Nehľaď vpred a nezastavuj sa

Ak by sme predpokladali, že práve v knižnej publicistike sa začne proces spracovávania posledných rokov, v ktorých sa kríza znormalizovala natoľko, že je až takmer nenáležité nazývať ich mimoriadnymi, rok 2021 by v tejto oblasti našim očakávaniam nevyhovel. Zámerne nepíšem, že by ich sklamal, pretože na to nie je dôvod: aj keď boli témy pandémie, sociálno-politických turbulencií či prehlbujúcej sa klimatickej krízy vo vlaňajšej knižnej publicistike zastúpené len marginálne, možno je to len dobre, pretože namiesto nich sa slovenskí autori chopili nielen fundamentálnych otázok ľudskosti, ale vrátili sa aj do svojej osobnej alebo kolektívnej minulosti, uvažovali nad priestorom, v ktorom žijeme, a v dialógoch reflektovali súčasnú kultúru aj tradíciu, na ktorú nadväzuje, voči ktorej sa vymedzuje alebo na ktorú jednoducho – zabúda.

V istom zmysle tak možno napísať, že návraty do minulosti, nadčasovosť a takpovediac „základné“ témy charakterizujú esejistiku a rozhovory roku 2021 nie napriek intenzívnemu dianiu v období posledných rokov, ale práve preň. V súvislosti s cholerovou epidémiou a náboženským prenasledovaním, ktoré začiatkom sedemnásteho storočia prežil Juraj Tranovský, zostavovateľ evanjelického kancionálu Cithara sanctorum, o ňom Zbigniew Machej napísal: „Skutočnosť mu pripadala ako priepasť, ku ktorej pasoval len apokalyptický kľúč.“ Koľkí takýto pocit majú dnes, lenže na rozdiel od Tranovského už často bez nádeje na život po živote (v akomkoľvek význame), bez nádeje, že po kolapse by mohlo prísť niečo nové a lepšie? Je pochopiteľné, že práve v takomto období sa vraciame k základom, overujeme ich nosnosť a spytujeme zmysel toho, čo je na nich postavené. Viaceré z kníh, o ktorých budete čítať na nasledujúcich stránkach, podobné otázky podnecujú, sprevádzajú pri premýšľaní nad odpoveďami a niektoré k nim aj priamo vedú. 

Pätnásť hodnotených kníh je možné rozdeliť do troch kategórií; prvou sú rozhovory, ku ktorým pripájam aj jeden rozhovor, aký človek vedie sám so sebou – denník, druhou je esejistika a publicistika na spoločenské a filozofické témy a náplňou poslednej kategórie sú eseje či odborné texty s kultúrno-umeleckou tematikou. Toto vymedzenie je len orientačné, pretože prestupovanie tém a spôsobov ich spracovania je v prípade knižnej publicistiky hádam ešte frekventovanejšie, než je to pri literatúre z iných okruhov. Nejde pritom len o prienik medzi tematickým zábermi, ale aj medzi umeleckými druhmi, ako to demonštruje prvá z hodnotených kníh z okruhu esejistiky a rozhovorov slovenského knižného roku 2021.

Rozhovory (a jeden denník)

Interview Jany Sunderman s Kristínou Kúdelovou (Petit Press) „o tom, aké sú filmové hviezdy naozaj,“ je knihou rozhovorov o rozhovoroch. Dvanásť kapitol tu korešponduje s dvanástimi rozhovormi, ktoré Kristína Kúdelová viedla na rôznych filmových festivaloch, a ich trinástimi respondentmi, známymi hercami a režisérmi.

Hoci podtitul knihy naznačuje, že ponúkne pravdu o celebritách známych z obrazoviek či filmových plátien, nejde v pravom zmysle o bulvár. Väčšmi než o senzácie a špekulácie tu ide o vnímanie a názory autoriek. Prostredníctvom Interview je možné nahliadnuť až do dvoch zákulisí – tak práce filmových žurnalistov, ako aj filmových festivalov a ich protagonistov. Sympatickým rozhodnutím je pozhovárať sa aj o rozhovoroch, ktoré sa nepodarili alebo neboli príjemné. Naopak, v knihe veľmi chýbajú samotné rozhovory, o ktorých je reč a na ktoré text odkazuje. Keby boli do knihy zaradené, bola by síce o čosi objemnejšia, zaiste však aj úplnejšia.

Ak by bolo možné rozhovory z tejto knihy pripodobniť k literárnemu žánru, najvýstižnejšia by bola asi črta: krátka próza, skica o človeku či udalosti. V tomto zmysle ide o nenáročné čítanie, ktoré síce má príležitostný presah k všeobecnejšej výpovedi o tom-ktorom umelcovi či k pozorovaniu premien práce novinárov, v prvom rade však ostáva ľahkou (bez toho, aby som to myslel znevažujúco) konverzáciou dvoch ľudí, ktorí prostredníctvom svojej profesie nemajú k filmu blízko len obrazne, ale aj doslovne.

Ostatným príspevkom do renomovanej edície knižných rozhovorov Literárneho informačného centra je interview, ktoré podnikol Anton Baláž s literárnym vedcom Tiborom Žilkom a vyšlo pod názvom Dar a bremeno dvojitej identity. Tento titul odkazuje na dvojdomosť Tibora Žilku, ktorý sa narodil na slovensko-maďarskom pohraničí, píše a hovorí v oboch jazykoch a akademicky pôsobil na univerzitách na Slovensku i v Maďarsku.

