Laboratórium medziľudských vzťahov

Kniha Zvon s podtitulom Vidiecky román so zlým koncom je v kontexte súčasnej slovenskej prózy netypická. To však neznamená, že by bola nesúčasná. Naopak, vo vzťahu k dnešnému Slovensku je živšia a aktuálnejšia než prevažná väčšina iných. Zvon je spoločenský román, čím sa odlišuje od početnej skupiny rozprávaní založených na osobnej perspektíve. Výnimočný je aj svojou neprediktabilitou, nevychádza v ústrety sformulovaným požiadavkám, hovorí inak, než sa „má“ a očakáva. Produktívne využíva napätie medzi tradíciou a inováciou, dokáže aktualizovať mnohé z toho, čo poznáme aj z dávnejšej minulosti domácej literatúry. Tradičný je prostredím („vidiecky román“), ktoré je však poňaté netradične, ako laboratórium medziľudských vzťahov, ako priestor, kde ľudia nemajú k sebe bližšie z vlastnej vôle, ale potkýnajú sa o seba z nevyhnutnosti – zápletka stojí na nedostatku odstupu. Tradičný je aj žánrom – no relevantný spoločenský román zo súčasnosti sa z domácej literatúry posledných dvoch desaťročí takmer vytratil. Tradičný je tiež titulným, kultúrne etablovaným motívom zvona – ale Bindzár dokázal tento symbol pospolitosti, „hlas pre všetkých“, subverzívne prekódovať na príčinu sváru, ktorý vyústi do katastrofy, do takmer nepravdepodobného, no v rozprávaní presvedčivo motivovaného apokalyptického záveru. Napokon tradičný je autorským rozprávaním, v ktorom však počuť dobre odlíšené hlasy jednotlivých postáv. Dozvedáme sa, ako vidia samé seba a ako sa vidia navzájom, jedna v druhej sa zrkadlia. Hrdinovia rozprávania nie sú ľudia dobrí, ale ani zlí, robia, čo vedia a musia, niekedy aj čo môžu, ale nezmôžu toho veľa. Žije sa tu v znamení nutnosti, nie slobody, iba ak tej nevyhnutnej. Práve na pláne postáv možno oceniť spôsob, akým sa Bindzár dokázal vyhnúť riziku zjednodušenia. Stačilo by málo, aby sa kniha premenila na štandardnú komunálnu satiru, na prehliadku bizarných, pokryteckých a odpudivých existencií, na ktoré by sa čitateľ mohol pozerať s radostnou morálnou prevahou. Ani jednu z postáv – a tých zapamätateľných je v tejto knihe možno najviac v slovenskej próze posledného desaťročia – nepremenil autor na figúrku. Rozprávanie je ladené deziluzívne, miestami vyslovene mizantropicky, vznáša sa nad ním tieň zmaru a smrti. Bindzár nemoralizuje, nepotrebuje sa verbálne hlásiť na stranu dobra, jeho skepsa je presvedčivo osobná, pôvodná, plynie z toho, ako sa dokáže dívať na svet. Vidí ho ako theatrum (aj jedna z hlavných postáva chcela byť pôvodne hercom, aby sa stala farárom), ľudí na jeho doskách ako snaživých ochotníkov inscenujúcich nielen bábkové divadlo či živý betlehem, ale aj vlastné životy. Zvon sa verbálne nehlási k tzv. silným témam, k tomu, o čom vraj slovenská literatúra nehovorí a mala by. Rozpráva o dnešku (2017), no jeho perspektíva je dejinná, o minulosti povie omnoho viac než väčšina súčasných pokusov o jej priame „vyťaženie“.