Foto Peter Procházka
Foto Peter Procházka




  • Životopis autora

    Rudolf Sloboda sa narodil 16. apríla 1938 v Devínskej Novej Vsi. Po neukončených štúdiách filozofie na Filozofickej fakulte v Bratislave vystriedal
    Rudolf Sloboda sa narodil 16. apríla 1938 v Devínskej Novej Vsi. Po neukončených štúdiách filozofie na Filozofickej fakulte v Bratislave vystriedal viacero povolaní. Pracoval ako baník v Čechách i ako stavebný robotník v Bratislave. V rokoch 1959 – 1962 pôsobil ako vydavateľský redaktor vo vydavateľstve Smena, v rokoch 1972 – 1984 ako dramaturg Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave, potom ako odborný pracovník v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1988 bol umelcom v slobodnom povolaní a venoval sa výlučne literárnej tvorbe. Zomrel 6. októbra 1995 v Devínskej Novej Vsi – život ukončil samovraždou.
    Zobraziť všetko
  • Diela a recenzie diel

    Próza

    • Narcis (1965, 2014)
    • Britva (1967)
    • Hlboký mier (1967)
    • Uhorský rok (1968)
    • Šedé ruže (1969)
    • Romaneto Don Juan (1971)
    • Hudba (1977)
    • Vernosť (1979)
    • Druhý človek (1981)
    • Dni radosti (1982)
    • Rozum (1982)
    • Stratený raj (1983)
    • Pánsky flám (1986)
    • Uršuľa (1987)
    • Pokus o autoportrét (1988)
    • Rubato (1990)
    • Krv (1991)
    • Útek z rodnej obce (1992)
    • Jeseň (1994, 2004)
    • Herečky (1995)
    • Pamäti (1996)
    • Láska (2001)
    • Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou. Zobrané poviedky I. 1958 – 1968 (2002, výber z tvorby)
    • Rodné mestečko. Zobrané poviedky II. 1969 – 1988 (2002, výber z tvorby)
    • Z denníkov (2002, výber z tvorby)

    Poézia

    • Večerná otázka vtákovi (1977)

    Esej

    Dráma

    • Armagedon na Grbe (1993)
    • Macocha (1995)
    • Orestea (2016, 1.vydanie)

    Pre deti a mládež

    Literárna veda

    • Z tvorby (2002, 1.vydanie, výber z tvorby)

    Iné

  • Charakteristika tvorby

    Rudolf Sloboda patrí k najuznávanejším a zároveň najrozpornejším slovenským prozaikom. Jeho celoživotná tvorba predstavuje
    Rudolf Sloboda patrí k najuznávanejším a zároveň najrozpornejším slovenským prozaikom. Jeho celoživotná tvorba predstavuje v slovenskej literatúre svojrázny fenomén. Okrem výrazného autobiografizmu a vášnivej radosti z rozprávania charakterizuje jeho diela prítomnosť irónie a sebairónie, paródie a persifláže. Je predstaviteľom grotesky (v Bachtinovskom zmysle), s čím súvisí jeho vzťah k próze, balancujúcej medzi vážnym a nevážnym, vznešeným a komickým, dobrým a zlým, dramatickým a triviálnym. V jeho tvorbe dominuje predovšetkým problém identity, hľadania seba samého a neskôr téma smrti. Tento kontroverzný génius banality s výrazným osobnostným mýtom tri desaťročia vyvolával v slovenskej literárnej obci rozruch svojou neuveriteľnou otvorenosťou vo veciach intímnych i verejných a po slobodovsky uzmierovanou ambivalentnosťou medzi spoločenským konformizmom na jednej strane a pocitom programového outsidera na strane druhej. Sloboda celý život prežil v prímestskej dedine neďaleko Bratislavy. Atmosféra rodnej Devínskej Novej Vsi, príznačná svojou multikultúrnosťou (stretáva sa v nej slovenský a chorvátsky element, ovplyvnený blízkosťou moravských, rakúskych i maďarských hraníc) sa odráža vo všetkých jeho prózach. Do búrlivého sveta literatúry šesťdesiatych rokov vstúpil románom Narcis (1965), v ktorom hrdina preruší štúdiá a odchádza pracovať do baní. Jeho konanie je konaním mladého, revoltujúceho človeka, hľadajúceho osobnú slobodu v svete zošnurovanom ideologickým korzetom. Román Britva (1967) s námetom žiarlivosti znovu narába so spisovateľovou sebaštylizáciou a jeho narátorským majstrovstvom. V poviedkach zo zbierky Uhorský rok (1968) sa moment autentickej skúsenosti prelína s rozprávkovými motívmi. Po románe Šedé ruže (1969), ktorého protagonista sa znovu konfrontuje s negatívnymi prejavmi spoločnosti, nasleduje próza Romaneto Don Juan (1971), v ktorej sa zintenzívňujú Slobodove pocity skepsy a relativizmu. V sedemdesiatych rokoch, ktoré charakterizuje normalizácia komunistického režimu v Československu, Sloboda vydáva zbierku "poviedok o drobných ľuďoch" Hlboký mier (1976). Románom Hudba o mladom konzervatoristovi (1977) sa vracia, ako sám komentuje toto obdobie, "k časom, keď som čítal Dostojevského a Tolstého, keď som bol čistý". Román Vernosť (1979) je sondou do života dnešnej ženy, vytvoreným na základe niekoľkých scenáristických verzií. Po románe Druhý človek (1981), v ktorom autor demaskuje ľudskú ľahostajnosť a nevšímavosť k tragickým osudom druhých, nasledoval román Rozum (1982), ktorý mu priniesol nielen uznanie kritiky, ale aj veľký čitateľský úspech. Sloboda v ňom spracoval dominantnú tému svojej tvorby, ku ktorej sa neustále vracia: príbeh frustrovaného intelektuála, tápajúceho v labyrinte komunistickej spoločnosti, ale i v bludisku vlastného rozumu. Skúsenosť z protialkoholického liečenia sa premietla do rozsiahlejšej prózy Stratený raj (1983). Poviedkové zbierky Dni radosti (1982) a Pánsky flám (1986) analyzujú vnútorné pocity a stavy dnešného človeka. V románovej novele Uršuľa (1987) Sloboda píše o vine a nevine mladej ženy, ktorá sčasti v sebaobrane, sčasti zo žiarlivosti zabije svojho manžela. Toto obdobie uzatvára kniha esejí Pokus o autoportrét (1988), v ktorej autor interpretuje sám seba – objasňuje svoje poetické i noetické inšpirácie, očarenie filozofickou lektúrou rôznych období i stále diskutovanú autobiografickosť svojich prác. V deväťdesiatych rokoch sa fenomén Sloboda stáva symbolom slobody v slovenskej spoločnosti. Voľným pokračovaním Uršule je opäť próza o vzťahu muža a ženy Rubato (1990). V románe Krv (1991) sa autor vracia k udalostiam, ktoré viedli k zásadným spoločenským zmenám v Československu v novembri 1989. Leitmotívom zbierky poviedok Útek z rodnej obce (1992) je Slobodov odpor k dnešnej odcudzenosti človeka. Román Jeseň (1994) mapuje obdobie okolo dramatického roku 1989. Zároveň signalizuje koniec rozumového zápasu so svetom a nastupujúcu rezignáciu v zbierke poviedok Herečky (1995), ktorá vychádza krátko po tom, ako sa zavŕšil jeho osud dobrovoľným odchodom. Sloboda zomiera na vrchole slávy i tvorivého života, v čase, keď ho slovenská kultúrna obec vníma už aj ako úspešného dramatika. Jeho inscenácie Armagedon na Grbe (1993) a Macocha (1995) patrili k najnavštevovanejším divadelným predstaveniam. Nedokončený román-pamäť s mystifikujúcim titulom Pamäti (1996) (nejde o pamäti v zmysle memoárov) prináša rovnaké témy a postupy, s akými sa stretávame u Slobodu od konca osemdesiatych rokov. Predsa sa však odlišujú od predošlých kníh: irónia v nich sa čoraz nástojčivejšie mení na melanchóliu, večné hľadačstvo na pocit definitívnej zavŕšenosti krízy intelektuála, spočívajúcej v nemožnosti rozumom obsiahnuť svet, vždy zvládnuť svoje životné role tak, ako prichádzajú, a prekonať doposiaľ dávkované sebaobnažovanie šokujúcou úprimnosťou.
    Adriana Fábryová
    Zobraziť všetko
  • Preložené diela

    Rozum ( 1986 po bulharsky, 1987 po poľsky, 1989 po česky, 1990 po rusky, 2007 po slovinsky, po srbsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC) Druhý človek

    Rozum (1986 po bulharsky, 1987 po poľsky, 1989 po česky, 1990 po rusky, 2007 po slovinsky, po srbsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Druhý človek (1984 po nemecky)

    Krv (1998 po maďarsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Stratený raj (2000 po bulharsky, 2002 po macedónsky – obe s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Uršuľa (2003 po rumunsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Jeseň (2004 po chorvátsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Herečky (2005 po maďarsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC

    Láska (2006 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Rubato (2008 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

    Zobraziť všetko
  • Diela vydané s podporou SLOLIA

  • Monografie a štúdie o autorovi

    STANKOVÁ, Mária: Slobodova láska. Rudolf Sloboda: Láska . (Recenzia). In: Romboid , roč. LI, 2016, č. 10, s. 148 – 149. HOLETZOVÁ,

    STANKOVÁ, Mária: Slobodova láska. Rudolf Sloboda: Láska. (Recenzia). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 10, s. 148 – 149.

    HOLETZOVÁ, Katarína: Slobodove poviedky uštipnú aj dnes. In: Sme – príloha: Magazín o knihách, roč. 24, 2. 12. 2016, č. 279, s. XI.

    ANDREJČÁKOVÁ, Eva: Bez bradaviek sa dnes slovenská literatúra nezaobíde (literatura bodka sk). In: Sme, roč. 24, 16. 11. 2016, č. 266, s. 12.

    ŠPAČEK, Jozef (píše): Rudolf Sloboda: Záznamy. (Záložka). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 7 – 8, s. 128.

    ŠULKO, Ľubomír: Neobyčajné knihy obyčajného autora. Rudolf Sloboda patrí k našim najvýnimočnejším autorom, jeho knihy sa začali znova vydávať aj s novým dizajnom. In: Hospodárske noviny, 12, – 14. 8. 2016, č. 156, s. 14.

    HIDVÉGHYOVÁ-Yung (píše): Rudolf Sloboda: Rozum. (Záložka). In: Romboid, roč. LI, 2016, č. 4 – 5, s. 121 – 122.

    ŠIMOŇÁKOVÁ, Martina: Slovenská literatúra je vo svete väčšinou neznáma. In: Pravda, roč. XXV, 1. 12. 2015, č. 277, s. 33.

    FELDEK, Ľubomír: Náš slovenský génius. In: Pravda, roč. XXV, 17. 10. 2015, č. 240, s. 32 – 33.

    ŠIMONÁKOVÁ, Martina: Dni slovenskej literatúry o slobode aj o Slobodovi. In: Pravda, roč. XXV, 8. 10. 2015, č. 232, s. 40.
    http://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/369992-dni-slovenskej-literatury-o-slobodovi-aj-o-slobode/

    PRUŠKOVÁ, Zora: Život (ne)dopísaný literatúrou. (Esej na sobotu.) In: Pravda, roč. XXV, 3. – 4. 10. 2015, č. 228, s. 32 – 33.

    TARAGEL, Dušan: Rudolf Sloboda. Rozum. 1982. In: Sme, roč. 23, 15. 4. 2015, č. 86. s. 7.

    BILÝ, Peter: Rudolf Sloboda. Outsiderstvo ako životný program. In: Sme, roč. 23, 4. 3. 2015, č. 52, príloha Samovraždy spisovateľov, s. 7.

    POSPÍŠIL, Ivo: Dva slovenské toposy prozaické poetiky na českém pozadí (Ladislav Ťažký a Rudolf Sloboda). In: Myšlienkové toposy literatury v česko-slovenských souvislostech. Brno: Tribun EU s. r. o. , 2014, s. 133 – 147.

