetko ber,“ spievali kedysi ako deti. Aspoň si myslela, že to spievali o októbri, no rovnako dobre to mohol byť aj november či december. September nie, ten mala rada. Milovala babie leto, keď bola obloha žlto-modrá. Dnes však bolo nebo výnimočne trúchlivé.

         Na nočnom stolíku našla mŕtvu muchu. Možno to bola tá z návštevnej miestnosti. Nohy mala pritiahnuté k telu, akoby sa chcela objať. Keď od okna zafúkal vietor, mucha sa pohla. Vydávala pritom suchý šuštivý zvuk ako staré noviny, či ako hodvábna látka čiernych šiat, ktoré jej doma visia v skrini a voňajú naftalínom.

         Zazdalo sa jej, že sa ochladilo. Hlbšie sa teda zabalila do paplónu a tvárou sa obrátila k stene. Nevydržala sa pozerať, ako sa prievan pohráva s ľahučkým muším telíčkom. Nechcela vidieť, ako mucha bláznivo tancuje svoj tanec so smrťou.

         Ticho vtláčala svoje slová do vankúša.

         Starenky si pred rannou vizitou rozčesávali dlhé, šedivé vlasy. Navzájom si ich hladkali štrbavými hrebeňmi, potom si ich zaplietli do vrkočov, stočili na zátylku, prichytili sponkami a zakryli tmavomodrou šatkou.

         „Katka, tá mala krásne vlasy,“ povedala po chvíli jedna z nich. „A aký krásny pohreb mala! Ale do truhly jej obliekli iba takú tenkú blúzičku. Bozkala som ju, bola úplne studená. Opáčila som, pod tou čipkovanou košieľkou už nemala nič.“ Do očí jej vyhŕkli slzy.

          „Nebojte sa,“ hladkala ju po ruke jej priateľka, „Katke už zima nebude.“ Ale po chvíli dodala: „ No i tak jej mohli obliecť niečo teplejšie.“

         Prvý mráz pokryl zem hustou sivou pavučinou. Dušičky kvetov v nej uviazli ako motýle. Mraz ich pomaly škrtil a vysával z nich život.

         Hlava ju občas bolela tak, až sa jej chcelo plakať. Čelo si pritlačila na chladivú plochu okennej tabule.

         Aj dnes ju prenasledovali ohnivé písmená.

         Z dverí ultrazvuku vyšla zdravotná sestra a ťahala za sebou kolieskové kreslo. Sedel v ňom muž. Zdal sa jej akýsi povedomý. Pyžamový kabátik mal rozopnutý a nohavice uvoľnené. Brucho a hruď sa mu leskli lepkavým gélom. Sestrička kreslo pritlačila k stene: „Počkajte tu, hneď sa vrátim.“ Odišla. Muž tam zostal bezmocne sedieť. Keď naňho od okna dýchol studený vzduch, striaslo ho. Chvíľu sa naňho pozerala a potom k nemu opatrne podišla.

         „Zapnem vás.“ Reumou skrivenými prstami mu začala nešikovne zapínať pyžamový kabátik. Muž k nej zodvihol oči. Polovica tváre mu stekala dolu ako vodopád. Bezvládne ruky mu zložila do lona.

         „Nebojte sa,“ povedala.

         „Sestrička, sestrička, slečna Sýkorová dnes zase jedla krémeš,“ zvestovali starenky. „Ale nehovorte to pánu doktorovi, lebo sa nám slečna Sýkorová pomstí.“

         „Čože?“ opýtala sa prekvapene zdravotná sestra.

         „Povedala, že ak to zase povieme, budeme pykať.“

         „Pykať? Ako?“

         „Všelijako. Napríklad prdí.“

         „To je predsa normálne, ak človek vypúšťa plyny,“ upokojovala ich sestrička.