Na rozdiel od zvyšných knižných rozhovorov venovaných jednej osobnosti v zábere tohto hodnotenia sa Antonovi Balážovi podarilo pripraviť vyvážené dielo, v ktorom majú otázky aj odpovede primeraný rozsah aj mieru všeobecnosti/konkrétnosti. Tibor Žilka rozpráva pútavo aj s vtipom, v dialógu dvoch literátov sa prirodzene prelína osobné so spoločenským a respondent tu nehovorí len o sebe, ale aj o ľuďoch, ktorí mu boli osobne či profesijne blízki. Ak sa Anton Baláž obracia na svojho partnera v rozhovore s tým, že „[d]nešní mladí literárni vedci by ti mohli zrejme závidieť, že počas štúdia slovenčiny a maďarčiny na FiF UK v Bratislave boli tvojimi spolužiakmi dnes už uznávané osobnosti modernej slovenskej literatúry Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Dušan Kužel, básnik Ján Šimonovič, literárny historik Rudolf Chmel“ (s. 33), naznačuje tým čosi o intelektuálnom prostredí, ktoré Tibora Žilku formovalo. Jeho vedeckú aj organizačnú prácu Baláž v rozhovore približuje súbežne s dianím v Žilkovom súkromnom živote, vďaka čomu je kniha relevantná nielen pre literárnych vedcov, ale aj pre kohokoľvek so záujmom o slovensko-maďarské vzťahy či moderné slovenské dejiny. Peripetie na akademickej pôde zapríčinené normalizáciou a niektoré jej bizarnosti, o ktorých Tibor Žilka hovorí, vypovedajú napríklad o období sedemdesiatych rokov omnoho plastickejšie a prenikavejšie než mnohé publicistické a umelecké klišé spojené s reflexiou tohto obdobia.

Ak niekto trpí komplexom kolektívnej menejcennosti, že naša veda nemôže dosahovať svetovú úroveň, rozprávanie Tibora Žilku by ho mohlo presvedčiť, že môže, dosahuje a aj historicky dosahovala – a to nielen v prírodných či technických vedách, ale aj tých humanitných. Hoci sa množstvo okolností od čias prvých veľkých úspechov Kabinetu literárnej komunikácie výrazne zmenilo, spomienky na jeho vznik a prácu v prvých rokoch po založení sú napriek početným peripetiám povzbudzujúcim čítaním aj po polstoročí existencie tohto pracoviska. Stránky Daru a bremena dvojitej identity však predstavujú viac než len kulisy toho, čím Tibor Žilka obohatil uvažovanie o slovenskej a maďarskej literatúre.

Historik Dušan Kováč je jediným človekom, ktorý sa ako respondent v knižných rozhovoroch v zábere tohto hodnotenia vyskytuje až dvakrát: kratší rozhovor s ním vo svojej knihe viedol Peter Škorňa, ale celú publikáciu mu venoval kolega – historik Miroslav Michela. Názov knihy, Na ceste k poznaniu (Hadart), zodpovedá jej štruktúre; knižné interview sa člení do troch blokov – Prebúdzanie záujmu, Profesionálny historik a O písaní slovenských dejín – ktoré nie úplne priliehajú k téme rozhovoru, ako je uvedená v podtitule, teda „o slovenskom dejepisectve“. Rozhovor je sčasti životopisný a ostáva tak kdesi na „polceste k poznaniu“ Dušana Kováča ako osoby, nielen dejepiseckej osobnosti.

Sumár odborných, organizačných a vedeckých aktivít Dušana Kováča z neho robí neprehliadnuteľnú postavu súčasnej slovenskej historiografie a zároveň predstavuje garanciu, že v tomto prípade nepôjde o knihu, ktorá by si vystačila s prívlastkom „zaujímavá“; nevzbudzuje totiž len pozornosť, ale vo svojom celku aj súhlas a nesúhlas súčasne – v závislosti od toho, o čom práve Dušan Kováč rozpráva. V názoroch na masové demonštrácie či možnosti intelektuála byť tribúnom je vyhranený, pri uvažovaní nad tým, či sa vedu podarilo zbaviť ideológie, zdržanlivý, pri konštatovaní fatálneho podcenenia dôležitosti spoločenských vied kategorický – a zároveň presvedčivý. Osobitú hodnotu rozhovoru dodáva skutočnosť, že Dušan Kováč študoval v šesťdesiatych rokoch, v Historickom ústave SAV pracoval v období neskorej normalizácie a po roku 1989 prevádzal tento ústav ako jeho novozvolený riaditeľ do nových spoločenských pomerov, čiže na reflexiu posledných desaťročí slovenského dejepisectva je povolaný hneď dvojnásobne – ako historik aj priamy účastník a spolutvorca jeho dejín.

Množstvo dotknutých historických aj metahistorických problémov v knihe je natoľko veľké, až sa zdá, že text ubieha až prirýchlo a mnohé ostáva nedopovedané – či skôr neopýtané. Neraz sa zdá, že tá-ktorá odpoveď by si žiadala jednu-dve nadväzujúce otázky. Členenie jednotlivých blokov na tematické (pod)kapitoly sa zdá buď príliš detailné, alebo rozvrhnuté nevhodne, keďže kapitola Šport a turistika má bezmála dve strany a v takomto rozsahu by aj pri inej koncepcii knihy bola opomenuteľná. Knižnému rozhovoru s Dušanom Kováčom by tak pristala dôslednejšia voľba medzi tým, či je predmetom záujmu samotný respondent alebo slovenské dejepisectvo, čím by zároveň vznikol priestor pre viac detailov buď z osobného života, alebo z (meta)historickej problematiky. Možné je, samozrejme, kombinovať oboje, potom však na výrazne väčšej ploche. Keď sa stretnú dvaja erudovaní historici a chcú hovoriť nielen o dejinách, ale aj o dejinách dejín, osobnom a profesijnom živote a súčasnej spoločnosti, potrebujú jednoducho viac priestoru – alebo užší výber tém.