    JUROVSKÁ, Michaela: Rudo Sloboda (16. 4. 1938 – 6. 10. 1995). Esej. In: Romboid, roč. XLVIII, 2013, č. 5  – 6, s. 61 – 67.

    SVORADOVÁ, Veronika: Úlomok rozbitého zrkadla. Rudolf Sloboda: Záznamy. In: Tvorba, roč. XXI. (XXX.), 2011, č. 1, s. 33 – 34.

    JURČO, Ján: Slobodova cesta k slobode. Ingrid Nosková: Kontemplatívna osobnosť Rudolfa Slobodu. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 120, 2004, č. 6, s. 118 – 119.

    ČIČMANEC, Ivan: V zajatí krvi a rozumu (Rozhovor s Rudolfom Slobodom). In: RAK, roč. IX., 2004, č. 3, s. 5 – 10.

    ZAJAC, P.: Černá barva radosti. In: Lidové noviny, 3. apríla 2004, s. 16.

    ŠIKULA, V.: Rudo. In: Šikula, V.: Požehnaná taktovka, s. 106 – 116. Bratislava 2003.

    HOCHEL, Igor: Dotyky, sondy, postoje, Nitra, 2003, s. 175 – 193.

    NAHÁLKA, Peter: Tri o dvoch a o jednej. Zora Prušková: Rudolf Sloboda. (Recenzia).  In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 6, s. 44 – 47.

    HOCHEL, Braňo: Portrét RAKa (Rudolf Sloboda). In: RAK, roč. VII., 2003, č. 4 – 5, s. 72 – 75.

    MIHALKOVÁ, Gabriela: Opakovanie. Rudolf Sloboda: Rodné mestečko. (Recenzia). In: RAK, roč. VIII., 2003, č. 2, s. 45 – 47.

    MATEJOV, Radoslav: So Slobodm uprostred. Zora Prušková: Rudolf Sloboda (Životaschopné Váhy). In: Knižná revue, roč. XII., 23. 1. 2002, č. 2, s. 3.

    JENČÍKOVÁ, Eva: Mesto ako médium modelovej existencie človeka. (K toposu mesta v Slobodovom románe Rozum). In: Slovenská literatúra, roč. 49, 2002, č. 1, s. 31 – 39.

    KUŠNIEROVÁ, Magdaléna – ŠIKULA, Bystrík: Diskusia o knihe Rudolfa Slobodu Láska. (Diskutujúci: Bystrík Šikula, Štefan Moravčík, Viliam Marčok, Vincent ŠABÍK, Jozef Čertík, Alexander Halvoník, Mária Bátorová, Vlastimil Kovalčík, Ľudovít Kiss). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 118, 2002, č. 11, s. 18 – 40.

    ŠTEVČEK, P.: Von z kruhu literatúry, Jeho hlava, Nezvyčajná recenzia. In.: Podľa vzoru človek, Slovenský spisovateľ, 2002.

    HALVONÍK, Alexander: Rudolf Sloboda: Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XII., 4. 9. 2002, č. 18, s. 1.

    HALVONÍK, Alexander: Rudodlf Sloboda: Láska. (Môj tip). In: Knižná revue, roč. XII., 20. 2. 2002, č. 4, s. 1.

    HOCHEL, Braňo: Rozum zrejme mali. Rudolf Sloboda: Rozum. (Recenzia). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 5 – 6, s. 90 – 92.


    JABLONOVSKÝ, Fero: Večný Chorvát Rudolf Sloboda. In: RAK, roč. VII., 2002, č. 9, s. 12 – 15.

    HOCHEL, Braňo: Slobodova Láska. Rudolf Sloboda: Láska. (Recenzia). In: RAK, roč. VII., 2002, č. 3, s. 40 – 41.

    PRUŠKOVÁ, Zora: Rudolf Sloboda. Bratislava 2001.

    MAŤOVČÍK, A.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin 2001.

    MIKULA, V.: Slovník slovenských spisovateľov. Praha 2000.

    SULÍK, I.: Erotický motív v próze Rudolfa Slobodu. In: Sulík, I.: Literárne konfrontácie. Nitra 1997, s. 97 – 112.

    CHROBÁKOVÁ, Stanislava: Slobodov Armagedon. In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 5 – 6, s. 98 – 105.

    HOCHEL, Braňo: Slobodfa večerne koncentrovaný. (HypotézA o kľúči k R. Slobodovi). In: Romboid, roč. XXXII, 1997, č. 5 – 6, s. 94 – 97.

    ŠABÍK, Vincent: V tieni smrti. (Rudolf Sloboda: Pamäti). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 113, 1997, č. 2, s. 40 – 52.

    MORAVČÍK, Štefan: Čierna farba písania. Rudolf Sloboda: Herečky + Pamäti. (Recenzia). In: Slovenské pohľady, roč. IV. + 112, 1996, č. 11, s. 143 – 145.

    HAMADA, M.: Vymýšľam, teda som. In: Sizyfovský údel, Slovenský spisovateľ, 1994.

    PRUŠKOVÁ, Z.: Keď si tak spomeniem na šesťdesiate roky, s. 30 – 47. Proxy – bez vročenia.

    BŽOCH, J.: Sloboda polemik a ironik. In. Bžoch, J.: Literárne soboty. Bratislava 1990.

    ŠABÍK, V.: Slobodove útrapy z rozumu. In: Šabík, V.: Literatúra pre súčasníkov, Slovenský spisovateľ 1988.

    SULÍK, I.: Útrapy z rozumu. In: Sulík, I.: Kapitoly zo súčasnej prózy, Slovenský spisovateľ 1985.

    SLOBODA, Rudolf: Z denníkov (1979 – 1995). In: RAK, roč. II., 1997, č. 3/4, s. 23 – 34.

    Zobraziť všetko
  • O autorovi

    Literárnym tematizovaním protikladu ontologického a sociálneho (intelektuálneho) bytia človeka R. Sloboda svojím dielom utvára

    Literárnym tematizovaním protikladu ontologického a sociálneho (intelektuálneho) bytia človeka R. Sloboda svojím dielom utvára permanentnú systémovú reflexiu empiricky prežívanej skutočnosti, čím paralelne tematizuje problém torby a tvorivosti ako problém osobnostnej zrelosti, ako problém utvárania a pretrvávania osobnosti.

    Zora Prušková

    Zobraziť všetko
  • Ukážka z tvorby

    SOĽ ZEME (z knihy DNI RADOSTI )      Jano Vrabec sa vrátil z vojenčiny a už na druhý deň sa doma nudil. Keď bol naposledy doma na

    SOĽ ZEME (z knihy DNI RADOSTI)

         Jano Vrabec sa vrátil z vojenčiny a už na druhý deň sa doma nudil. Keď bol naposledy doma na krátkej návšteve, zdalo sa mu to všetko poetické, farbisté, útulné. Vtedy svietilo slnko: dnes už od rána prší a to Janovi kazí náladu. Musí pozerať von oknom a nemá na čo nadávať; na vojenčine sa vždy niečo našlo a našiel sa aj kamarát, s ktorým si mohol nadávať. Všetci vojaci krátko pred odchodom do civilu majú pocit, že ten odchod je najväčším prelomom v ich živote. Pred očami na stráži alebo pri utieraní kamennej dlážky kuchyne majú mnohé epizódy mazákov, odchádzajúcich do civilu. Čarovné slová „za pár“ sa nedajú vytrhnúť z vojenskej duše; tradícia metra, potieraná osvetovými dôstojníkmi, je možno taká stará ako vojna sama. Veď načo je vojakovi našej armády, kde každý vie čítať a písať, krajčírsky meter, z ktorého sa stopäťdesiat dní odstriháva deň po dni jeden centimeter? Je to iste tradícia z čias, keď vojaci nepoznali abecedu, ba keď ešte ani kalendáre neboli. Janovi bol meter smiešny, vždy keď mal odstrihnúť z neho centimeter, keď bolo „za tri“, kdesi meter stratil.

         Na ceste z vojenčiny pocítil náhle strach zo života. Bude sa musieť oženiť. Jeho dievča, doteraz neskúsené v láske a v živote, Margita, mu v poslednom liste naznačila, že by rada bola jeho ženou. Písala doslovne: „Keď sa vrátiš do civilu, všetko bude iné. Aj ja budem inakšia. Hneď musíš prísť k nám, ukázať sa! Otec je na Teba zvedavý, aj matka. Určite budú Tvojimi dobrými priateľmi!“ Prečo, pýta sa Jano, rozoberajúc v duši slová svojej priateľky.

         Jano došiel domov, lebo inak sa nedalo, ale k Margite sa mu akosi nechce. Iná vec je písať si listy, iná vec je prísť na oficiálnu návštevu. Napísal Margite pohľadnicu, len tak zo žartu, keďže nemal komu napísať, a ona mu hneď odpovedala obšírnym listom: ako keby už mala skúsenosti s vojakmi. Ako keby odjakživa písala nejakému vojakovi listy, pravda, nie Janovi.

         Druhá stránka Jana tiež ťaží: keď sa ožení, iste budú chcieť stavať dom. To už je taká rodina, ktorá stále stavia. Margitin otec povie: „Obaja sme murári, máme to zadarmo.“ No nový dom bude musieť byť na novom pozemku, lebo dom, kde býva Margita a jej rodičia, to je samá prístavba, múriky, betón, tam sa už nezmestí ani psia búda. A nový pozemok, to sú veľké peniaze... a ... Janovi sa nechcelo ani oči otvoriť, tak ho desil budúci život. To má trest za to, že nechal na vojenčine jedno dievča. Nebol by ju nechal, keby mu ju neboli bývali priatelia ohovorili. Nič z toho nebola pravda: no Jano už nemal dosť síl jej povedať, aby pokračovali v tom, v tej láske, ak sa to dá nazvať láskou, to chodenie po nociach a stískanie sa v tmavých kútoch, bez pokoja, bez tepla. Muži sú klebetnejší ako ženy. Bolo tu nebezpečie, že Jano sa stane terčom posmechu, ak to dievča z vojenčiny, bývajúce v dedine neďaleko mestečka, kde Jano mal posádku, nenechá. A morálka medzi vojakmi na izbe sa zakladá na princípe hanby viac ako všetky morálky, i s tými najprudérnejšími dokopy. Teraz sa mu to vypomstí. Jano vidí oči toho dobrého stvorenia, ktoré malo krásne meno Perla, vidí jeho vernosť, prítulnosť a šporovlivosť. Čo keby jej napísal? Je to síce ďaleko, ale listu je to jedno.

         Jano si sadá za stôl a chystá sa písať list. Napísal prvú vetu a vtedy vošiel do izby brat Karol, vystrel pravicu a víta vojaka doma. Vyrušený Jano skrýva list, opiera sa o stenu a praje si len jedno, aby brat čo najrýchlejšie opustil miestnosť. Ale brat si sadá na Janovu posteľ, utrie si mokré vlasy, prejde si oholenú tvár prstami a povie ako človek, ktorý prišiel do divadla, alebo nie do divadla, ktorý ako keby prišiel na súd, kde už len naňho čakali: „Tak rozprávaj!“ Jeho bezočivé oči si prezerajú miestnosť a vidieť, že nechce počúvať, ale mávať rukou a mladšieho brata Jana poúčať a vysmievať sa z jeho hlúposti, ktorá sa musela, podľa Karolovej mienky, na vojenčine nejako predsa len prejaviť.