         „Ale ona to robí naschvál a potom otvára okno, lebo je vraj v izbe smrad.“ Žalovali sa starenky. „No uvážte, veď pani Krausová z toho môže dostať zápal pľúc. Leží tesne pod oknom a zimný vzduch udrie rovno na ňu. Ale aj my môžeme ochorieť. Slečna Sýkorová nám niekedy skrýva aj papuče, alebo nám ich zakopne až pod posteľ. Takže si ich musíme hľadať štvornožky. A ona sa z toho potom smeje. Mne minule schovala okuliare a raz, keď ste sa nedívali, nám dokonca napľula do čaju!“

         „Naozaj nechcete, aby som to povedala pánu doktorovi?“ zapochybovala sestrička.

         „Nie.“

         „Tak, čo s tým mám urobiť?“

         „Vy nič,“ usmiali sa spokojne starenky. „Božie mlyny melú pomaly, ale isto,“ vysvetlila prvá a druhá okamžite dodala: „Pán Boh je nenáhlivý, ale pamätlivý. Slečna Sýkorová za to všetko raz istotne skončí v pekle.“

         Stromy ticho tancovali so svätým Vítom. Konáre dvíhali k nebu, akoby lamentovali nad svojím osudom. Z korún si vyháňali nočné mory a prsty si zapletali do smútočných vencov.

         „Aké zvláštne počasie,“ povedal primár, keď sa díval cez okno. „Aký zvláštny týždeň.“

         Farár bol mladučký. Vychudnutý. Možno len prednedávnom skončil školu. Mohol byť jej vnukom. Na brade medzi riedkymi chĺpkami mal niekoľko vyrážok. Nervózne žmurkal, nemocničné prostredie ho zneisťovalo.

         „Spovedám sa Pánu Bohu i vám, otče duchovný, že som od poslednej spovede tieto hriechy spáchala...“ začala pani Krausová, ale uprostred vety sa zarazila. „Keď niekto zhreší, pôjde do pekla?“

         „Prosím?“ Farár sa na ňu pozrel, ale rýchlo sklopil oči k doske stola.

         „Keď niekto zhreší, pôjde do pekla?“

         „Nuž, to záleží...“ Nervózne si obtrhával kožu okolo nechtov. „To záleží na veľkosti hriechu.“

         Chvíľu bolo ticho, potom pani Krausová povedala: „Zhrešila som.“

         „Ako ste zhrešili?“ opýtal sa farár.

         Žena niekoľko sekúnd nervózne žmolila v prstoch opasok županu: „Bojím sa, velebný pán.“

         „Čože?“

         „Zhrešila som, lebo sa bojím...“

         V povetrí okolo nemocnice sa ako vykašľané hlieny povaľovali chuchvalce čierneho dymu. Zrejme sa schyľovalo k dažďu, pretože nízky tlak sem pritláčal smog z mesta a ten sa cez škáry v oknách dotieravo tisol do budovy. Na chodbách sa zrážal s pachom dezinfekcie a zdalo sa, že spolu zápasia.

         „Fuj, tu ale máte vydýchaný vzduch,“ povedala sestrička, keď vošla do nemocničnej izby. „A kde sú ostatné?“ opýtala sa, podíduc k oknu, ale starenky jej neodpovedali.

         Starenky – blížence sa prestrašene chúlili v rohu jednej z postelí. Paplónmi si zakrývali tváre. Obe boli šedivejšie ako inokedy, zošúverené ako zemiaky po dlhej zime.

         „Na chvíľu vám vyvetrám.“ Sestrička na seba pozrela v odraze okennej tabule. Vietor jej prstami vošiel do vlasov. Včera som si ich umývala a už ich mám opäť ako slamu, pomyslela si.

         Smradľavý sírový zápach bol dnes neobyčajne prenikavý. Drzo, ako podomový obchodník, sa vtláčal dnu. Vybalil si svoj tovar a potom štípal v očiach a dusil.

         Rozkašľala sa. Čo tam vonku pália pneumatiky? Zas bude bielizeň príšerne smrdieť, napadlo sestričke. Radšej okno opäť zavrela.

         Zajtra musím zájsť ku kaderníčke, nech mi s tými vlasmi niečo urobí, uvažovala. Obrátila sa k dverám a zabratá do vlastných myšlienok vôbec si nevšimla stopu konského kopyta vypálenú na podobločnici.