Nie je to len kvantitou, tým, že kniha rozhovorov Odklínanie ticha (Perfekt) je jedinou spomedzi hodnotených, ktorá je súborom interview s rozličnými respondentmi. Jej autor, pýtajúci sa Peter Škorňa, pôsobí ako rutinér, avšak v pozitívnom zmysle slova. Žáner rozhovoru má zvládnutý a každého zo svojich respondentov oslovuje s náležitou prípravou a poučene. Kniha obsahuje rozhovory s hercami, dramatikmi, výtvarníkmi a ďalšími umelcami, ale aj s náčelníkom lesoochranárskeho združenia, historikom a hokejovým trénerom. Ide o nesystematický výber, no čitateľovi, ktorého nezaujíma špecifická téma a chce sa napríklad pre všeobecný prehľad oboznámiť s uvažovaním ľudí, ktorí vynikli vo svojom odbore, to nemusí prekážať.

Otázky sú nekonfrontačné a súvisia predovšetkým s profesiou respondenta; ak príde reč na osobný život, spravidla v úzkej súvislosti s prácou. Objektívne síce niektoré dopyty môžu pôsobiť sugestívne či mierne moralizačne, sumárne však nepôsobia rušivo a čo je dôležité – autor reaguje na odpovede svojho partnera v dialógu a svojimi ďalšími otázkami ho usmerňuje ďalej.

Emil Horváth v prvom rozhovore knihy tvrdí: „Nechcem moralizovať, ale mnohí ľudia sa práve dialógu nemajú kde naučiť. Nevidia to v rodine, v škole a ani v spoločnosti.“ (s. 24) Aj to môže byť dôvodom, prečo siahnuť po Odklínaní ticha – naučiť sa pýtať sa. Isteže, zmysel to má len vtedy, ak je zvládnutie „techniky“ rozhovoru podmienené túžbou čosi sa o druhom človeku dozvedieť. Tá sa síce naučiť nedá, ale čítanie jej vzbudeniu či posilneniu môže výrazne pomôcť.

S novým knižným rozhovorom sa vlani ohlásil aj „matador“ žánru Ján Štrasser v tandeme so  sociológom, spisovateľom, publicistom, bývalým veľvyslancom SR v USA a politickým poradcom dvoch prezidentov Martinom Bútorom (Slovart).

Veľkorysý priestor vyše tristo strán umožnil Jánovi Štrasserovi pýtať sa veľmi detailne, čo na jednej strane umožňuje do hĺbky sa venovať rozličným spoločenským témam a hovoriť o nich z osobného aj odborného hľadiska, na druhej strane však najmä v závere knihy vzniká dojem, že už nie je čo sa pýtať alebo že nastáva rozptyl predchádzajúcej sústredenosti, pretože tematické celky sa stále skracujú, nadväznosť sa stráca a napokon padajú aj otázky v kontexte celého rozhovoru buď úplne banálne a zbytočné – „Máš vzťah k autám?“ (s. 300), alebo tak komplexné, že na ne v rámci široko koncipovaného rozhovoru nie je možné adekvátne odpovedať, na čo napokon v súvislosti s otázkou o eutanázii upozorňuje aj samotný respondent. Problémom na strane pýtajúceho sa je aj sugestívnosť, ktorá sa najflagrantnejšie prejavuje na troch stranách (!) otázok venovaných „ideológii, ktorá celý spoločenský vývin západnej civilizácie vykladá ako dejiny belochov ako utláčateľov“ (s. 199), voči ktorej je Ján Štrasser evidentne prinajmenšom polemický. Je to jeho dobré právo, možno však pochybovať o tom, či pre túto implicitnú polemiku zvolil vhodný priestor a rozsah.

Rozhovor Jána Štrassera s Martinom Bútorom je spomedzi všetkých hodnotených rozhovorov najbezprostrednejší, najmenej formálny, z pozície pýtajúceho sa najsubjektívnejší a najosobnejší. Napriek vyššie uvedeným výhradám je kniha informačne cenným čítaním nielen pre tých, ktorí sú „liberálne zmýšľajúci“ podobne ako jej protagonista (s. 243), ale pre každého, kto chce porozumieť vývoju Slovenska po roku 1989; zvlášť jeho ekonomicko-politickej transformácii a procesom, okolnostiam a súvislostiam proatlantického a proamerického nasmerovania slovenskej zahraničnej politiky.

„[K]ritika má byť subjektívna. A má sa k tomu hlásiť. Kritik hovorí za seba. Ani za publikum, ani za nijakú sociálnu vrstvu, ani za národ,“ (s. 172) píše v jednom zo svojich zápiskov Milan Lasica. Pokúsim sa teda vyhovieť jeho požiadavke v reflexii jeho denníkov z rokov 2009 – 2015, ktoré vyšli vo veľkom a objemnom formáte spoločne s výtvarnými denníkmi Mareka Ormandíka.

V knihe V krátkosti (Slovart) je najsústavnejšie zachytený rok 2009, počas ktorého Milan Lasica zaznamenáva nielen súdobé udalosti, ale aj svoje názory na ne, vracia sa do minulosti k svojej rodine aj ku kolegom, píše o kultúre a umeleckých dielach, ktoré ho oslovili. Ak čitateľ očakáva inteligentnú komiku, akou sa ich autor preslávil, zaiste nebude sklamaný, ich náplňou však zďaleka nie sú len bonmoty a výborné pointy, ale aj vážnejšie časti, ktoré sú tak osobné (napríklad spomienky na otca), ako aj spoločenské.