         Jano nemá síl, aby provokatívne mlčal, nie, rozpráva. Brat Karol sa smeje, kedy-tedy mávne rukou, dajúc najavo, že Jano robil zle, že mal inak. Karola rozohreje vlastná nadradenosť, pošle dcérku po pivo s rumom. Zapáli si poslednú cigaretu, balíček hodí do Janovho popolníka. Karolova žena nazrie vyčítavo do izby, hľadá fľašu. Karol prísne vykríkne: „Čo nedáš pokoj! Veď je nedeľa!“' Žena sa vzdiali, Karol sa pohodlnejšie usadí na posteli a vydychujúc tabakový dym, začne rozprávať svoj príbeh. Je to dlhé, Karol nezabudne robiť pauzy, kde naozaj bolo ticho, ponáhľa sa tam, kde sa ponáhľali stroje, dáva to najavo veľkými posunkami, sipením, buchotom pravou nohou. Príbeh nemá konca, lebo len čo prídu napríklad hrdinovia do kasární, Karol povie: „Prídeme do kasární. Déveťák nič. My sme tomu čatárovi nič nepovedali. A ten mal práve mať službu. Ten déveťák si ho zavolal, a keď prišli na rotu, hovorí Piťoškovi...“ Tu Karol urobil pauzu a zahodil ohorok do popolníka. „Vojáku, jak jste to mohli udelat? A ten nič. Stojí v pozore a my sme skoro pukli od smiechu. Máte deset dní po službě. Provedu! No ja som sa už skoro pošťal.“

         Vtedy doniesla Karolova dcéra pivo. Švagriná rozložila poháre a sama si naliala a postojačky počúvala svojho muža. Odpúšťala mu jeho hlúpu papuľnatosť, lebo si myslela, že všetci muži sú takí, keď hovoria o vojenčine. Vtedy zahrmotalo na ulici auto a o chvíľu vošla k Vrabcovcom návšteva. Najstarší brať s deťmi a so ženou. Niesli fľašu vodky. Najstarší brat sa hodil do náručia Janovi a stískal mu líca. Bol to najstarší brat Frolo, už tučný, skoro dedko, jeho dcéra sa už-už mala vydávať. No nevydala sa, lebo snúbenec utiekol do Austrálie s nejakou ľahkou ženskou. To bola tragédia rodiny Vrabcovcov. Teraz už museli do Janovej izby doniesť aj stoličky. Frolova žena bola dáma, ale veľmi zničená, strhaná, s krátkymi vlasmi, ktoré jej nedodávali výraz športovkyne, ako sa domnievala, ale výraz mužatky. Jej mongoloidné oči si skúmavo prezerali Janovu pleť a potom priložila svoje pery na Janovo líce. Janovi prebehol po chrbte mráz. Karol tiež dal švagrinej bozk, no bez pocitov, aké mal najmladší brat, naopak, mohol mierne pohnúť k zamysleniu svoju poctivú ženičku, ktorá vo všetkom, podľa Karolových slov, videla len hriech. Karol sa bozkal so švagrinou s výrazom ľudí, ktorí prinesú na kúpalisku nejakú novotu do vody a správajú sa, ako keby ju boli poznali už v plienkach.

         I Frolo bol zvedavý na Janovu vojenčinu. No viac-menej povrchne pokýval hlavou, keď sa od Karola dozvedel, že Jano bol na vojne smoliarom, a taktne, lebo mal Jana rád, a to sám nevediac prečo, prešiel na otázky o budúcnosti. Najprv radil šporiť. Založiť si vkladnú knižku. Každý halier sa neskôr zíde. Potom, keď prídu roky, peniaze chýbajú. Potom človek viní rodičov a súrodencov, že mu nechcú pomôcť. Sami však nemajú, respektíve museli si nahonobiť. Otec bol na nich prísny, prísnejší, ako je zvykom: Jano už poznal otca ako mierneho a dobráka. Prečo by nie, keď ohluchol. Už ani nemohol všetko v rodine sledovať. A matka; tá nedala bratom vôbec nič. Pravda, ďakujú rodičom za výchovu. Takú výchovu by mala mať dnešná mládež...

         Jano uvažoval, čo bráni Frolovi, aby svoje deti nevychovával v duchu svojich predkov. A pomyslel si, že rodina, to je samé pokrytectvo, samoľúbosť, faloš. Musí od nich ujsť, v ich pazúroch sa nemôže mať nikdy dobre.

         Karolova žena zohriala obed, pripravila stôl a zvolala všetkých na večeru. Frolo položil ešte stále zapečatenú fľašu vodky na stôl a čakal na vhodný okamih, aby jej otváranie vyniklo. Bolo mu ľúto len tak to vyslopať. Preto povedal svojej žene: „Choď už zavolať starých, kde sú vlastne?“ Karolova žena pošepla: „Prídu,“ a bojazlivo pozrela na muža. Karol sa spýtal: „Kto bol po nich?“ Žena mávla rukou a tlačila hostí k stolu. Jano sa ozval: „Nemáme ich ešte raz zavolať?“ Frolova žena s tým súhlasila. O nejaký čas prišiel starý Vrabec, ale bez ženy. Všetci kričia: „Kde je matka,“ a Vrabec len mávol rukou a povie: „Nejde, nechce sa jej.“ Sadá si za stôl a automaticky sa púšťa do jedla. Frolova žena, ktorá mala vždy dojem, že na dedine, i keď je to niekoľko kilometrov od krajského mesta, sa vždy nájdu veľmi originálni ľudia, mala zasa jeden úlovok. Videla, že ešte panuje archaický patriarchát, že otec, hlava a rodič, bez okolkov začne jesť, nečakajúc na ponúkanie, nevšímajúc si pohľady dospelých detí...

         Tento etnografický postreh našu paniu celkom rozcítil. Už-už sa chcela otca spýtať, ako sa cíti, keď sú zase všetci spolu, keď všetci synovia, vrátiac sa z vojny, sadajú s otcom vedno za jeden stôl ako chlap s chlapom.

         Starý Vrabec dojedol polievku a zahľadel sa na Jana. Po chvíli synovi hovorí: „Bolo tu to dievča, tá Margita. Mihla sa dvorom, pozdravila ženu, a už jej nebolo. Čo nejdeš za ňou?“

         Bratia, počujúc otcovu reč, sa veľmi začudovali. Ako sa len ten otec zmenil! Keď sa oni mali ženiť, matke a jemu nebola po srsti nijaká nevesta. A teraz, hľa, ani ju nepozná, oni sami nevedia o ničom, a posiela chlapčeka na vohľady. Jano sa zapýril, nevedel sa vymotať slovami zo svojich pocitov, jazyk akoby sa mu prilepil. Je však aj hrdý, že otec s ním takto hovorí. Frolo sa vyjadrí: „Hja, veru, Jano má frajerku!“ Jano povie: „Nemám. Čo to hovoríte... Ja o ničom neviem.“ Ale otec sa na syna osopí: „Akože nevieš? Veď som sa rozprával s jej otcom. Ako to, že nevieš, keď on vie všetko?“ Všetci sa smejú, čakajú prudkú debatu. Frolova žena je celkom vo vytržení: toľká otvorenosť vo vzťahoch, toľká bezprostrednosť – tomu by ani jedna z jej kolegýň neverila, že to ešte u nás existuje. Už nemôže vydržať a vyjadrí sa prvá: „Nuž, Janko, za lásku sa hanbíš?“ Slová vyvolali úsmevy, ale Karolov úsmev bol nepríjemne zaliečavý, bola v ňom závisť alebo čo, a Jano si všimol najviac tento úsmev. Karol povie: „Nuž čo, bývať majú kde, keď budú potrebovať, postavia si aj nový dom. Zať murár, svokor murár. To my sme museli zháňať remeselníkov...“

         Otec škaredo pozrel na prostredného syna, buchol po stole, až zarinčali poháriky, v ktorých našťastie ešte tá Frolova vodka nebola, a povie: „Vy darebáci jedni! Remeňom som vás musel hnať do učenia. S matkou sme museli kravy napojiť, všetko okopať, od jesene sme na družstve robievali až do noci... ani vidieť vás už nechcem.“

         Frolo rýchlo nalial do pohárikov a chlácholí otca. Tomu však hnev prešiel, skôr než dopovedal. Už dávno sa nevedel poriadne nahnevať. To už mu len tak slová na jazyk prichádzali, ako dávno zabudnuté zvuky, vynárajúce sa v duši len niekedy. I vtedy, keď sa otec práve nehneval: zanadával si aj večer, keď ho komár poštípal, a nadával na toho komára ako na synov teraz.

         Deti starších bratov, nabažené hier na dvore, prišli naraz dnu a sadajú si za stôl. Dedo na ne nedôverčivo pozerá a obracia vodku do seba. Frolov sedemročný syn podíde k dedovi a povie: „Dedo, dajte mi päť korún.“ Dedo šmátra po vreckách, nenájde nič, povie: „Zajtra ti dám.“ A viac si vnuka nevšíma. Má ho po krk, mali by chalana naučiť móresom. Dedo ponúkne synovi Janovi vodku a povie mu: „Tak ideme.“ Jano najprv nerozumie, ale ostatní pochopiac súria: „No, pravdaže, Janko, prečo nie? Len choďte, starí budú radi. Aj dievča!“ Jano to už nevydrží, vyskočí a vybehne von na dvor. Ešte popŕcha, ale na západe sa už trhajú mraky. Janovi zíde na um, že by sa mal kamsi pustiť, peši, niekam do hôr, preč od ľudí. Takto si z neho uťahovať! Ako si to môžu dovoliť? Jano vyjde na ulicu, postojí predo dvermi, pozrie aj na dom, kde býva Margita, ale nutkanie ísť k nim a vyhovieť otcovej žiadosti, to nutkanie zaženie. Nahmatá v saku peňaženku s občianskym preukazom a ako starý poctivý veterán, ktorý si chráni doklady ako zástavu, pustí sa ku krčme.

         Ale neprejde ani desať krokov, keď vyjde z bočnej uličky Margita. Tak predsa sa len budú musieť stretnúť. Margita sa usmieva, ale vážny Janov pohľad, zreteľnejší, čím sú k sebe bližšie, zamrazí dievča až na dne srdca, vyľaká ho. Margita povie prvá: „Ahoj, Jano.“ Jano povie to isté: „Ahoj, Margita.“ Takmer by sa nebol pri nej zastavil; no zúfalé dievča urobí mimovoľne taký pohyb, že jej spadne kabelka, zohýna sa po ňu, Jano pomáha, obaja sú teraz celkom blízko seba. Janom prejde vlna súcitu, vidí, že ukrivdil Margite, keď ju chcel zradiť listom, ktorý mienil dnes napísať tomu dievčaťu z posádky, tej Perle. Pýta sa: „Kde si bola?“ Margita povie: „Nemala som čo robiť, bola som za kamarátkou, spolužiačkou, nebola doma, idem späť. A ty kam ideš ?“

         Jano, vážiac, čo má povedať, povie pravdu: „Do krčmy.“ Ten istý úsmev, ktorý majú všetky ženy, počujúc slovo krčma, sa zjavil aj na Margitinej tvári. Janovi sa to nepáčilo, prešiel ho už súcit, povie stroho: „Vraj... ale neviem, či to je pravda... si bola u nás? Na dvore, vraj... Otec mi povedal.“

         Margita sa smeje, je rada, že rozhovor pokračuje. Na dvore však nebola, ako by mohla tam ísť, k nim, keď on ešte nebol u nich... Ako si to ten jeho otec všetko mohol vymyslieť! Ale Jano verí viac otcovi. Aby Margitu posmelil, povie: „Ja som u vás už bol, pred vojenčinou.“ Margita sa nedá: „Vtedy som bola ešte... malá... chi ... školáčka.“ Janovi blysne hlavou, že by jej mal teraz povedať, že sa na vojne zasnúbil. Tá by spadla na zem. A mal by pokoj. Ale chce pokoj? Túto otázku si v podvedomí položil ihneď po Margitiných slovách: „No, idem. Otec klamal. Dobre sa zabav.“ Po týchto slovách mu bolo jasné, že v krčme sa nezabaví. Bolo mu jasné, že sa musí zdržať čo najdlhšie s Margitou, že to bolo jeho cieľom odjakživa. Ale ako napojiť všetku tú nehoráznu túžbu na dnešný deň a na všetky otcove lži? Môže vari proste povedať: Idem k vám? Jano je smoliar, nevie žiť: prečo nepovie, aby išli niekam do lesa, na lúku, vôbec, po dedine sa prechádzať sem-tam, ako to robia iní mladí ľudia? Margita pokročí, chce ísť, a Janovi ešte stále nemôže z jazyka odpadnúť slovo výzvy, ponuky. Keď dievča vykročí, pozdraví, Jano sa k nej prosto pridá a chvíľu bez slova vedľa nej kráča. Margita spomalí, skúmavo sa pozrie mládencovi do očí, pozerajúc kamsi na hory, kde sa trhajú nezvyčajne hrozivé mraky, neútulné a chladné, a sama sa odváži povedať: „Ako si sa mal na vojne?“ Jano mávne rukou, povie slovami, ktorými jeho vojenčinu ohodnotil Karol: „Ale... samé také... ťahanice... nič zvláštne.“

         Zo dvora, skadiaľ pred chvíľou vyšiel, sa vyhrnú deti, Janovi synovcovia a netere. Zase si vymysleli nejakú divú hru, pridali sa k nim i susedia a druhí susedia, je ich ako maku. Ten, čo si pýtal od deda päť korún, najväčší spomedzi detí, uteká popredu ako škopec, ako cap, máva nad hlavou tomahavkom, piští a ukazuje na strom v diaľke, ktorý v jeho fantázii nateraz zohral rolu nepriateľského tábora. Ostatné deti za ním utekajú, ale nevedia, čo z toho behu bude. Niečo už bude.