     

     

    AKO SME MALI HOSŤA A AKO ŤUKŤUK PIŠŤAL (z knihy AKO SME S ŤUKŤUKOM ŤUKŤUKOVALI) 

     

         Ráno som sa zobudil na čudný šramot pri svojej posteli. Pomaly som otvoril jedno oko, ale druhé som už otvoril rýchlo. Ťukťuk ležal na zemi a plazil sa ako had.

         „Stalo sa ti niečo?“ ustráchane som sa ho opýtal.

         „Nie, iba sa hrám.“

         „Na hada?“

         „Čo si?!“ pobúrene povedal Ťukťuk, „na Indiána!“

         „Práve pod mojou posteľou?!“

         „A kde inde? Sledujem tu stopy. Pozri sa.“ Ťukťuk si po indiánsky sadol a ukázal na podlahu.

         Zohol som sa. Naozaj, v hrubej vrstve prachu pod mojou posteľou som zbadal drobné šľapaje.

         „Čo to môže byť?“ opýtal sa Ťukťuk, keď videl môj udivený pohľad. Nebudú to baktérie? Čo ak ťa opäť prišla navštíviť Nádcha.“

         „Hlúposti!“ nesúhlasil som. „Po prvé, tohto roku tu už bola, a po druhé, baktérie nemajú nožičky, preto nerobia stopy do prachu.“

         Zliezol som z postele a sadol som si k Ťukťukovi. Chvíľu sme mlčky sedeli a tuho premýšľali. Na nič sme však neprišli.

         „Jedno je isté, v byte máme tajomného hosťa,“ ukončil naše premýšľanie Ťukťuk a dodal, „poďme sa najesť, lebo som z toho stopovania akosi vyhladol. Dnes robíš raňajky ty.“

         Mal pravdu. Musel som vstať zo zeme a pobrať sa do kuchyne. Ťukťuk šiel tesne za mnou. Bol asi skutočne veľmi hladný, lebo na raňajky si rozkázal veľký krajec chleba s maslom, a nie iba pomaranč, ako to býva u Ťukťukov zvykom.

         Vzal som z chladničky maslo a chystal som sa vybrať aj chlieb. Keď som však otvoril skrinku, do ktorej odkladáme pečivo, vnútri čosi zarachotilo a niečo sivé vybehlo von.

         „MYŠ! MYŠ!“ vykríkol Ťukťuk a vyskočil na stôl. „Myš! Myš! Myš!“ neprestával kričať.

         „Vidím, nemusíš mi to toľko opakovať,“ upozornil som ho, „radšej zlez dolu, po stole sa neskáče.“

         No Ťukťuk ma vôbec nepočúval, držal sa za hlavu a ziapal: „Myš! Myš!“ a v prestávkach vysoko pišťal. Pochopil som, že si s ním neporadím, preto som si sadol na stoličku a čakal, kým prestane. Prestal, ale až o päť minút. To nám už sused Klofák búchal na stenu.

         „Teraz mi povedz, čo si to robil?!“

         „Nič, normálne som pišťal,“ pokojne odvetil Ťukťuk. Videl som to v telke. Tam tiež jedna ženská vyskočila na stôl a pišťala, keď zbadala myš.“

         Zhlboka som si vzdychol. Stále tvrdím, že z televízie mäkne mozog. „Pozri sa! To bola ženská. Ale ty si Ťukťuk a takému sa nepatrí skákať po stole a pišťať, keď vidí myš.“

         „Nie?“ Ťukťuk zostal vykoľajený, „a ja som si myslel, že sa to musí.“

         „Nemusí.“ Vysvetlil som mu, že po stole skáču len tí, ktorí sa myší boja.

         „Máš pravdu, ja sa myší nebojím,“ súhlasil Ťukťuk, ale potom dodal, „aspoň si to myslím. Problém je v tom, že som ešte žiadnu myš zblízka nevidel.“

         Už som sa chystal na to čosi povedať, no Ťukťuk ma predbehol: „Chytíme ju!“

         Nápad to bol zaujímavý. Ale ako ho uskutočniť? Klepec sme použiť nemohli, lebo Ťukťuk ju chcel chytiť živú.