Ak človek ešte za svojho života zvažuje vydať svoje denníky, ponúkajú sa mu tri možnosti: 1. vydať ich v záujme zachovania autenticity bezo zmeny tak, ako boli napísané; 2. neustúpiť z autenticity, no súčasne si uvedomiť, že nie každý súkromný text je vhodný na zverejnenie, a preto nechať denníky jednoducho v zásuvke; 3. zohľadniť, že súkromné texty sa vydaním stanú verejnými a ako také ich náležite upraviť alebo vyselektovať. Na poslednú možnosť som myslel napríklad pri čítaní tých záznamov, v ktorých Milan Lasica v nie práve komickom móde označuje Čiernu nad Tisou za najväčšiu „dieru“, akú kedy videl (s. 97), a mestečká Bruntál a Zábřeh na severnej Morave za „úplnú prdel sveta“ (s. 166). Jedna vec je myslieť si svoje, zapísať to pre seba alebo povedať v súkromných rozhovoroch, druhá vec však je vyjsť s tým na verejnosť.

„Denníkový“ Lasica je vo svojich postojoch aj v expresívnom jazyku veľmi osobitý a rozhodne nebude po chuti všetkým, ako však píše sám, „hľadať za každú cenu niečo, čo budeme oslavovať všetci spoločne a jednoznačne, je pravdepodobne kontraproduktívne“. (s. 43) S úctou k slovám majstra komiky – a nemu samotnému – tak neskladám z pozície vyžiadanej subjektívnej reflexie falošné komplimenty a rád sa od jeho denníkov vraciam k nedávno vydaným súborným hrám L+S.

Spoločenská a filozofická esejistika a publicistika

Ak bolo pri niektorých predchádzajúcich knihách nutné konštatovať akúsi vágnosť ich (pod)titulov, rozhodne nejde o prípad Planéty na rázcestí  (VSSS) s podtitulom Eseje spoza pandemicko-literárnej opony o Zemi a jej deťoch s kamenným srdcom. Publikácia s najhoršou grafickou úpravou spomedzi hodnotených kníh stojí za pozornosť väčšmi vnútri než na povrchu: jedenásť esejí vychádza vždy z námetu odlišného literárneho textu, ktorý autor usúvzťažňuje s filozofiou, politikou, publicistikou, so spoločenskými vedami a aktuálnym dianím; ide o veľmi produktívne poňatie žánru, pretože jednotlivé textové vstupy sa vzájomne osvetľujú a svoje pôsobenie umocňujú, nie oslabujú, ako sa nazdávajú tí, ktorí radia literatúru čítať v izolácii od akéhokoľvek kontextu. Každá z esejí Pavla Dinku je na samostatnej strane uvedená citátom z nej samej (načo?) a ukončená farebnou reprodukciou výtvarného diela, otočenou raz horizontálne a raz vertikálne, so zdrojom uvedeným ako odkaz z vyhľadávania v Google alebo na pevný disk (zrejme autorovho) počítača.

Planéta na rázcestí nie je čítaním pre „ľudí, ktorí nikdy nemali nijaký nepovolený názor“ (s. 114), ostatní však majú vysokú šancu, že si v nej pre seba nájdu čosi, čo povzbudí ich myslenie, aby si uvedomili rozpory dominantného ekonomického a politického systému, ktoré sa za pandémie vyostrili a vyjasnili, alebo jednoducho možnosti, ako by sme mohli žiť inak: „Budúcnosť patrí spájaniu (najmä v boji proti pandémii), patrí spojenectvu na celej zemeguli, úprimnému, čestnému, očistenému od rozpínavosti, od úsilia vládnuť nad inými – nielen v ľudskej ríši, ale i v prírode ako celku.“ (s. 125)

K „hľadaniu ľudskosti v dobe médií, technológií a vedy“, ako znie podtitul knihy Bližšie k sebe (N press), pozýva aj jej autor Ján Markoš. Na otázku „o čom kniha je“ by v tomto prípade bolo náročné odpovedať, pretože pokrýva témy od dvoch podôb tela cez hranice našej vnútornej slobody či racionalitu a empatiu až po hierarchiu sveta a chuť posvätného; aj ľudskosť ako takú je jednoduchšie definovať tým, čo k nej náleží než akousi jej podstatou. Ide o „dobrodružnú výpravu za hranice vedy, výpravu do ľudského, subjektívneho sveta“ (s. 18). Práve rozlíšenie medzi vedeckým, teda pravidelným, všeobecným a predvídateľným, a ľudským, teda náhodným, konkrétnym a nepredvídateľným, je tu kľúčové.

Kniha je atraktívna už pri letmom zalistovaní v nej: je mimoriadne bohatá na farebný vizuálny sprievod, ktorý slúži ilustratívne v úzkom vzťahu k textu, či už ide o historické fotografie, reprodukcie umeleckých predmetov a diel alebo tabuľky. Publikácia pritom oslovuje nielen graficky, ale aj jazykom a tým, čo sa ním sprostredkúva: „Existovať znamená byť milovaný. Byť vo vzťahu. Zaživa, ale aj po smrti. A preto nie je správne snažiť sa pozostalých zo smútku za každú cenu vyliečiť.“ (s. 172) Dokonca až pri písaní o prečítanom si uvedomujem, s akou prekvapivou ľahkosťou a eleganciou Markoš píše o nielen emočne, ale aj vedecky či filozoficky náročných témach. Popri plnom rešpektovaní vedy poukazuje na „územie mimo jej dosahu“ a „ľudskú dimenziu“, v ktorej je možné sa „opäť udomácniť, zabývať“. (s. 204) Vedecké a umelecké poznanie sa teda nijako nevylučujú ani nerozchádzajú, sú ukotvené v totožnom svete a majú spoločný široký záujem oň, len ho vnímajú a sprostredkúvajú z odlišných perspektív.