         Našej dvojici prichodí nazrieť i do vrabcovského dvora. Tam sa motká otec so staršími bratmi. Obaja otca držia pod pazuchami, tlačia ho nahor. Otec pil viac ako treba, teraz sa nevie dostať dozadu, kde býva so svojou ženou. Jano s kyslým úsmevom ohodnotí situáciu, hanbí sa za otca i za bratov, povie Margite: „Musím ísť...“ a zakričí: „Čo sa stalo?“ Karol pustí otca a chytá Jana, plačlivo hovorí: „Otec... otec nám... že nie sme jeho... že sme...“ Otec, zazrúc Jana, vytrhne sa staršiemu synovi, objíma Jana a povie: „Tomuto dám všetko! Jeho sú peniaze!“

         Keď švagriné uvidia Margitu, volajú ju do domu a zatvárajú bránku na ulicu. Medzitým šibal otec ujde dozadu, kde býva so svojou ženou, a tam sa zamkne. Otvorí okno, vykloní sa na dvor a strúha synom mrkvičku. Frolova žena je znechutená. Všetka čistota zážitku sa zmazala zásluhou sprostého alkoholu. Rezignuje, pridá sa k švagrinej, ktorá už nalieva Margite posledné kvapky z fľaše, núka ju sadnúť si... Margita, poučená všelijakými poviedkami zo života, zaujme stoický postoj. Usrkne si vodky, počúva zvuky zo dvora. Bratia tam stoja pod oknom a každý svojím spôsobom vydiera otca, aby povedal pravdu. Ani Jano sa nevie odpútať od sily sprostej chvíle, podmanila si ho, pridáva sa k bratom a sám nevediac vlastne prečo, volá otca, aby vyšiel a pokračoval v dialógu. Vedľa otca sa zjaví matka a zvedavo, radostne sa zdraví so synmi. Frolo modliká: „Mama, otec je opitý, aby nevypadol z okna. Drž ho a otvor dvere. Musíme sa ešte porozprávať.“

         Otec však drží v ruke kľúč. Kľúč mu spadne, Karol ho berie a odomyká byt; otec nadáva; len čo sa otvoria dvere, otec vybehne na dvor a beží k neveste, Karolovej žene. Bratia vojdú do domu. Frolo hneď otvára skriňu a prehľadáva ju. Matka ho zadŕža: „Čo hľadáte? Čo sa stalo? Čo hľadáte, slivovicu? Tá je v kredenci.“ Matka prináša slivovicu, ale Frolo sa nedá pomýliť a rázne povie, sadnúc si do kresla: „Kde je tých päťdesiattisíc?“ Matka nechápavo pozerá na synov. Jano sa zahanbí, ide na dvor. Karol nájde vkladnú knižku, otvára ju – ale to nie je to. Je na nej len tridsať korún. Karol povie prísne matke, mávajúc jej pred očami vkladnou knižkou: „Nechcem vaše peniaze, ale nemôže sa stať, aby ich dostal Jano sám. Ja som ešte nevyplatil Frola za dom, peniaze potrebujem viac ako Jano, a preto, ak máte vkladnú knižku na päťdesiattisíc, musíte ju rozdeliť na tri časti. Jano je slobodný, čo potrebuje?“

         Matka si ich prezrie, pokýva hlavou a povie: „Vy ste sa zbláznili? Odkiaľ by sme vzali toľké peniaze? Kto vám to povedal?“ Frolo skúmavo pozrie matke do očí, uverí jej, ale je veľmi nahnevaný. Matka pokračuje: „A či nepoznáte otca? Ten pravdu povie, len keď sa pomýli.“ Bratia, poznajúci otca, berú vážne matkin argument, napijú sa slivovice, vyklonia sa z okna, či náhodou nepočúva aj Margita, ktorú stihli zazrieť na dvore, a keď tam uvidia Jana, zlosť ich prejde, pochopia, že dobrý otec chcel zakryť výčitky svedomia, prameniace z toho, že nemôže už dať Janovi to, čo im, zavolajú Jana dnu a núkajú ho, aby upevnili priateľstvo, ktoré sa malo rozbiť pre peniaze. Karol sa aj tak vyjadril povediac: „Tu boli stále len hádky o peniaze a o stravu. Nikdy sme nezažili to, čo iní ľudia, iné deti. Stále sme museli počúvať otcove ponosy: nikdy nemal peňazí, nikdy sme nemali také hračky ako iní, len preto, lebo všetko išlo na gazdovstvo, čert aby ho vzal. Janko môj drahý, ty môžeš ďakovať Bohu, že otec vstúpil do družstva. Ty si už nezažil to dedinské držgrošstvo, sporenie, tú hanebnú chudobu! Oženíš sa, budeš mať deti, a tie už nebudú vedieť o ničom. Je tak?“

         Janovi, i keď je mu to všetko veľmi vzdialené a ľahostajné, vojdú slzy do očí. Nevie sa zmieriť s chladom a bezcitnosťou bratov, ktorí nevidia v rodičoch svojich najbližších, ale len dvojicu, ktorá mala s nimi trápenie, a nakoniec nijaký osoh v gazdovstve. Je zdesený, či aj on nie je taký vypočítavý, a nejako, hoci nejasne, sa mu tento cit zleje s nespravodlivými úmyslami, ktoré jeho myseľ premieľala, keď uvažoval o Margite. Rád by mnohými jemnými slovami zahrnul toto dievča, ktoré očakáva od neho lásku, manželstvo, rád by jej ukázal týchto nešťastných bratov, ktorí sú v zajatí túžob po peniazoch. Ale nemá slov a ani sa nevie zdvihnúť z tejto stoličky, je malátny, áno, je opitý, otrasený, musí buď hneď zomrieť, alebo utiecť, alebo niekoho stĺcť. Zdvihne ruky nad hlavu a hrozivým hlasom zaplače. Do izby sa vráti otec, už pokojný, s Frolovou ženou a s Margitou. Matka je zrazu celkom iná: stíska Margitu, volá ju nevestou, tisne medzi stôl a Janovu stoličku ešte jednu stoličku, aby mladí sedeli pri sebe. Jano uhýba, dovoľuje Margite sadnúť si, motá sa mu pred očami celý deň vyzerajúci ako dlhá vojenčina. Jano skloní hlavu na Margitine kolená, tá sa napriami, nevie, čo má robiť, komicky si odkladá kabelku na stôl, cúva. Stolička praská, ale nepovolí. Jano zostane na kolenách svojej priateľky, tuho zaspí. Takto ho zastihne i Margitin otec, ktorý vojde, predtým zaklopúc rázne na veraje. Margita bojazlivo vstane, nechajúc odkväcnúť hlavu, a sadá si na inú stoličku. Margitin otec je spokojný, ktovie, čo všetko si myslel. Janov otec, starý Vrabec, pristúpi k nemu a vážne mu podá ruku. Dlho si držia pravice ako kamaráti, ktorí sa nevideli roky. V tom stisku ruky je niečo velebné, ale i humorné vzhľadom na to, že Margita sa chystá odísť, ale jej otec si sadá, ešte stále sa držiac Vrabcovej ruky. Margitin otec povie: „Nehnevajte sa. Videl som, že Gita sem vošla, počul som hurhaj...“ Vrabec-otec povie: „A čo si si myslel? Že ju bijeme?“ Margitin otec: „Božechráň! To som ani nikdy nepovedal, ani nepoviem.“ Margitin otec pokračuje: „Ak to chceš povedať, mne je to jedno. Prečo by si to mal predo mnou skrývať?“

         Vrabec-otec na to vojde do komory, prinesie vkladnú knižku, položí ju na stôl pred Margitinho otca, povie: „Nazri dnu, neboj sa!“

         Margitin otec pootvorí vkladnú knižku a pochvalne píska. Frolo a Karol sú veľmi zvedaví, naťahujú ruky ku knižke, ale otec ju skryje, zatrasie Janom a kričí: „Tu je! Zobuď sa! Toto je tvoja knižka! Vezmi si ju hneď a nikomu ju nedaj!“ Jano sa preberie, prevezme dokument, nerozumie ničomu. Otec mu znova vysvetľuje okolnosti, priťahuje i Margitu, ukazuje jej knižku. Margita chtiac-nechtiac nazrie, a Karol sa je pýta: „Čo to znamená? Koľko je tam?“ Margita spýtavo pozrie na otca-Vrabca, ten sám povie: „To je tých päťdesiattisíc. Sú Jankove a jeho ženy, tu tejto krásavice Margity. A vy ani muk. Vám sa neušlo...“

         Karolova žena zaprotestuje: „Otec... ale... to sa tak... môže ?“

         Margitin otec je znechutený. Povie dcére: „Poďme. Sú všetci ako štuple nacecaní.“

         Frolo mu povie prísne: „Starý, nemáte hádam celkom pravdu. Nemali by ste sa do všetkého miešať. My sme nedostali po vojne na nový dom a na novú stodolu, my sme všetko museli oddrieť týmito rukami. A preto sú tie peniaze aj naše...“

         Margitin otec povie: „Povedal som, že nie? Budete stále len potrimiskári, lebo neviete gazdovať. Čudujem sa dcére, že sa vôbec dala dokopy s týmto...“ Jano zdvihne unavený zrak a usmeje sa na nádejného svokra. Plne uznáva jeho slová, ale nevie a nemôže to teraz povedať. Margitin otec pokračuje: „Chceš tu zostať? Čo stojíš, poďme!“

         Margita a jej otec sa odoberú. Len čo odídu, stará Vrabcová povie: „Vždy bol takýto! Je to arizátor, kulak, nepriateľ chudoby. Syna má inžiniera, ale to bol najsprostejší žiak na vysokej škole. To vieme. Nič sa neboj, Janko, príde aj na takých mráz.“

         Jano zamrmle: „Nech. Mne to neprekáža. Ja odídem z domu.“

         Karol povie bodro: „Tu to máme! Zase budú spory. Ale čo sme krokodíly, že sa nevieme dohodnúť?“

         Frolova žena podotkne: „To sú veci, ktoré by mali prísť aj na súd. Myslím, že by ste sa mohli radšej sami dohodnúť.“

         Po jej slovách zavládne ticho. Bratia ukradomky zazerajú na otcovo sako, kde je skrytých päťdesiattisíc, a najradšej by boli, keby ich našli po otcovej smrti. I Frolovi, i Karolovi tanie mysľou táto eventualita a cítia sa zaskočení vysokým otcovým vekom. Iní v jeho veku sú už dávno pod drnom. Frolo povie: „Nuž poďme, deti sú už iste hladné.“

         „Ak im dáš peniaze, potom sa na teba vykašlú,“ povie matka.