         „Mohli by sme ju skrotiť...“ navrhoval.

         Dobre sa ešte pamätám, ako Ťukťuk krotil topánky a aké z toho potom boli problémy, ale radšej som si zahryzol do jazyka. Nepokazím mu radosť.

         „Ráno by nám do postele mohla nosiť papuče alebo noviny,“ fantazíroval Ťukťuk.

         „Si normálny?“ nevydržal som. „Taká malá myš, a také veľké noviny!“

         „Veď by nám nosila len malé noviny, iba také novinky alebo klebety,“ vynašiel sa Ťukťuk.

         Dumali sme, ako myš ulovíme. Vylúčili sme udicu i sieťku na motýle, aj kovbojské laso a uspávaciu injekciu. Celkom sa mi pozdávala jama ako na mamuta, ale v kuchyni sme ju nemali kde vykopať. Ťukťuk síce navrhol, aby sme ju vykopali na dvore a potom preniesli dnu, ale aj to bolo neuskutočniteľné. Jama sa nám po ceste rozsypala. Zdalo sa, že myš sa nám asi chytiť nepodarí a my sme z toho začali byť zúfalí. A keď sme boli takí zúfalí, že zúfalejší sme už ani nemohli byť – myš sa chytila sama. Vlastne nechytila, spadla do umývadla.

         „Asi chcela zjesť moje pomarančové mydlo,“ špekuloval Ťukťuk.

         Myš spadla dnu, a von už nedokázala vyliezť.

         Ťukťuk bol nadšený, stál pri umývadle, nechcel ani raňajkovať, usmieval sa na chytenú myš a robil: „Pí, pí, pí, pí...“

         „Vysielaš morzeovkou?“ skúšal som hádať.

         Ťukťuk sa div neurazil: „Nepočuješ, že sa s ňou rozprávam?!“

         Skutočne mi to viac pripomínalo morzeovku alebo pokazený telefón, no nechal som ho tak.

         Keď už nevládal pípať, rozhodol sa, že začne s krotením a výcvikom. To nosenie novín myslel skutočne vážne.

         „Idem jej ukázať, kde je novinový stánok,“ vyhlásil, zobral myš a vybehol na ulicu.

         Bol som zvedavý, ako sa to celé skončí.

         A skončilo! O chvíľu prišiel Ťukťuk späť, smutný a bez myši.

         „Čo sa stalo?“

         „Ušla.“

         „Nehovor! A ako?“ vyzvedal som ďalej.

         „Normálne,“ nebolo mu veľmi do reči. „Spočiatku prebiehalo všetko podľa plánu. Ukazoval som jej cestu. Pomaly, aby si ju dobre zapamätala. Keď sme prišli k stánku, predstavil som ju pani predavačke. Trochu pišťala...“

         „Tá myš?“ prerušil som ho.

         „Nie, tá predavačka. Možno by aj vyskočila na stôl, ale v novinovom stánku stôl nebol. Potom som kúpil jedny noviny a dal som jej ich ovoňať.“

         „Pani predavačke?“

         „Ale nie, predsa myši. Noviny som položil na zem a vedľa nich myš. Chcel som ju naučiť, ako ich má chytiť do papuľky. Aj som jej to dvakrát ukázal. Ale ona si noviny vôbec nevšímala, len sa poobzerala dookola, a zrazu frnk, zmizla preč.“

         Mlčali sme a bolo nám smutno.

         „Možno sa vráti, keď si jej tak dôkladne ukázal cestu.“

         „Myslíš?“ Ťukťuk ožil.

         „Určite!“

         „Budem ju čakať!“ sľúbil Ťukťuk a šli sme obedovať, lebo raňajky sme v ten deň už nestihli.

         Myš sa zatiaľ nevrátila, pretože jej stopy sme v prachu viac nenašli. Alebo sa možno aj vrátila? Teraz mi svitlo, veď ja som ten prach pod posteľou už poutieral! To nič, napadá nový.

    Zobraziť všetko
  • Rozhovory