Za zvlášť hodnotné možno považovať Markošove myšlienky o verejnom priestore, slobode jednotlivca a jeho interakcii so svetom, ktoré sa vyskytujú naprieč celou knihou a aj keď nie sú priamo usúvzťažnené, predsa spolu úzko súvisia a nielen, že konkrétnym významom napĺňajú výraz ľudskosť, ale zároveň implicitne vypovedajú o tom, aké individuálne správanie a kolektívne konanie túto ľudskosť podporuje a aké ju potláča. Vzácnosťou knihy je to, že pôsobí pozitívne aj bez toho, aby problémy života zjednodušovala: trápenie nerozdúchava, ale ani ho nepopiera, uznáva ho ako jednu z prirodzených súčastí ľudského bytia.

V knižnej edícii Denníka N vyšiel aj výber z publicistiky nebohého novinára Petra Morvaya. Zostavovateľ Roman Pataj knihu Stredoeurópan koncipoval do troch hlavných častí na báze toho, kde príslušné texty vyšli a pre aké publikum boli určené – Pre Česko o Maďarsku, Pre Maďarsko o Slovensku a Pre Slovensko o strednej Európe –,  pričom ich dopĺňa krátkym úvodom, niekoľkými rozhovormi, ktoré Peter Morvay viedol, a jeho posledným publikovaným textom. Keďže výber obsahuje texty z vyše dvadsiatich rokov (1999 – 2020), možno v nich pozorovať nielen nedávny vývoj strednej Európy, ktorej sa Peter Morvay poučene venoval, ale aj vývoj jeho vlastného písania.

Zaujímavejšie texty sú práve tie staršie, v ktorých autor prostredníctvom konkrétnych prípadov zachytáva, aký význam má pre ľudí spravodlivosť, aj keď nevyhnutne nevedie k ich vlastnému obohateniu (text Robin Hood transformácie, s. 12), ako sa krajiny bývalého východného bloku stali závislými od zahraničných investorov aj za cenu komplikácií v susedských medzinárodných vzťahoch (Na mŕtvej rieke, s. 16) alebo vývoj silnejúceho reakcionárstva pod štátnou záštitou v Maďarsku (Pomätenec s vyznamenaním, s. 82). Aj keď sa Peter Morvay cítil doma pri komentovaní konkrétnych politických, spoločenských či dokonca kultúrnych udalostí (vo výbere sú zaradené aj dva jeho texty o literatúre a knižnom veľtrhu), azda najoriginálnejší je pri všeobecnejšom uvažovaní o strednej Európe (či ešte presnejšie krajinách V4) a o medzinárodných a medzištátnych vzťahoch v jej rámci. Vysvetľuje napríklad nielen politickú dištanciu medzi Českom a Poľskom na jednej strane a Balkánom na strane druhej, analyticky fundovane približuje, prečo aj po sto rokoch trvá medzi Slovákmi a Maďarmi nepochopenie vo veci Trianonu, a zhŕňa geopolitické dôvody, prečo Slovensko sleduje maďarskú politiku podozrievavo „a je zároveň najmenej odkázané na to, aby sa s Maďarskom pokúšalo o konsenzus alebo sa miernilo v kritike“. (s. 40) Za veľmi dôležitý možno považovať Morvayov postreh, že „väčšina zahraničných Maďarov mala odnepamäti iné problémy ako Budapešť“ (s. 37): vyložiť ho možno aj tak, že problémom južného Slovenska nie je primárne otázka národná, ale sociálna.

Texty Petra Morvaya z neskoršieho obdobia sa už zdajú výraznejšie ovplyvnené platformou, na ktorej boli publikované, väčšmi prítomné sú témy korupcie, východného vplyvu či autoritárskych tendencií v politike, pri ktorých je miera objavnosti už nižšia. Publikácia Stredoeurópan bude užitočná predovšetkým pre špecifického čitateľa, ktorého zaujímajú konkrétne politické reálie slovensko-maďarských vzťahov vo vytýčenom období začiatku 21. storočia.

„Chcel by som vedieť mlčať ako básnici, aby to, čo vyslovím, bolo hodné toho, že sa raz stane počuteľným slovom,“ (s. 153) píše v jednom zo svojich päťdesiatich stĺpčekov zaradených do knihy Záhyby slov (W press) Anton Vydra. Je to už klasický paradox, že hovoriť túžia tí, čo nemajú čo povedať, a mlčať tí, ktorých potrebujeme počuť. Veľa strán papiera sa popíše len preto, aby bolo čím zaplniť rubriky rozličných stĺpčekov, fejtónov a komentárov, len málo z nich však hodnotu slova pozdvihne miesto toho, aby prispelo k jej inflácii. Do tohto mála patria práve Vydrove úvahy, ktoré v závere jeho knihy dopĺňa autobiografická esej Plody vyprahnutej zeme.

Vydrov jazyk je vyoko komunikatívny a estetický, nechce však pôsobiť len ladnou formou, ale aj obsahom. Témy otáznikov, ako sú krátke texty označené v názve tejto časti knihy, sa týkajú univerzálnych ľudských otázok, čo knihu situuje do voľného tandemu s prácou Jána Markoša Bližšie k sebe. Zďaleka pritom nejde len o problémy života jednotlivca; Anton Vydra píše o vplyve moci na človeka a jeho slobodu, v architektonickej metafore uvažuje o štáte, zaoberá sa premenou „musíš“ na „opováž sa nekonať tak ako my“ (s. 161). Prítomné sú aj aktuálnejšie námety, autor pôsobivo vysvetľuje, prečo by sme po pandémii nemali žiadať návrat k normálu a normalite, ale k normativite ako schopnosti normu stanovovať, nielen nasledovať; s kritikou sa obracia do deväťdesiatych rokov a k smiechu nad „babkami demokratkami“; výstižne konštatuje, že „aj protikonšpiračné výstrely sú niekedy skôr vulgárnymi výstrelkami a chabou argumentačnou pyrotechnikou, než snahou triezvo prijať fakt, že veci sa môžu mať aj inak ako tomu protikonšpiračný aktér sprvoti veril“ (s. 65).