         Frolo a Karol sa radia a najviac sa im páči návrh Frolovej ženy, aby dali otca vyšetriť u psychiatra. Tento návrh oboch bratov zaujme. Keď Frolo so svojou rodinou sadá do auta, už rozhodli, že urobia v meste všetko potrebné. Otec, možno dojatý vierolomnosťou synov a možno i z vlastného uváženia, ide ešte v ten večer dopredu, ku Karolovi, a tam mu zmierlivo povie: „Tie peniaze si nezaslúžiš. Nasporil som ich potom, čo si sa oženil. Tvoja žena mi ani na pivo nedá.“ Otec sa rozohní, Karolova žena mu skočí do reči: „Načo vám budem dávať, keď máte päťdesiattisíc!“ Otec pokojne pokračuje! „Hovorím obrazne. Nedáš mi ani polievky, nepraješ mi života. Všetko bude Janovo.“ Jano mávne rukou: „Nič nechcem. Ja sa nebudem do smrti hádať s bratmi o pár tisíc. Nechcem nič.“

         Otec ide spať. U Karola panuje stiesnená nálada. Ani Jano nemôže spať. Teraz, keď si všimol, že Margita je celkom pekné dievča, ktoré by si hneď vzal, príde takáto mrzutosť! Všetko naruší, všetko vezme do rúk diabol. Ako dobre bolo na vojenčine, kde peniaze nehrali nijakú rolu! Komu by napadlo, že dnes jestvujú takéto spory. Neuveriteľné. Najlepšie by bolo zmiznúť niekam do Ostravy, tam žiť bez akéhokoľvek rodinného puta, myslieť na robotu, mať ženu... hej. A vlastne čo mu bráni, aby šiel k Margite a vážne jej navrhol manželstvo? Načo to odkladať?!

         Musí tam ísť ešte dnes. Veru ide.

         Jano si oblečie nové šaty, umyje si ruky, pozrie do zrkadla a vytratí sa z domu.

         U Margitiných sa svieti, počuť zvuk televízora. Jano stojí pod oknom, dodáva si odvahy. Stláča kľučku, brána je zamknutá. Už chce zabúchať, potom však nahmatá na veraji zvonček, stisne ho, pustí a srdce mu začne búchať tak hlasno, až sa bojí, aby nezamdlel. Otvorí sa brána, je tam Margitin otec. Pýta sa: „Kto je? Aha, to si ty? Poď ďalej!“

         Jano vojde dvorom, kde sú samé kvety, oleandre, primotá sa krásny pes, otrie sa o Janovu nohu. Vojdú do predsiene, kde je ešte krajšie. Na stene dvoje parohov, obrázky z poľovačiek, všetko čisté a úhľadné. Na stolčeku zbadá Jano telefón. Srdce mu stále búcha, potí sa. Medzi dverami sa zjaví Margita v bielych priliehavých nohaviciach, v blúzke. Nie ako iné ženy doma... Jano rozpačito zamrmle:

         „Došiel som...“

         Margita ho preruší: „Poď dnu, nestoj vo dverách.“

         Jano sa zvíta i s Margitinou matkou, tá mu podá milo ruku a ide si sadnúť znova pred televízor. Otec spýtavo pozrie na dcéru, tá pochopí a povie Janovi: „Poď, budeme pozerať na televíziu. Je pekná hra.“

         Jano ako vo sne vojde do izby, kde panuje prítmie, prerušované nečakanými zábleskmi svetla, keď celá izba akoby vzbĺkla. Janovi nezišlo nikdy na um, že svetlo televízie tak silno kolíše; veď na vojenčine pozerali program pri plnom svetle, v izbe mužstva, niektorí vojaci hrali šach, iní písali listy alebo prosto sledovali televíziu len jedným okom, nudiac sa a mysliac na celkom iné veci. Tam aj debatovali potichu v kúte: Janovi zišlo na um, že Margitini rodičia budú pozorne sledovať celý program, že nejaké iné reči sú celkom vylúčené – a to ho viac potešilo, ako zarmútilo. No matka po chvíli, keď sa dialógy v hre stíšili, povedala: „Ako si sa mal na vojne?“ Jano sa usmial, a nie preto, že by zaregistroval smiešnosť dnes už vari po piaty raz opakovanej otázky, ale preto, lebo celkom zabudol, že ide sem na želanie Margity a po dohovore s ňou. V každom liste písala – a ako vidieť, rodičia museli aspoň tušiť obsah listov –, aby prišiel na priateľskú besedu. I na fotografiu, ktorú mu poslala, napísala: „Dovidenia doma!“ Jano povedal: „Bolo to dlhé, únavné. Ale už to mám za sebou.“

         Našťastie dialógy televíznej hry znova začali byť dôležité, a tak sa mohol Jano odmlčať. Keď ukradomky pozrel na Margitu, na jej mladú a krásnu tvár, na knihy v poličke, dušu mu stisol strach. Strach z toho, že táto žena ho asi nikdy nebrala celkom vážne a písala mu len zo súcitu, ktorý až teraz pochopil – doteraz o ňom vediac len od priateľa, ktorý hovoril, že mu akási vysokoškoláčka písala celý rok, ale keď ju navštívil, zoznámila ho so svojím snúbencom... Jano sa zhrozil. Čo ak je aj Margita zasnúbená a berie ho len ako priateľa z detstva? Vtedy mu na myseľ zišlo otcových päťdesiattisíc, a akokoľvek túto predstavu zaháňal, stále sa mu vracala pred oči. A navyše títo dvaja, možno už aj jej matka, vedeli, čo sa všetko v tej rozháranej Vrabcovej rodine dnes odohralo. Hoci nemohol v tejto chvíli pochopiť, že starí sa pourážali, cítil zrazu pevnosť, istotu, vďaku k otcovi a matke. I bratom teraz odpustil. Cítil sa ako vojvodca, ktorý zrazu dostane správu, že má istejšiu nádej na víťazstvo ako jeho súper, lebo mu práve boli oznámili, že jeho krajina vyhrala dôležitú bitku. Tieto pocity niekedy sprevádzali Janove činy a môže za ne ďakovať krásnym knihám, ktoré prečítal takmer nasilu počas stráže, keď mal službu a celú noc nesmel spať. Hovorím, keďže nevedel o incidente medzi svojím a Margitiným otcom, mal len strach. A ten pomaly utíchal, utíchal i preto, lebo Margita veľmi často obrátila svoje čierne oči k nemu a vždy sa milo usmiala. Jano si povedal, že nič nie je stratené. Ale musí alebo môže už teraz a dnes všetko povedať, čo sa týka ich manželstva? Môže spokojne pozerať televíziu a neskôr odísť domov. Musí predsa mať jasno; ona mu musí povedať, čo si myslí o manželstve. Čo ak bude jeho návrhom prekvapená väčšmi ako jej rodičia?

         Televízna hra sa náhle skončila. Margita vstala a priniesla tri fľašky piva. Naliala do veľkých pohárov, ponúkla Janovi, matke, otcovi. Keď Jano položil pohár na stôl, Margita si ho vzala a napila sa. Jano bol veľmi šťastný. I jej matka si všimla to gesto a usmiala sa. Povedala: „Starý sa vraj dnes pohádal s tvojím otcom...“ Jano, o ničom nevediac, povie: „Nie, nie! Veď to sa netýkalo ich... to bratia...“ Margitin otec povedal: „Radšej o tom nehovorme. Boli všetci... i náš nový priateľ.. tuto... opití.“ Janovi prešiel telom strach. Už nikdy nebude piť. No Margitinej matke nedá, aby nepokračovala, zahriakne muža: „Čo sa ty miešaš do veci?! Vraj tam na nás nadávali... že sme cigáni...“ Jano rázne povedal: „To nikdy nikto nepovedal. To si o vás nikdy otec nemohol... ako? To nepovedal!“ Matka sa zlomyseľne usmiala: „To verím. Veď tvoj otec si ma chcel vziať za ženu. Ale ja som dala prednosť tomuto kujonovi. O tom nevieš nič, však?“

         Janovi sa zahmlilo pred očami. Či dnes musí zažiť naraz všetko to, čo iní zažijú za celý život? Je to vôbec pravda, nie je to všetko zlý sen? Ale myšlienka nebola dlho desivá. Dokonca aj Margitina matka, vycítiac úder, ktorý dostal mladý muž, povedala: „Ale ty o ničom nemôžeš vedieť, ty si vtedy ešte ani nebol na svete. Hovorím to len preto, aby si vedel všetko... keď už...“

         Pri slovách „keď už“ sa na matku prísne pozreli naraz manžel aj dcéra. Aby nezašla príliš ďaleko! Ale Margitina matka bola stará líška.

         Dodala: „Keď už máš teraz tých päťdesiattisíc, môžeš sa dobre oženiť.“

         Po týchto slovách, na ktoré sa nedalo reagovať, zavládlo ticho, zlé aj preto, lebo televízia sa nezvyčajne dlho napájala na intervíziu, odkiaľ mali vysielať majstrovstvá sveta v boxe.

         Jano bol celkom zdrvený. Vstávajúc zmohol sa na slová: „Idem, nechcem vás rušiť.“

         Margita tiež vstala, pretiahla sa, položiac si ruky na šiju, jej otec povedal Janovi: „Dopi!“ Jano bezmyšlienkovito vzal pohár, dopil pivo a cúvol k dverám. Margita vyšla s ním na dvor. Keď sa k nim pridal pes, Margita ho milo hladkala po srsti a Jano nevedel, či ho tým zdržuje, alebo vyháňa. Naklonil sa k psovi, pýta sa: „Ako sa menuješ?“

         Margita povedala: „Prosto, Dunčo.“

         Jano zase pokročil ku dverám, Margita nechala psa a šla za chlapcom zamknúť. Tu sa Jano k nej skrútol a pýtal sa: „Stretneme sa... niekedy?“ Margita sa usmiala. Jano opakoval svoju otázku, dievča povedalo: „Ale hej, prečo nie?“

         Jano povedal: „No dobre. Tak... stretneme sa... dobre... idem... Ahoj.“

         Dievča držalo dvere, Jano zamieril domov. Dvere na Margitinom dome zavŕzgali, bolo počuť hrmot dvojnásobného zamykania. Jano vošiel do domu, ešte sa svietilo. Na chodbe vrazil do brata, bol akýsi vydesený. Jeho žena povedala: „Otec zomrel... musíme zavolať lekára...“ Jano skríkol: „Kde je? Otec!“ Bežal dozadu, kde matka sedela nad otcom, ležiacim na posteli, plačúca a nariekajúca. Jano sa sklonil nad otcovu tvár a bolo mu zle. Zaplakal horkými slzami, matka ho pohládzala po pleci a nútila ho, aby si sadol. Vonku zahrmotalo auto. Jano začul známy hlas; známy, no nevedel, odkiaľ ho pozná; bol to hlas staručkého lekára. Lekár mrmlal: „Prečo nemáte na dvore svetlo!“ Jano si utrel slzy, postavil sa vedľa postele, vošiel starý lekár.

         Vošli s ním aj brat Karol a jeho žena, ich deti sa tiež sem tisli, plakali, bratova žena ich odháňala spať. Lekár prísne pozrel na Karola a povedal: „Ako to, že ešte nie sú v posteli!“ Potom si sadol k mŕtvemu a chytiac ho za ruku, zhlboka si vzdychol. K lekárovi pristúpila matka, podala mu knižku, o ktorej bola dnes reč, a povedala: „Pán doktor, toto mi schovajte... toto... len to vezmite k sebe... ja sa strašne bojím... ja tu nemôžem spať...“

         Lekár posadil pokojne starú ženu na stoličku, chytil ju za ruku a pozrel jej do očí. Medzitým čo meral tep, hovorí pomaly, vidno, že vie riešiť nečakané situácie: „Ničoho sa nebojte. Mŕtvych sa nemusíte báť... sú tu živí...“ Potom lekár vytiahol ampulku, potriasol ňou a nasal jej obsah do injekcie. Vyhrnul matke rukáv a vpichol jej do žily injekciu. Matka zjajkla, pokojne si sadla a znova prisunula k lekárovi vkladnú knižku. Lekár pozrel na sumu, pokýval hlavou: „Čo sa bojíte, že vám to niekto ukradne? No... choďte si ľahnúť... otca treba obriadiť... Keby ste chceli, pošlem človeka... iste... musím. Vidím, že ste tu všetci samí truľovia.“

         Slová z úst lekára, čo ako prísne, zneli mierne a ľudsky. Jano vyšiel z izby, na dvore sa znova rozplakal... Slané slzy mu zahmlili zrak, ba ako keby prestali počuť. Ale kdesi v hĺbke duše cítil, že tá soľ je darom tejto chvíle, že by mal komusi ďakovať za ne, za tie slzy.

