Vyhľadávanie
Juraj Mesík: Generácia apokalypsy. Život, na ktorý sme naše deti nepripravili
Banská Bystrica: Literárna bašta, 2020
Medzi domácich autorov, ktorí dlhodobo analyzujú ohrozenia životného prostredia a civilizácie, patrí bezpochyby Juraj Mesík. Jeho najnovšia publikácia nesie názov Generácia apokalypsy. Život, na ktorý sme naše deti nepripravili.
Ako Juraj Mesík avizuje v úvode, kniha je prerozprávaním kurzu Myslieť nemysliteľné. Scenáre globálnych katastrof, ktorý vyučoval na Univerzite Palackého v Olomouci v roku 2013, pričom je doplnená o globálne trendy a hrozby, evidentnejšie dnes ako v čase konania prednášok.
Štyria jazdci
Za Generáciu apokalypsy z názvu publikácie Juraj Mesík považuje ľudí narodených medzi rokmi 1980 až 2010, ktorí zažijú nejakú z podôb apokalypsy. Jej možným podobám, ako aj širšiemu kontextu a problémom sa Mesík venuje v šiestich kapitolách, z ktorých každá obsahuje štyri až šesť viac-menej samostatných textov, prestupovaných obrazmi biblických Štyroch jazdcov apokalypsy, prípadne „nepotopiteľnej“ lode Titanic.
Hrozby, ktorým sa autor venuje, sú predovšetkým: strata slobody, násilie, vojny, hladomory, pandémie, globálna zmena klímy, jadrové konflikty, sopečné erupcie, solárne búrky a globálne výpadky prúdu. Zdôrazňuje pritom ich vzájomnú prepojenosť, umocnenú súčasnými globalizačnými procesmi. Perspektíva je, pochopiteľne, globálna, nechýbajú však slovenské reálie a špecifiká.
Štruktúra textov, zaoberajúcich sa jednotlivými hrozbami, je pomerne podobná; po predstavení hrozby nasledujú sugestívne historické príklady s tragickými dôsledkami a v závere prichádza aktualizácia, resp. pomyselné zdvihnutie výstražného ukazováka. Mesík sa pritom voľne opiera aj o iných autorov, ktorých uvádza v hlavnom texte.
V publikácii je zapracovaná už aj aktuálna pandémia; autor ju uvádza priebežne vo viacerých kapitolách, pričom reflektuje jej vznik, následné politické a mediálne reakcie a prikladá aj svoje texty a rozhovory zo začiatku roka 2020, v ktorých zdôrazňoval vážnosť situácie a potenciálne nebezpečenstvá.
Priemerne o priemere
V samostatnej kapitole Mesík rozvíja svoj pohľad na človeka, pričom ho predstavuje ako mýtofilnú, hyperemocionálnu, hypersociálnu, ustráchanú bytosť. Na viacerých miestach pritom pochybuje o oprávnenosti jej druhového prívlastku sapiens. Ľudia s priemernou inteligenciou (väčšina populácie) majú podľa Mesíka „limitovanú aj samotnú mieru rozumnosti“ (s. 145) a nie sú teda schopní pochopiť komplexné a zrýchľujúce sa procesy v ľudskej spoločnosti, médiá sú zaplavené „obsahmi IQ 100 a menej“. (s. 184)
Útržkovito sa venuje aj mladším generáciám súčasníkov, od ktorých je odvodený aj samotný názov knihy. V Mesíkovom podaní to opäť nie je príjemný pohľad. Žiaci sa v školách učia „množstvo nezmyslov“ (s. 147) a do života vstupujú „nepoškvrnení poznaním“. (s. 147) Väčšina mladých ľudí je „bez najmenšieho povedomia“ (s. 201) o číhajúcich hrozbách. Politici, ak by aj rozumeli globálnym trendom a chceli ich politicky uchopiť, „zostávajú bezbranní zoči-voči diktatúre konzumných túžob demokratickej masy.“ (s. 29)
Na akej báze teda v takto nelichotivej situácii globálnym hrozbám čeliť? Juraj Mesík navrhuje budovanie rezilientných komunít, ktoré im budú pripravené všestranne odolávať.
Dokázať záver
Ak by sme na Mesíkove texty uplatnili iné ako esejistické kritériá, tak sú často až príliš zjednodušujúce. Príklady a argumenty sú vybraté tak, aby dokazovali autorov záver. Medzi apokalyptickými hrozbami chýba zreteľná diferenciácia, čo môže viesť čitateľa k rezignovaniu na akúkoľvek angažovanosť.
V pozadí úvah o človeku a spoločnosti je prítomné spochybňovanie racionalizmu, humanizmu a moderných inštitúcií.
Skreslenia a chyby myslenia aj pri jednoduchých myšlienkových operáciách sú dnes vďaka Danielovi Kahnemanovi a ďalším autorom pomerne dobre známe. Sociálna psychológia posledných decénií odhalila mnoho temných stránok človeka. S týmito poznatkami je však možné pracovať, ako to vo svojich prácach ukazuje napríklad Dan Ariely alebo Richard H. Thaler. Zobrať obmedzenia ľudskej racionality na vedomie a zapracovať ich napríklad do verených politík je omnoho účelnejšie ako Mesíkova mizantropia.
Ani jedna zmienka
Generácia apokalypsy je vykreslená veľmi nelichotivo. O tom, že v ostatných rokoch to boli predovšetkým mladí ľudia, kto rozprúdil nevídanú vlnu reálneho aktivizmu na globálnej úrovni, pričom sa im podarilo pretlačiť do verejného priestoru množstvo tém, ktorých dôležitosť akcentuje aj samotný Mesík, však v knihe nenájdeme ani jednu zmienku. Veď sú to „teliatka idúce na porážku“. (s. 147) Ani globálne diskutované iniciatívy (Green New Deal, bezuhlíková ekonomika, všeobecný základný príjem...), ktoré majú potenciál riešiť aspoň niektoré zo závažných globálnych problémov, nie sú žiadnym objektom reflexie.
Autor v poznámkach pod čiarou odkazuje najčastejšie na články z anglickej Wikipédie, čo vzhľadom na charakter tohto informačného zdroja, ako aj na závažnosť tém, ktorým sa venuje, možno považovať prinajmenšom za neštandardné. V prípade iných zdrojov, ktoré sa nachádzajú v poznámkach pod čiarou, autor uvádza len internetovú adresu článku bez ďalších bibliografických údajov.
Vydanie knihy venujúcej sa dôležitým problémom a hrozbám pre ľudstvo, ako aj celú planétu treba jednoznačne privítať. Škoda len, že jej obsah nie je spracovaný intelektuálne poctivejšie.
Ivan Stodola (1987)
Doktorand na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa históriou a didaktikou.