Vyše tridsaťstranová záverečná esej predstavuje akúsi protiváhu krátkych úvah z jadra knihy, ponúka priebežné trasovanie života autora (na rekapituláciu by bolo príliš skoro), nie však exhibične egocentricky, ale skôr vo všemožných konšteláciách s trajektóriou ponovembrovej spoločnosti. Sporadické estetické nedostatky nezastierajú celkovú hodnotu knihy, podľa ktorej by bolo možné vyučovať písanie (filozofických) stĺpčekov; ešte príjemnejšie však je ich čítať.

Kultúrno-umelecká esejistika a odborné práce

 „V našej rodine sa na rozprávačov a rozprávania držalo a o dobrých rozprávačoch sa aj dlho hovorilo,“ (s. 194) píše spisovateľka, ktorá touto vetou do veľkej miery charakterizuje svoje vlastné dielo, a nebolo by divu, ak by ju čitateľ, ktorý s ním má skúsenosť, podľa tejto vety aj rozpoznal. Nemôže to byť nik iný než Veronika Šikulová s jej druhou najnovšou knihou (pretože medzičasom stihla vyjsť ďalšia) Radosti a dni (LIC), ktorá je zbierkou krátkych rozprávaní, postrehov zo všedných dní, spomienok na blízkych a literárnych esejí.

V súlade s názvom knihy by bolo možné na otázku, o čom kniha je, odpovedať tak, že je o všeličom, čo má Veronika Šikulová rada. Však jej prvá veta sa začína: „Mám rada sneh, šalát, klinčeky, smotanu, syr, papriky, mandle, lusky, vôňu dulí a irisov...“ (s. 7) a pokračuje dlho, lebo podľa toho, o čo a ako sa autorka delí, má toho rada naozaj mnoho. Je to skrátka vášnivý vzťah k svetu, voči ktorému nezaostáva ani Šikulovej jazyk – a to ani v pestrosti, ani v uvravenosti. Sú ľudia, ktorí na jej písanie nedajú dopustiť, aj takí, ktorí si ho dokážu odpustiť, ale sotva možno spochybniť, že ide vždy o literatúru, ktorá je jednoducho svoja – ako témami a motívmi, tak aj štýlom. Zo všetkých mysliteľných prívlastkov, ktorými by Šikulovej texty bolo možné charakterizovať, sa mi v mysli do popredia tlačí jeden: jej literatúra je ľudnatá, ako to dokumentuje sumár mien z každej strany, ktorý je uvedený vždy na jej spodku. Nebohí si tu podávajú ruky so živými, cudzinci stoja v rade riadku hneď za miestnymi, hrá sa tu, píše aj maľuje jedno cez druhé a napodiv v harmónii. Ak Veronika Šikulová cituje Emersonov verš „jedného dňa by sa mali všetci zoznámiť“ (s. 20), svojou knihou ho vlastne realizuje.

Kratšie, samostatné texty Veronike Šikulovej pristanú, je v nich lepšia než vo svojom predvlaňajšom nerománe Tremolo ostinato, pretože nutnosť predsa len väčšej vecnosti v kratších tematických textoch kompenzuje kvetnatosť (zeleninatosť, vôňatosť, miestnatosť...) jej vyjadrovania.

So superlatívmi je potrebné vždy pracovať nanajvýš opatrne, ak by sme sa však chceli alibisticky schovať za oficiálne pocty, Alexandra Matušku by bolo možné označiť za najväčšieho slovenského literárneho kritika. Jeho brilantné polemiky napísané vycibreným jazykom upútajú a pobavia aj čitateľov, ktorí o ich literárnom merite veľa nevedia. Práve sporom mladého Alexandra Matušku je venovaná monografia Magdaleny Bystrzak Kritik v spoločnosti (Veda).

Autorka sa venuje polemikám, do ktorých bol Alexander Matuška buď zapojený, alebo ich inicioval, a dopĺňa ich nielen rámcujúcim úvodom a záverom, ale aj kontextualizačným kalendáriom a obrazovou prílohou, ktorá obsahuje predovšetkým ukážky z periodík, do ktorých prispieval. Alexander Matuška je v knihe predstavený nielen ako literárny kritik, ale súčasne aj ako „kritik kultúry, sám seba vnímal ako súčasť jej modernej, progresívnej línie, ako jej plnohodnotný účastník, schopný rozlišovať, nastaviť kritériá“. (s. 124) Hoci Matuškove polemiky o mladej generácii v kultúre, prozaickom diele S. H. Vajanského či česko(-)slovenskej otázke s obdobím tridsiatych rokov úzko súvisia, ešte výpovednejšiu hodnotu než o tomto období však majú o samotnom Alexandrovi Matuškovi, vyjavujú ho totiž ako kritika, ktorý si nevystačí s frázami, ale trvá na argumentačnej presvedčivosti, ešte umocnenej rozpoznateľnou autorskou rétorikou.