     

    KNIHY A SNY (z knihy POKUS O AUTOPORTRÉT)

         Na prečítané knihy spomínam rovnako rád ako na sny alebo na skutočné udalosti. Samotné čítanie, lúštenie písmen mi robilo odmalička radosť, a tak som sa pomerne rýchlo dostal na úroveň čitateľa, ktorý číta za riadkami. Niekedy však pri zvláštnom slove, typograficky čudnom, prebleskne vo mne aj dnes onen detský závan tajuplnosti z neznámeho zoskupenia čiarok a krúžkov. Také slovo, vytlačené napríklad na spodnej časti strany, zachytím zrakom, len čo obrátim stranu, a musím sa mu na chvíľu venovať. Dalo by sa to prirovnať k pocitu šachistu, ktorý si po tridsiatom ťahu všimne rez figúrky, ktorou práve protivník potiahol. Šachisti vedia, že túto asociáciu nesmú násilím potláčať, nechajú doznieť jej zazvonenie vo svojej mysli ešte predtým, než začnú analyzovať protivníkov ťah. Vyvážený hráč, pravda, má svoju mieru takého odbočenia.

         Hlavnými však pri mojom detskom čítaní sa čoskoro stali obsahové, podtextové dimenzie. Boli to informácie o iných ľuďoch a o svete, kde žili. Do mojich predstáv o svete napríklad vniklo more a divé krajiny. Inou oblasťou, ktorá cez knihy prišla do mojej duše, bol svet zvierat, ich personifikácia. No nebolo nijakej knihy, o akej často snívajú pedagógovia, ktorá by mi hádam bola presne vysvetlila moje vlastné pocity, ktorá by „hovorila o mojom živote“. Toto nešťastie mám dodnes – so samotným životom a jeho peripetiami si musím stále lámať hlavu iným aparátom, niečím, čo v sebe považujem za nedokonalé, a teda venujem týmto „životným“ problémom veľmi málo času.

         Keď sa takto stalo čítanie mojou vášňou, darmo mi otec vyčítal, že sa nesprávam vôbec podľa kníh. Nebol som veľmi neporiadny, no otec rád videl, keď sa dôkladne upratovalo; a mňa videl stále s knihou. Vari mu ani tak nešlo o samotný poriadok, ako o moje zdravie: predpokladal, že to ustavičné čítanie mi musí nejako škodiť, že by som sa mal viac pohybovať, a napokon aj s ním sa trocha zabávať a rozprávať. Iste mi aj trocha závidel moje zážitky. Sám rád čítal, no láska k rodine a k poriadku ho stále nutkala do všemožných akcií, vylepšovania, naprávania, diskusií o konkrétnych veciach v dome, a tak večer, keď si aj niekedy vzal moju knihu do rúk, prečítal s pôžitkom pol strany a už ho bralo na zívanie. Prekonával zívanie a dočítal poctivo tú stranu (kde som sa práve ja v knihe nachádzal), potom niektorú vetu nahlas zopakoval, pokyvkávajúc hlavou nad jej vtipnosťou a presnosťou, a už sa išiel chystať do postele.

         Pri svojej posteli, lampičku stlmenú na stránky kníh, som si aj ja ešte raz prečítal inkriminovanú stránku a vžíval som sa do pocitov otca, predstavujúc si, čo sa mu na tej vete tak páčilo. Niekedy, keď som bol na neho nahnevaný, prisúdil som jeho záujem niečomu, čo bolo podľa mojich vtedajších pohľadov na svet dosť prízemné, trochárske. Tým som sa ospravedlňoval knihe, v ktorej boli aj ďalšie kvality a mohla by sa uraziť za jednoduchú, ba povrchnú otcovu pochvalu. Ale nebolo to tak! Po rokoch som spoznal, že otcovo nadšenie maličkým detailom, ktorý náhodou objavil na „mojej strane“, umožňoval jeho vkus a skúsenosť, neraz lepšia ako moja.

         Rodičia mi pri čítaní neradili. Čítal som to, čo bolo v školskej knižnici, neskôr v knižnici obecnej, dedinskej. Kniha však prichádzala k nám niekedy v podobe darčeka. Okrem mojej sesternice Ilonky, ktorá mi privčas darovala Nasredina v Buchare, nikto z darcov nevedel, čo sa píše v jeho darčeku. Zrejme im poradili v kníhkupectve, „niečo pre chlapca“. Boli to lesklé, drahé predmety, s ktorými som sa dlho nevedel vyrovnať, lebo ma čakali ošúchané, dobré, priateľmi odporúčané zväzky zo školskej a obecnej knižnice. Bolo by nepredstaviteľné nevrátiť ich včas. A tak až keď som sa niekedy cez prázdniny veľmi nudil, otvoril som kúpenú darovanú knihu. Boli to súčasne počiatky návyku „listovať“. I to je príjemná práca a nesúhlasím s tými, čo si myslia, že v beletrii by sa nemalo listovať. Prečo nie? Koľké knihy zanechali vo mne hlboký dojem len preto, že som v nich najprv iba listoval a predvídavo nečítal hneď podrobne.

         Tento dojem z darovaných kníh niekedy v sebe zacítim: je to v prípade tzv. vychytených beletristických diel. Stretávam sa napríklad dlho so spisovateľom, o ktorom kolujú dobré chýry, ale vôbec nemám ani poňatia o jeho tvorbe. A tu mi nejako jeho dielo príde do rúk. Veľmi rád sa potom takej knihy zbavím tým, že ju niekomu darujem – niekomu, kto nerozumie literatúre, ale rád si vloží do knižnice ďalší exemplár.

         Pravda, darovať knihu za mojich mladých čias v mojom prostredí svedčilo o istom type človeka. Otec nerád knihy požičiaval. O tých, ktorí mu niečo nevrátili, s nevraživosťou hovoril ešte aj v starobe a ja sám nemám k tým ľuďom, ak ich poznám osobne, priateľský vzťah, hoci mi nijako inak neublížili a na otcovu pôžičku jednoducho zabudli, sú teda celkom nevinní.

         Tento bigotný vzťah ku knihe ostro kontrastuje so vzťahom, aký panuje v rodinách, s ktorými sa dnes priatelím, totiž s onou horúčkovitou ponukou extra literatúry, „tej najlepšej“, (nijaký brak a gýč). Tu sa knihy povaľujú po stole, naukladané jedna na druhej, a už prvý pohľad do tejto izby svedčí, že mladý človek nemôže mať vo svojom kráľovstve prehľad, že napodobňuje izby svojich rodičov a že z kníh vyčíta práve iba „problémy“, o ktorých sa diskutuje po kaviarňach v nejakej snobskej spoločnosti. Už to mi je nepríjemné, že mladí ľudia vedia často viac o autorovi ako o samotnej knihe, a musím sa radovať, že mňa takto nikdy nikto nevidel. Nemusel som súťažiť so svojimi priateľmi v množstve poznatkov o nejakom literárnom probléme. Bol som dokonca často smiešny, ak som niečo z čítania chcel uplatniť v nejakej situácii – lebo nech som akokoľvek cítil a cítim dodnes, že literatúra a život nejdú vedľa seba ako slepý so svojím chlapčekom, predsa len mi nedalo, aby som neuplatnil v nejakej veľmi priaznivej situácii poznatok, ktorý sa sem výnimočne dobre hodil.

         Moji priatelia, a možno aj učitelia – napríklad na výletoch, keď sa žartovalo – si všimli, že si niekedy vynútim, aby sa rozprávalo tak, aby som mohol uplatniť nejakú peknú pasáž z beletrie, ktorú som si pamätal. Niekedy sa to vkomponovalo ťažko, a najhoršie bolo, keď sa konečne po dobrej kompozícii nedalo prejsť k vsuvke, a to preto, lebo som si poplietol citát, interpretujúc všetko nenáležite a nesúvisle vzhľadom na situáciu, aká povedzme na tom výlete vznikla.

         Smäd po rozhovore o literatúre nezahasilo ani zoznámenie s budúcimi literátmi na filozofickej fakulte – ak smiem na chvíľu pobehnúť dopredu –, lebo mládež, ktorá sa tu stretla s týmto smädom, bola veľmi rozdielne formovaná, a tak naše debaty najprv iba tak skackali a po nejakom čase z nás starší spolužiaci urobili zasvätencov „pravej“ literatúry, „pravých“ problémov, nútili sme sa do hlbinných interpretácií, kde nebolo šarmu a poézie (ani v poézii) a kde vlastne išlo o to, aby niekto vyhral nejaký spor. A nevyhral ho ani ten najmúdrejší... Nehovoriac o tom, že som nechcel spory, ale jednoduchú debatu o umení, o próze.

         Tí, čo tieto literárne spory vyhrávali, chodili ako sivé eminencie po chodbách školy a čoraz viac a viac sa mi vzďaľovali. Ich schopnosti si neraz všimla redakcia, zapriahla ich do aktivity, do recenzií, do glosovania, skrátka do práce. Nezávidím im ich vtedajšie skromné honoráre, ani častý výskyt ich mena pod článkami vo vtedajších časopisoch, lebo len máloktorí sa z tohto kvaltu vymotali a dodnes si nemôžu v pokoji a s chuťou prečítať knihu. Akú by len mali chuť prečítať si niečo dekadentné, ba možno aj obyčajnú kovbojku! Ale ich morálny imperatív, pestovaný v redakciách pod dohľadom šéfov, pestovaný na konferenciách a sympóziách, pod dohľadom celej verejnosti, im už nedovolí ani na liečení siahnuť po knihe a vychutnať si ju. Avšak aby sme si rozumeli, nejde o nijakú tragédiu.

         Vrátim sa k poriadku svojho rozprávania o prvých čitateľských zážitkoch.

         Neviem, či sa mi podarí spomenúť si na niektoré najprvšie knihy. Iste existujú v knižniciach doteraz, a keby som si dal tú prácu, našiel by som ich všetky – keď už inak nie, dal by som si poradiť od nášho knihovníka Félixa Fratriča, ktorý mi vtedy radil. (Neskôr mojej dcére, ale tá nevracala knihy a potom sa hanbila do knižnice chodiť.)

         Viem však určite, že to nebol nejaký vybraný súbor, boli to jednoducho knihy, ktoré okolo roku 1950 vychádzali, alebo sa nachádzali v knižniciach. Pamätám si na tituly Z chlapčeka vojak, Taškent chlebové mesto, Maroško, Maroško študuje, Za smidkou chleba, Ivkova biela mať, Srdce, Old Shaterhand, Doktor Fu Manchu (ten nebol z knižnice), Červenomodrý Matuzalem, Pätnásťročný kapitán, Dva roky prázdnin, Ostrov pokladov, Na slobode a v nevoli, Huncút, Hodinky, Kapitán Korkorán, Horami divočiny, Diamantové údolie, Päť týždňov v balóne, Bambi, Malý Mozart, Roald Amundsen, Muži mora, Syn pluku; do toho sa vpletali knihy, ktoré som asi nečítal, ale prezeral som si ich, ako Teomilov majer, Zo smrtnej hory fúka, Beťár, Výrastok, Cigáni, Hájnikova žena, Demokrati...

