Fašánek, fašánek…

„V širšom zmysle slova sa fašiangami nazývalo obdo­bie od Troch kráľov do Po­polcovej stredy,“ pripomína nám známa etnologička Katarína Nádaská v knihe Slovenský rok. Kniha vyšla vo vydavateľstve Fortuna Libri s ilustráciami Martina Kellenbergera a rozdelená je na štyri časti podľa ročných období. Autorka v každej z nich približuje ľudové zvyky našich predchádzajúcich generácií. Upozorňuje na tradície spojené s dôležitými medzníkmi v kalendári, ktoré mali súvis s kresťanstvom a cyklickými prírodnými zmenami, čím priamo vplývali na priebeh i načasovanie poľnohospodárskych prác, ale aj na oddych, spoločenské dianie, jarmoky a zábavu. Kresťanstvo určilo aj kompozíciu knihy: rok sa v nej začína zimou, Adventom, čo sa kryje so začiatkom cirkevného roka. Rozprávanie Kataríny Nádaskej o duchovnej a materiálnej kultúre vychádza z vedeckých výskumov, má výkladový charakter, je prístupné a pútavé – dopĺňajú ho autentické ukážky ľudovej slovesnosti, ako príslovia, pranostiky, riekanky, piesne… A tak sa napríklad dozvedáme, že začiatok fašiangov „v Dolnej Súči oznamoval hlásnik, ktorý chodil s rožňom (ražňom) po dedine a spieval:

Fašánek, fašánek,
moj milý pane,
dajte mi slaniny
jako dve dlane.

Hentam mi nedali,
tuto mi dajú,
komára zabili,
slaniny majú.“

Podobným spôsobom sa pred čitateľom odvíja celý rok v slovenských mestách a dedinách, či už to boli nedávne Vianoce, alebo to budú nastávajúce sviatky Veľkej noci, a či to bolo v Humennom, Radvani alebo Bratislave.

Fašiangy sú teda v plnom prúde, tak som bol zvedavý, či a ako fašianguje sama autorka: „Keďže som človek mesta, vnímam zvyky aj na platforme prostredia, v ktorom žijem. V minulosti sa konali fašiangové obchôdzky na vidieku, v mestách zase prebie­hali plesy a bály… U nás doma sa na fašiangy robí huspenina, doprajeme si výborné zabíjačkové jedlá a, samozrejme, najmä na „posledný fašiang“, teda utorok pred „Popolcovou či škaredou stredou“, ktorou sa začína pôst, pečieme šišky (fánky, pampúšiky) ako tradičné fašiangové jedlo. Nemôže chýbať ani návšteva plesu, kde si zatancujem a stretnem sa s priateľmi.“

V ľudovom a cirkevnom kalendári patria do obdobia fašiangov aj Hromnice 2. februára a deň na to sviatok svätého Blažeja: „So sviatkom svätého Blažeja sa spájalo blažejské vinšovanie, blažejácia žiakov, ktorí chodili po domoch a popri vinšovaní vyberali pre svojho učiteľa peniaze a naturálie ako časť jeho príjmu.“ Aj takáto tradícia ukazuje prezieravosť našich predkov, veď úspešná blažejácia určite zahnala akékoľvek chúťky po eventuálnom štrajkovaní v školstve… Ale vážne, teda zábavne! Fašiangy sú predsa predovšetkým čas zábavy a v súčasnosti majú tiež svoje špecifiká najmä zmenou charakteru plesov, ktoré okrem slávnostného poslania na seba preberajú aj funkciu profesnej identifikácie (ples lekárov), regionálnej spolupatričnosti (ples Spišiakov) a podobne.