Vedecká práca Magdaleny Bystrzak vychádza v období, keď o polemiky v spoločnosti, kultúre ani literatúre nie je núdza, odbornou aj jazykovou úrovňou a prínosom však ďaleko zaostávajú za tými, ktoré boli publikované na stránkach československej medzivojnovej tlače z pier viacerých vynikajúcich literátov a publicistov angažovaných nielen v umeleckých, ale aj politických zápasoch. V tomto zmysle pôsobí Alexander Matuška sprostredkovaný Magdalenou Bystrzak aj po desaťročiach inšpiratívne.

Aj keď som pri predchádzajúcej knihe upozornil na riziká používania superlatívov, písanie o Non Exit Roba Švarca (Asociácia Corpus) si dovolím začať empirickým konštatovaním, že čitateľsky ide o vôbec najnáročnejšie dielo spomedzi všetkých hodnotených kníh. Čosi naznačuje už jeho podtitul – Sociálna plastika Josepha Beuysa a nesubstančná ontológia Egona Bondyho.

V Non exit sa autonómna estetika vracia k matke, z ktorej vzišla, teda k filozofii. Nedeje sa tak však na akejsi abstraktnej báze, ale na základni „neznegovateľnej sociálnosti umenia a filozofie“, ktorá je spoločným menovateľom koncepcií Josepha Beuysa aj Egona Bondyho. Autor ohnisko svojho záberu plynule premieňa podľa potreby: od detailnej interpretácie konkrétnych Beuysových performancií sa presúva k moderným dejinám nemeckojazyčného kultúrneho priestoru, ktorý dobre pozná a často naň odkazuje, a medzičasom sa pristaví pri všetkých tých ekologických, filozofických či politických aspektoch, ktoré sú pre výklad komplexných únikových ciest od substančnosti relevantné. A hoci táto lektúra netoleruje nijaké poľavovanie z pozornosti, má ďaleko k suchopárnosti. Výsledkom je originálny štýl, v rámci ktorého sa na jednej strane stretávajú termíny, cudzie a odborné slová aj „blbosť na kvadrát“. (s. 244)

Zásadným prínosom tejto práce nie je len samotná skutočnosť, že ide o v slovenskom kontexte raritný knižný príspevok k filozofii umenia, ale predovšetkým jej zdôraznenie sociálnych dispozícií umenia, ktoré už zo svojej podstaty generuje nezhodu a pluralitu, konfrontuje nás s poznaním, že „všetko môže byť aj inak“ (s. 82), čím dvíha stavidlá imaginácie a v duchu postmoderny zatápa plané garancie významu, a teda aj potenciálne základy autoritárstva. Odmenou pre húževnatého čitateľa v tomto prípade nie je len nové, totižto vzájomne sa osvetľujúce čítanie Josepha Beuysa a Egona Bondyho, ale aj široko rozprestretý vejár klasických i súčasných otázok filozofie umenia, pričom odpovede na ne sú nemysliteľné (či snáď zbytočné?) bez uznania organickej integrity sociálna v oboch pojmoch reprezentovaných v názve disciplíny.

Minulý rok uplynula storočnica od Hviezdoslavovej smrti, ktorú pripomenula aj kniha Zbigniewa Macheja Môj rodák Tranoscius, môj sused Hviezdoslav (LIC). Oprava: nepripomenula totiž básnikovu smrť, ale jeho život a v prvom rade dielo, ktoré Machej považuje za „mimoriadne vhodné pre ekokritickú lektúru a z tohto hľadiska má v kontexte literatúry druhej polovice 19. storočia pravdepodobne unikátny charakter vo svetovom meradle“. (s. 176) Nejde len o veľké, ale aj špecifické uznanie – ako „ekofeministický“ básnik by podľa autora mal byť Hviezdoslav „uznaný za jedného z najdôležitejších európskych básnikov – kritikov civilizácie antropocénu“. (s. 180)

Machejova kniha je však z hľadiska rozsahu venovaná Hviezdoslavovi len z menšej časti – tá prvá a väčšia patrí Jurajovi Tranovskému, evanjelickému farárovi, autorovi duchovných piesní a zostavovateľovi kancionála Cithara sanctorum, ktorého význam stačí ilustrovať tým, že od svojho prvého publikovania v roku 1636 vyšiel už v minimálne 215 vydaniach. Ján Gavura v predhovore k Machejovej knihe kladie otázku, či ide o literatúru faktu alebo nie; na to, aby ňou mohla byť, však síce veľa hovorí, ale málo ukazuje. Problémom je to najmä v prvej časti, ktorá pôsobí už len lexikou veľmi odborne, kontextualizuje až príliš do šírky a jej koncepcia nie je dostatočne zreteľná – to, čo sa najprv javí ako životopisné rozprávanie, sa napokon ukáže ako kapitola o piesni v Tranovského živote, dobe a evanjelickej tradícii, a celá prvá časť knihy napísaná vecným jazykom sa v závere a vo fragmentoch nečakane esejizuje a teda aj – estetizuje. V oboch častiach knihy autor prejavuje mimoriadnu erudíciu, ale kým z druhej časti môže mať úžitok aj neodborník a získa o Hviezdoslavovi pomerne komplexný obraz, prvá časť od všeobecného predstavenia Tranovského postupuje čoraz detailnejšie – cez kontextualizáciu však zároveň aj všeobecnejšie –, vďaka čomu sa čitateľ síce dozvie veľa o básnikovi, jeho dobe aj diele, avšak v značne nekompaktnom celku.