         Okrem toho sa pamätám na mnohé exotické knihy o Číne, Perzii, rozprávky, ale nie na ich nadpisy. Viem, ako sa mi páčila kniha, kde sa opisuje, ako sa robí chalva. Bol som nadšený životopisom Františka z Assisi, ale aj príbehmi o vynálezoch z Mašinového doktora. Vynálezca ponorky ma inšpiroval k podobným menším pokusom, pravda, bezvýsledným.

         V tomto čase som prečítal vždy skoro celú knihu a málokedy sa mi nepáčila. Spomínam si, že som nemohol dočítať iba Amicisovo Srdce, ale nevedel som si vysvetliť vtedajšiu nechuť. Chybu som hľadal v sebe.

         Za predel vo svojom vkuse považujem knihu Nasredin v Buchare. Mohol som mať asi jedenásť rokov, keď mi ju darovala sesternica pri nejakej príležitosti. Ako staršia o dva roky mi kládla na srdce, aby som knihu nestratil, lebo ju už nedostať. Aj rodičom ju odporúčala. Hneď ako odišla, pustil som sa do prvej strany, no zistil som, že sesternica klamala, lebo kniha nie je pekná. Bol som nahnevaný. Nie však dlho. Akosi som sa po niekoľkých mesiacoch prehrýzol prvou stranou a tu objavím svoj svet: Bucharu z rozprávok, poéziu minaretov, Nasredina, bojovníka proti hlúposti. Neskôr som si tento jav vysvetlil aj inak. Prvá strana, práve preto, aby bola príťažlivá, opisuje, ako sa Nasredin lúči v háreme s „unavenou krásavicou“. Tieto slová sa mi zdali odporné a nemožné. Bol som vo veku, keď ma sex ešte nezaujímal, a bolo treba počkať niekoľko kritických mesiacov (sesternica ich tak matematicky neodhadla), aby som prežul, zhltol túto čitateľskú stranu.

         No dnes, keď už mám svoje roky, vidím vec presnejšie. Ani dnes sa mi nepáčia tie vyložene príkre snahy autora okamžite sa zapáčiť, a to hlavne sexom. Sú, pravda, aj horšie snahy, bujnejúce v poslednom čase v takzvanej vedecko-populárnej spisbe: autori sa stále ospravedlňujú čitateľovi, že mu nemôžu opísať celú pravdu, lebo by ho nudila, a že by dokonca mohol tomu „nerozumieť“, a knihu by teda odložil. A autor predsa veľmi chce, aby čo najviac ľudí čítalo jeho knihu, lebo mu leží na srdci čitateľova neinformovanosť v danej sfére – niekedy až trestuhodná.

         Taký autor napríklad v jednom ťahu nadáva na akúsi „oficiálnu“ (div nie platenú) vedu, na jej neschopnosť pozdvihnúť sa nad fakty a čísla, no súčasne bez najmenšieho pocitu viny kradne údaje, ktoré táto veda nazhromaždila, a nakladá s nimi ako so svojimi objavmi, akoby ich objavila iná časť „vedy“, tí jeho hádam priatelia a podobne. Zneužíva úzky okruh čitateľstva, ktorý naozaj nepozná matematiku, alebo zneužíva naivitu tých čitateľov, čo si myslia, akoby bola jedna svetová Veda, v ktorej niet protichodných názorov na nejaký problém. Hovorím, je to úzky okruh čitateľov, oveľa užší; než sa pisatelia takýchto kompilácií nazdávajú, lebo tých, ktorých problém naozaj zaujíma, neodradí ani štúdium vzorcov, prehryzú sa mapkami a grafmi, a máme takých ľudí aj na Slovensku plno, zachytili ich dokonca dokumentaristi-filmári. Koho vec nezaujíma, nebude čítať ani niečí nezasvätený „výcuc“. Nemožno tu mimochodom argumentovať ani pomerne vysokými nákladmi tejto literatúry. Sú to lacné knihy, povaľujúce sa vedľa staničných bufetov, kde si ich cestujúci kúpi za babku, a keď zistí, že je to hlúposť, odhodí to do koša, alebo jednoducho nechá vo vlaku na sedadle.

         Nuž vráťme sa k Nasredinovi. Ten lacný začiatok ma odradil. No nechcem priveľmi chváliť ani ďalší text. Možno je takisto lacný a naivný. Pre mňa však onen zážitok spočíva v tom, že som pochopil novú dimenziu beletrie, a to výmysel. Hoci som nikdy príliš neveril nijakej knihe, zvlášť nie kovbojkám, ale ani Vernovi, samozrejme, prijal som komplexne celý ten svet uzavretý v diele. Pri Nasredinovi som si zrazu uvedomil, že kniha je rozprávaním a že by som ju dokázal hádam napísať aj ja. Priateľom som tie príbehy rozprával a podarilo sa mi potešiť ich, rozohriať.

         Odvtedy, nazdávam sa, vidím v knihe hierarchiu údajov, rozvrstvenie, lepšie a horšie miesta.

         Neskôr, možno o dvadsať rokov, som bol prekvapený, keď som počul názor, že nejakého autora treba prijať buď celého, alebo ho vôbec netreba akceptovať, teda ani čítať. Je to proti zdravému rozumu a nevšímal by som si tento názor, keby nebol prešiel takmer ako diskusia v rozmedzí niekoľkých mesiacov, dotýkajúc sa prijatia „veľkých“ do našej čitateľskej priazne, ba dotýkajúcich sa samotného vzťahu ku konkrétnej spisovateľskej osobe, ktorá mala eventuálne aj trpieť, lebo sa nemohla „absolútne akceptovať“, hoci dielo sa dalo rozdeliť na dve časti, ak nechcem povedať dobrú a zlú, tak prijateľnú a neprijateľnú.

         Ak je takáto krajnosť škodlivá a ničí autorov, je nepríjemne zaostalá aj druhá krajnosť, keď sa z autora robí dokonalý mechanizmus, ktorý nemôže nikde urobiť chybu. Mnohí kritici si založili kariéru na interpretácii textov, častí diela, ktoré sú už na prvý pohľad nepodarené, a tým robia škodu medzi mládežou, hoci kolegovia kritici ich môžu chváliť za objavy, za nové dimenzie v tom-ktorom diele.

         Samozrejme, s textom možno robiť všetko, nič tu nie je zakázané. No určité interpretácie majú korene v nedostatočnom čitateľskom prežití diela, eventuálne v nedostatočnom raste vkusu. Tým možno vysvetliť hádam psychologickú urputnosť pri rozpitvávaní a na druhej strane úplnú nekritickosť k textu, čo všetko je koniec koncov zárukou pestrosti našich názorov na literatúru.

         V týchto časoch som literatúru nepovažoval za umenie, neuvedomoval som si, že na knihách ma priťahuje práve to umenie, a tak som si často nevedel vysvetliť, prečo sa mi jedna kniha páčila viac a druhá menej. Do takéhoto zaraďovania nevošli len rôzne úrovne beletrie. Pamätám sa, že mnohé náboženské knihy, hoci som si ich prečítal s úctou, zanechali vo mne akýsi nejasný dojem, čosi nedokonalé. Išlo, pravdaže, o také náboženské texty, ktoré mali plniť vyložene „propagačnú“ funkciu, pedagogickú, teda nemôžem sem zaradiť napríklad texty Biblie. (Ale ani tie som nevnímal v tom čase ako umenie.)

         Nechcem tvrdiť, že učitelia nám nevysvetlili rozdiely medzi beletriou a inou spisbou; dokonca už samotný výber textov v čítanke má dokazovať, o aký druh spisby ide, a predsa som vtedy nerozlíšil vyložene populárno-vedecké knihy od umeleckých textov. Tak sa stalo, že som si do každého textu vkladal svoje snenia. Literatúra umožňuje prežiť nejaký dej lepšie ako iné umenia, ktoré sú priveľmi agresívne voči našim zmyslom. Umožňuje obrovské pohyby po veľkých priestoroch, skoky, príjemné zakutávania do húštin spomienok... a tempo tohto vnímania si určuje sám čitateľ, nerušený, nadčasový.

         Pred skončením základnej školy, v poslednej triede, som konečne pochopil – aj to len preto, lebo som sa to musel naučiť na záverečné skúšky –, že existuje beletria, umelecká literatúra. Ak vravím, pochopil, myslím tým toto: uznal som to, prijal, sklonil som sa pred týmto faktom. No ako hrozne sa mi scvrkli čitateľské zážitky! Prichytil som sa dokonca, že sa pri čítaní nudím. Necítil som nič z toho, čo by sa pri čítaní beletrie malo cítiť. Opisy prírody sa mi zdali dlhé: ak sa navyše opisovala krajina, ktorú som si nevedel predstaviť, nejaký strom (možno aj známy, ale s nejakým čudným puristickým menom), alebo more, alebo palmy (palmy, ktoré som vídaval iba v kanceláriách, boli inakšie ako na obrázku, ktoré neboli na ozdobu, ale sa pod nimi odohrávala bitka), akoby paliem ani nebolo, alebo nejaké kroje, opísané od čapice až po topánky aj so súhrou farieb, tak toto som vtedy vôbec nemohol akceptovať. Darmo nám učitelia prízvukovali, že literatúru treba čítať pomaly, že treba pri tom aj rozmýšľať – všetko to v tých časoch išlo nejako mimo mňa.

         Akoby som sa chystal hodiť cez palubu detský vzťah k beletrii, navždy sa stať realistom, triezvym mužom, ktorému je cudzia mäkkosť poézie. V danom repertoári totiž už nebolo pre mňa knihy. Musela prísť nejaká šťastná okolnosť, ktorá by ma nenásilne (rady starších som neuznával) previedla do iného, dospelejšieho literárneho sveta.

     

    NEUSÍNAJ, ZAŽNI SLNKO (z knihy RODNÉ MESTEČKO. ZOBRANÉ POVIEDKY II)

         Snívalo sa mi, že som bol hercom spolu s básnikom Vítězslavom Nezvalom. Hrali sme v Novej Vsi. Divadlo stálo na brehu rybníka, tam, kde bol kedysi zelovoc. Neďaleko sme mali aj byty. Nezval bol chudší, ja tučnejší, boli sme rovnako starí. Nezval chodil počas celého sna v čiernom smokingu. Zdôrazňujem v čiernom – lebo v divadle chceli, aby Nezval chodil v tmavofialových šatách. Nenosil motýlika, košeľu mal pod krkom rozopätú, voľnú. O mojich šatách sa vo sne nehovorilo, ale pravdepodobne som mal vojenskú uniformu, lebo celá hra prebiehala počas prvej svetovej vojny a ja som bol ranený.

         Vítězslav Nezval mal ku mne podobný vzťah ako k Apollinairovi. (Rozprával som majstrovi, ako do mňa vletela delová guľa odrazená od steny, a že som alkoholik.)

         Diváci sedeli na loďkách, javisko bolo na brehu. Ja som hral rolu fotografistu, používal som aparát Adolfa Hoffmeistera. Nezval po aparáte veľmi túžil, no majiteľ ho nerád požičiaval mimo divadla. Bola takáto scéna:

         Z polí prichádza akási žena, za ňou muž s briadkou ako Bernard Shaw. Nezval ide za ním a prosí ho o autogram. G. B. Shaw sa nechce fotografovať. Ja nejakým fígľom získam od neho autogram, chválim sa ním. Nezval mi závidí. Prestaneme si tykať – a to ma najviac mrzí, na tom som si zakladal. No nepohneváme sa celkom. Zistíme, že máme akéhosi spoločného predka z Moravy. (A to je pravda, rozprávačov dedo bol zo Bzenca.)

         Divadlo neprosperuje. Nezvala to mrzí.

         On vie, že je veľký básnik a ja len herec. Robí si starosti, ako sa uživím. Preto ma pošle do sveta.

         Idem nerád, zvykol som si na divadlo.

         Stúpam do Malých Karpát a rozmýšľam, čím som si zaslúžil, že Nezval opustil Prahu a prišiel na Slovensko, do Novej Vsi. (Po tejto úvahe dostávam list: Nezval píše, že bol pozrieť hrad Devín a že sa rozprával s akýmsi Američanom, ktorý chce hrad kúpiť. Hoci on, Nezval, nemá taký vzťah k Devínu ako ja, Američanovi hrad nepredali, no sľúbili mu, že keď sa vrátim z ciest, umožním mu kúpu iného slovenského hradu.)

