Deviate umenie – a hotovo!

Prinajmenšom od druhej polovice 80. rokov (teda od obdobia spred skoro štyroch dekád!) nie je absolútne namieste spochybňovať relevanciu aj autonómnosť komiksu nielen ako média, ale aj ako umeleckého – áno, umeleckého – druhu. Prečo? Lebo Frank Miller a Návrat Temného rytiera. Lebo Alan Moore a Strážcovia. Lebo Art Spiegelman a Maus. Lebo Scott McCloud a Ako rozumieť komiksu... A dá sa veru v tejto enumerácii hmatateľných dôkazov pokračovať napríklad aj takto: Lebo Judith Vanistendaelová a Ako Dávid prišiel o hlas.

Komiks – a to slovo teraz používam ako pojem dáždnik, zahŕňajúci aj ikonotexty, grafické romány, comix atď. – stále čelí krivdám. Mnohí ho reduktívne stotožňujú so superhrdinským komiksom, pre nemálo ľudí je pseudoliteratúrou pre analfabetov či nie dostatočne gramotných, zaznievajú aj hlasy, že nemá nárok, aby sa bral vážne, lebo je iba zlepencom obrazu a slova. Nechcem sa púšťať do vyčerpávajúcej argumentácie, tak len niekoľko postrehov: Komiks, to nie je len americký superhrdinský mainstream, ale aj undergroundový comix, japonská manga, juhokórejská manhwa či francúzsko-belgické bandes dessinées. Komiks si vyžaduje osobité zručnosti/schopnosti čítania, možno v skutočnosti sofistikovanejšie ako epika, a to vari aj tá najväčšia (s úvodzovkami i bez nich). A do tretice, ak je komiks iba prostým zlepencom, tak potom film ako fúzia obrazu, slova a zvuku tiež, a predsa si málokto dovolí spochybňovať autonómiu tohto vrstovníka komiksu ako umeleckého druhu.

Výnimočné kresby plné emócií

Keď v mojej prítomnosti doteraz ktosi trval na tom, že komiks sú infantilné maľovanky odtrhnuté od reality a života, vyťahoval som ako nespochybniteľný dôkaz opaku napríklad Mausa. A teraz – po tom, čo v slovenčine vyšiel preklad grafického románu flámskej autorky Judith Vanistendaelovej, – mám poruke ďalší dôkaz. A rovnako nesporný. V doslove ku knihe samotnej sa napokon píše aj toto: „Elegantný štýl kombinácie akvarelových farieb a ceruzky, jednoduché, a pritom výnimočné kresby plné emócií, výstižných pozorovaní, citlivo uchopených náročných životných situácií s dejom, ktorý vtiahne čitateľa, a postavami, s ktorými je ťažké nestotožniť sa. Rozprávačský talent s príbehmi plnými krehkosti, ľudskosti, láskavosti, a pritom zásadných existenčných otázok je dôkazom, že komiksy už ani zďaleka nie sú len zábavkou pre tínedžerov či žánrom sci-fi a superhrdinov.“

Silná výpoveď o ťažkých témach

Komiks Ako Dávid prišiel o hlas je obsahovo i formálne naozaj modelovým potvrdením toho, že aj komiks môže byť –  vôbec nie tak zriedka, ako sa môže zvonka javiť– a aj je umením. Ako výpoveď o živote a smrti, v ktorej epicentre stojí postava smrteľne chorého Dávida, ako výpoveď o ťažkých témach, akými sú vedomie a očakávanie konca, strádanie viazané na chorobu a stratu, eutanázia a pod. by bez väčších problémov mohol byť predmetom existencialistického čítania – heideggerovského kierkegaardovského či pokojne camusovského. A je to tak aj preto, že autorke sa darí prostredníctvom štyroch navzájom súvisiacich mikropríbehov (Dávida a jeho troch blízkych ženských postáv – Miriam, Pauly a Tamary) vypovedať čosi skúsenostne podstatné o živote, o svete a bytí v ňom, resp. o každodennosti, ktorá však rozhodne nie je banálna.

Sila a pôsobivosť Vanistendaelovej komiksu pritom nespočíva len v téme, ale práve aj v tom, ako, akou formou je spracovaná. Autorka – evidentne zúročujúca aj to, že o tvorbe komiksov učí na umeleckej škole v Bruseli a aj v tomto rámci rada experimentuje s limitmi média – totiž volí vynikajúce scenáristické (fragmenty z básní, napríklad z básne Emily Dickinsonovej), ale predovšetkým výtvarné riešenia. Do svojho komiksového naratívu tak napríklad funkčne inkorporuje filmový pás, čisto čiernu a prázdnu, ale napriek tomu tak akosi významonosnú dvojstránku, „pohráva“ sa s farbou panelov alebo neváha využiť cezúru v rozprávaní v podobe šesťstránkového zobrazenia danse macabre. Na niektorých miestach je Vanistendaelová – zrejme hlavne s ohľadom na závažnosť témy – vyslovene minimalistická, inde – hoci jej grafický román je vari až nepríjemne realistický – využíva produktívne surreálne prvky (babička v podobe anjela, morská panna, ktorá nepozná koncept smrti). Ako mimoriadne schopná výtvarníčka sa autorka prezentuje napríklad aj v tom, ako je jej kresba na niektorých miestach priam až karikatúrna či hyperbolizujúco zjednodušujúca a na iných pôsobí takmer realisticky (niektoré vyslovene nepríjemne somatické obrazy).

Smrť, ktorá je svetlom

Za jednu z najsilnejších pasáží grafického románu – nezdráham sa napísať, že vyslovene umelecky silnú – považujem tú, v ktorej v rámci Paulinho mikropríbehu zaznieva (a je aj vizuálne stvárnené) toto: „Sedím schúlená v tmavej miestnosti, na stenách visia snímky rôznych častí Dávidovho tela a jediné, čo som schopná vidieť, sú jeho metastázy svietiace nazeleno. Nie sú tam dvere ani okná. Vidím len tie svietiace metastázy. Vidím len smrť, ktorá je svetlom. Len ja a tá smrť. Dávid je vo vedľajšej izbe, tá je plná slnka. A je ticho. Volám ho: ,Kde si? Máš strach? Bolí ťa to?ʻ Ale on si sedí v tej druhej, slnečnej izbe a neodpovedá. Som sama?“ (s. 161 – 163)

Ak na záver odkážem na definíciu komiksu, ako ju formuluje Scott McCloud, najmä na dve kľúčové slová (juxtapozícia a sekvencia), posledných desať juxtaponovaných strán existencialistického, depresívneho, ale zároveň krásneho grafického románu Ako Dávid prišiel o hlas tvorí sekvenciu, ktorá aj bez slov hovorí viac než dosť. Že je tá sekvencia v čomsi vyslovene cinematická, to je z môjho pohľadu len a len pridaná hodnota.

Martin Boszorád (1985)

Estetik, pôsobí v Ústave literárnej a umeleckej komunikácie (FF UKF v Nitre). Učí a píše o všeličom – od súčasnej prózy domácej aj zahraničnej proveniencie cez komiksy, televízne seriály a filmy až po dlhodobo, resp. kontinuálne živé fenomény, akými sú subkultúry či tetovanie. Doplnkovo sa venuje aj kultúrnej publicistike a literárnej recenzistike/kritike. Samého seba vníma ako človeka (z) periférie, nedá však dopustiť na mainstream.

Judith Vanistendael: Ako Dávid prišiel o hlas

Preklad: Annamária Gálová Vrbová

Básne preložili Mila Haugová, Milan Richter

Bratislava: Brak, 2021