Vzhľadom na rozličné spôsoby, akými Machej píše o oboch básnikoch, ale aj s prihliadnutím na vyše 250 rokov, ktoré delia roky ich narodenia, a príslušnosť týchto literátov k úplne rozličným umeleckým smerom a obdobiam, sa prirodzene núkajú otázky, prečo sa v tejto publikácii stretávajú práve títo dvaja básnici a práve tieto dva texty. S výnimkou nepochybnej potreby „čítať z novej perspektívy a objavovať v nich aktuálne hodnoty, univerzálne problémy“ a autorovej osobnej skúsenosti bližšieho zoznámenia sa s dielom a životom dvoch literárnych osobností tu nijaké spojivá nie sú; pravda, ak ich nevystopuje čitateľ sám. Je to problém, nie je to problém? Nemusel by byť, ale vzhľadom na prehľad autora a nepočetnosť literatúry o Tranovskom by text o ňom zvýšil svoju hodnotu, ak by bol rozšírený a dopracovaný do úplnejšieho celku či už smerom k literatúre faktu, alebo vedeckej práci, a Hviezdoslav by zasa v knihe možno väčšmi vynikol pri spisovateľskom partnerovi, ktorý by mu bol bližší. Z hľadiska spoznávania a obohacovania šaldovsky ponímanej tradície, pre ktorú je príznačná otvorenosť, dynamickosť a vnútorná obnova, však možno má zmysel práve takéto zdanlivo nesúrodé spojenie generujúce napäté očakávanie, ktoré majú spoločné dieťa a vedec, pred čímsi dosiaľ nevyskúšaným: stane sa niečo? 

Ak by v tomto hodnotení šlo o knihy ako artefakty, hlavnú cenu by si zaslúžila knižná esej Liany Rosinovej Čistá biela (je mýtus). Práca venovaná bielej vo všetkých jej významoch v modernistickej architektúre 20. storočia sa člení do piatich oddielov, pričom sa každá z častí pod obrazným názvom venuje odlišným súvislostiam a aplikáciám bielej. „Ako sa usiluje ukázať táto kniha, z čistoty vody sa stala sterilita (Voda), zo ženskosti sexualita a pornografia (Mlieko), z komplexnosti fašizmus a nacizmus (Kosti) a zo sociálnosti socializmus (Chlieb) až po dnešný dehumanizovaný individualizmus.“ (s. 279) Každá z týchto transformácií je spracovaná na odlišnom druhu papiera, ktorý sa v tomto prípade stáva nositeľom významu a je doslovnou materializáciou McLuhanovho lakonického konštatovania, že samotné médium je správou. Zážitok z tejto knihy nie je len intelektuálny.

Čitateľovi môže, pochopiteľne, napadnúť otázka, či nejde o príliš špecifickú tému, aby bola rozpracovaná na približne tristo stranách – a vôbec, prečo práve biela? Nuž, ako tvrdí autorka, napríklad vo funkcionalizme boli argumenty pre bielu „ultraracionálne. Biela bola na rozdiel od farebnosti logická, usporiadaná, konštantná, univerzálna, pravdivá, morálna, vznešená, hygienická a mužská“ (s. 37). Bielu by bolo možné označiť za privilegovanú farbu modernizmu a všetky jej atribúty, ktoré autorka vymenúva, sú zároveň podtémami jej knihy, ktorá tým prekonáva relatívne úzke mantinely farebnosti a architektúry a presahuje k problematike ideológie, ekológie, politiky a k mnohým ďalším oblastiam, ktoré s architektúrou ako syntézou umenia, filozofie a techniky užšie či voľnejšie súvisia. Zátvorka v titule knihy naznačuje, že Liana Rosinová zaujíma kritický postoj a spochybňuje nielen kompatibilitu moderny a demokracie (ktorých vzťah je notoricky ambivalentný), ale aj perspektívy utópie v architektúre a veľmi podnetne rozpracováva paradox možného kultivačného aj sterilizačného pôsobenia bielej.

Ide o odborne veľmi fundovanú esej, ktorá však neodstrašuje svojou zložitosťou ani tých, ktorí majú k architektúre vzťah len ako jej vnímajúci používatelia; naopak, originálne názorné schémy a prílohy porovnávajúce krehké, odolné a antikrehké či modernizmus a wabi-sabi robia toto čítanie zvlášť príťažlivým a v istom zmysle aj zábavným. Hoci sa esej odvoláva aj na domáci kontext, nijako úzko sa naň neviaže, dovolím si teda vysloviť predpoklad, že v prípade jej prekladu by dokázala zarezonovať aj v medzinárodnom prostredí.

Možno je táto najmenej početná kategória esejistiky a rozhovorov výnimkou, ako však vyplýva z napísaného, niet tu knihy, ktorú by bolo potrebné zavrhnúť ako fiasko. Isteže, aj tu sa nájdu texty, bez ktorých by bolo možné sa zaobísť, ako aj také, ktoré trpia vážnejšími nedostatkami, každý však buď spĺňa aspoň základné štandardy, ktoré sa od príslušného typu literatúry očakávajú, alebo ponúka hodnotu, pre ktorú sa oplatí prekročiť rámce vlastných čitateľských preferencií. A čo je potešujúce zvlášť, popri priemerných dielach, ktorých hodnota bude postupne upadať, vyšli najmä v kategórii kultúrno-umeleckých esejí a odborných textov aj také, pri ktorých je namieste prorokovať, že ich hodnota v čase porastie. Je to pritom však paradoxne práve absencia pohľadu do budúcnosti a výrazná preferencia pre minulosť a nadčasovosť, ktoré rok 2021 – nielen v esejistike a rozhovoroch – charakterizujú najvýstižnejšie.

Martin Makara (1997)

Pochádza zo Spišskej Novej Vsi, žije v Košiciach a je doktorandom v odbore teória a dejiny slovenskej literatúry na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Vo svojom výskume sa zaoberá teóriou hodnotenia literárneho textu, dejinami marxistickej literárnej vedy a sociológiou literatúry.