         V horách sa dostanem do skutočne ťažkej situácie. Nájdem nový slovanský kmeň, doteraz neznámy. (Vo sne boli malé Karpaty takým tajomným a neprebádaným územím ako džungľa v Brazílii.) Rozumieme si. Kmeň už prijal kresťanstvo, majú kostol, no potajomky sú aj pohania. Vo sne išlo o to, aby som odhalil pohanské pozadie kmeňa, aby som vyšetril ideológov pohanstva, porozprával sa s nimi, a podľa možnosti nijako nikoho o ničom nepresviedčal. Hrozilo totiž nebezpečenstvo, že kmeň sa odsťahuje, zmizne, a to by bola škoda.

         Nezval cestuje v tej veci do Prahy, kde je na návšteve prezident Tito. Osobne hovorí s prezidentom Gottwaldom, ubezpečuje ho, že v kmeni môžem zostať do zimy a nič nepokazím. Prezident mu s úsmevom pripomenie môj spor o fotografický aparát. Titovi musia vec dôkladne vysvetliť. Smejú sa, sú radi, že majú takého vyslanca v Malých Karpatoch. Tito predpokladá, že niečo podobné môže byť aj v Juhoslávii. Zaujíma ma, čo na moju misiu hovorí moja manželka.

         Dostávam od Nezvala list: „Pracuj pokojne, jedz, aby si pribral, o nič sa neboj. Peniaze na spiatočnú cestu Ti pošleme. Divadlo v Novej Vsi sa rozpadlo. Tvoj Víťa.“

         Bolo zložité vniknúť do zvykov kmeňa. Mali takú slávnosť. Ženy a muži stáli pred kostolom, dnu boli ich deti. Z kostola znel spev. (Rozprávač bol kedysi speváčikom detského zboru, no vedúci, pán učiteľ Francisci, ho vzal do spevokolu len z milosti. Rozprávač nemá dobrý sluch, nevie intonovať. Pani učiteľka Uhliarová sa za neho prihovorila. Namiesto aby jej bol vďačný, neskôr sa pokúšal zo spevokolu odísť, robil neplechu.) Muži čakali na príchod armády, ktorá tvorila asi pätinu obyvateľstva. Všetci totiž boli aj poľovníkmi a živili celý kmeň mäsom a rybami. V kmeni si možno ani neuvedomovali, že armáda slúži aj na obranu, zvlášť ženy nie. Preto som debatoval na tom zhromaždení, ešte pred príchodom vojakov, s jedným staršinom a pokúšal som sa, aby pochopil, že dolu za Dunajom sú Rimania. O Rimanoch vedel, ale nepokladal ich za nebezpečie. Tvrdil, že po príchode do kmeňa ma všetci považovali za Rimana. Našťastie, keďže ovládam chorvátske nárečie z Novej Vsi, som sa mohol s každým Slovanom rýchlo dorozumieť; zistil som, že v kmeni nemajú ani potuchy, že Rimania hovoria po latinsky. Ale to až neskôr – a preto ich vlastne neprekvapovala moja chorvátčina.

         Keď sa obrad v kostole skončil, kňaz podával cez okno každej matke jej dieťa, každá matka mala iba jedno. Akési zostali nazvyš. Veľkoryso som si prevzal aj ja jedno dieťa. Prepáčili mi to, no po chvíli si dieťa našlo ozajstnú matku.

         Tá matka, asi dvadsaťročná, pekná, čierna, mi povedala: „Ja by som ti to dieťa nechala, ale čo sa stane, keď sa zobudíš? Kam sa podeje? Zájdeš s ním vo sne niekam nad nejakú priepasť“ (vo sne hovorila slovo priepasť zvukovo „mrakodrap“, nebolo to ich nárečie, ale omyl matky, ktorá nevidela mrakodrap, a slovo sa jej veľmi páčilo, preto ho použila, ako keď mladé dievčatá chcú dokázať starším, že majú slovnú zásobu), „zájdeš s ním do polí, tam sa zobudíš a dieťa bude blúdiť. O mňa nejde. Ja sa ti vrátim, ale to dieťa ešte nemá rozum. Ešte nebolo na birmovke.“

         Iné matky mali podobný názor. Nebáli sa ma, lebo vedeli, že sa mi to všetko iba sníva a že raz zmiznem. Nebáli sa so mnou ani súložiť, lebo si boli isté, že vo sne nie som schopný s nimi splodiť dieťa. (Hádam šlo o to, že chceli mať len jedno. Mohli si myslieť, že so mnou počnú dvojčatá, trojčatá a tak ďalej. Aj to teda, tento strach z ďalších detí, odpadlo, a o to som im bol vďačnejší.)

         Konečne sa vracajú vojaci. Poverili ma delením rýb. Vedel som deliť a oni si šepkali: „Vie deliť aj násobiť.“ (Veliteľ poznal odkiaľsi moje sestry. Povedal: „Ty si ich brat? Je to zlé, že sa ti toto všetko iba sníva, že chvíľami spíš, chvíľami sníš. Pozor, aby si nezabudol na staršinu. Tomu dáš najväčšiu rybu.“)

         Po tomto odbočení som sa vo sne ozaj zobudil a na chvíľu som z kmeňa zmizol. Ležal som doma v posteli, lenže v Prahe, nie v Novej Vsi, kde som ležal naozaj. O chvíľu som zase vošiel do kmeňa, do sna, a veliteľ pokrútil hlavou. Považoval to za nedisciplinovanosť. No premohol sa, nepovedal ani slovo.

         Len čo som odovzdal staršinovi najväčšiu rybu, prebúdzam sa do druhého sna. Som v Prahe, Nezval je vraj v Bratislave. Uvažujem, či by bol ochotný zaplatiť účet za telefón. Musím mu zavolať, že sa zle cítim, že nemám peňazí a že o chvíľu zase zaspím.

         Na sekundu (snovú) zaspím, som v poli. Kmeň hľadá studňu, ktorú cez noc ktosi zahrabal a tak zamaskoval, že ju nemohli nájsť.

         Znova sa prebúdzam do Prahy, zúfalo vyskakujem z postele. Zobúdzam sa ďalej, ešte vždy nie naozaj, som v izbe bez telefónu. Na stole vidím Nezvalov životopis. Som spokojný. Autor musel všetko prepísať, lebo predtým nik nevedel, že som Nezvalov osobný priateľ. No redakcia nebola spokojná so vsuvkou môjho mena (vo sne som sa volal Ondrej Vondrej, a to akosi všetkých urážalo). Píšem Nezvalovi dlhánsky list po francúzsky. Nezval ho už číta za mojím chrbtom, hoci je v Bratislave. Strašne sa chcem zobudiť, ale nemám na to nijakú metódu, silu, a chcem sa zobudiť hlavne preto, lebo chcem podať Nezvalovi ruku. Som si istý, že je 1. júna 1957, keď Nezval ešte žil, a je veľmi zvedavý na moje dielo. (V tom čase rozprávač napísal svoju prvú poviedku s názvom Škrečok. Čítala ju jeho profesorka V. Bunčáková, ktorú rozprávač vždy veľmi miloval, a tá už všetko mala vo sne zariadiť, aby sa dostal k Nezvalovi, hoci nebol surrealista.)

         Skáčem do predošlého sna, medzi kmeň. Bolo jasné, že studňu som zahrabal ja.

         Hoci to nebola pravda, priznal som sa a ukázal som im, kde by studňu mali hľadať.

         Medzitým, čo hľadajú studňu, dozvedám sa, že vyšiel životopis od Svobodu – Můj přítel Nezval. Nasadám na vlak, čo má zastávku mimo územia kmeňa, no dostávam sa do Harmónie ku skladateľovi Iľjovi Z., ktorý knihu číta a chváli, no má aj svoje výhrady. Harmónia sa mi zdá neďaleko územia kmeňa a Iľja mi vysvetlil, že tým vlakom som obišiel celé Malé Karpaty a že kmeň ozaj sídli tu blízko. Lenže teraz som viac na juhu. Iľja ma uisťuje, že keď bude treba, zobudí ma, a to v Novej Vsi, v mojom ozajstnom dome. Vezie ma autom do Modry. Tam sa zobúdzam u iného skladateľa a zdá sa mi, že Iľja klamal. Bol som si istý, že som ozaj zobudený, a rozprávam svoj hrozitánsky sen o kmeni, o Nezvalovi. Je 17. apríla, Rudolfa. No priateľ má starý kalendár. Je na ňom 17. apríla 1981, hoci ja viem, že je rok 1985. Ideme poslať telegram.

         Priateľ Vinco mi rozpráva svoju krásnu poviedku. Dovoľuje mi, že ju môžem zapísať, že mi ju nechá. Vinco číta:

         „Včera ráno som išiel do vinárne. Do? Tu by malo byť... tu by malo byť...“ škrtá Vinco v rukopise, „za vináreň.“

         „Čítaj, ako je napísané,“ poviem.

         „Čo som napísal, to som napísal,“ povie Vinco a smeje sa. Dáva mi papier, ja čítam poviedku pod oknom a zisťujem, že je tam veľké množstvo preklepov a chýb.

         Prebúdzam sa do kmeňa.

         Studňa sa zapchala. Rozpomínam sa na rozhovor dvoch mojich priateľov z Liptova, vtedy mojich vedúcich: išli sme po ulici a ja som naschvál povedal namiesto zapchať zacpať, po záhorácky. Nadriadení mi povedia: „Zapchať.“ Potom sa rozprávajú o hubách a ten jeden nadriadený, ktorý trpel tým, že ho nepovažovali za Liptáka, lebo sa narodil inde, povie, aby dokázal, že je Lipták: „Taký grib ti naraz vidím...“

         Veľkoryso mu odpúšťam (vo sne)jeho nárečovú chybu.

          Odpúšťam aj tým, ktorí mi odpustili, že som zapchal studňu. Čím ďalej, tým väčšmi mi záleží, aby som aspoň niekomu z kmeňa dokázal, že studňu zapchali iní. Keďže poznajú moje veľké nešťastie, moju neprebuditeľnosť, ani sa nechcú o tom baviť. Som pre nich figliar.

         Iná matka, nejaká príbuzná tej, ktorej som vybral z kostola dieťa, mi povie jemným, milým hlasom:

         „Ty nezvaloid, zámračkár, mastičkár, bludárik, bumblurtáčik.“

         „Ďakujem ti,“ poviem jej a banujem, že som jej hneď začal tykať, lebo keby sme si išli potykať, mohol som ju bozkať. Ale už našli studňu, definitívne. Prichádzajú rôzni ľudia a zvieratá a pijú, lebo voda preteká ponad studňu, zaplavuje okolie. Veliteľ povie:

         „Narobil si kalamity. Nikto z nás nevie plávať. Všetku vodu z krajiny sme doteraz vždy statočne vypili, a teraz čo s ňou, keď sa tak valí. Pomôž. Ale naozaj, už nespíš.“

         „Viem, že nespím. Voda vsiakne, neboj sa,“ hovorím, „zem ju pohltí. Vidíš, tečie do doliny. Tam si s ňou nejako poradia.“

         Je tu také zviera ako osol, ale menšie, skoro ako kocúr malé, a to pije najviac vody. Všetci ho chvália a pohládzajú a ja mám strach, aby ho zbytočne nerušili, lebo zviera má pri pití rado pokoj.

         Zviera sa napilo, už nechce.

         Hovorím staršinovi kmeňa: „Čo bude so mnou, keď sa prebudím? Čo urobíte so mnou?“

         Vezmú ma na nosidlá a nesú do hôr, ležím a zaspávam. Je to príjemné usínanie, som unavený.

         Vchádzame do hory, buky hučia, je jeseň. Chcem si spomenúť na nejakú Nezvalovu báseň. Chcel by som usínať s básňou v mysli.

    Zobraziť všetko