Pocta Gorbačovovi

Takmer sedem rokov bol pánom Kremľa. Práve on vypustil z fľaše džina zmien a stal sa politikom, ktorý pokojnou cestou zmenil svet. Rozhodujúco prispel k ukončeniu studenej vojny a k tomu, aby viacero štátov znovu získalo slobodu v podobe práva na sebaurčenie. Tak o ňom napísal János Zolcer v nezvyčajnej biografii Gorbačovove tajomstvá, ktorá vyšla koncom minulého roka vo vydavateľstve Slovart pár mesiacov pred smrťou Gorbačova. Súčasný vládca Kremľa Vladimir Putin, ktorý sa usiluje krvavo dobyť Ukrajinu, pohreb Gorbačova ignoroval.

S drzosťou novinára

János Zolcer, novinár, scenárista, producent, majiteľ firmy Zolcer TV, ktorý v roku 1986 emigroval z Československa do Mníchova, sa môže pochváliť tým, že koncom 90. rokov mal odvahu či „drzosť“ nahovoriť Gorbačova, aby robil moderátora v jeho dokumentárnom cykle o ľuďoch, ktorí koncom 20. storočia zmenili svet. Filmovali u Georgea Busha, Helmuta Kohla, s Hansom-Dietrichom Genscherom sa vrátili na miesta, odkiaľ novinári kedysi vysielali do sveta správy, ktoré ohlasovali postupný koniec studenej vojny a zánik tzv. východného bloku. „Získal som od neho to najdôležitejšie – kamarátstvo,“ povedal Zolcer pri nedávnej prezentácii jeho knihy v Bratislave.

Gorbačovovu dôveru si získal už na začiatku ich spolupráce. „Som rovnako starý ako jeho dcéra, hovorím po rusky, pochádzam z východnej Európy a zároveň som mu povedal, že sa s tými ľuďmi nechcem stretnúť len na jednu – dve hodiny, ako keby sme si chceli robiť selfie, ale najmenej na tri týždne. U Busha sme potom aj bývali a každé ráno nám urobil kávu,“ spomínal Zolcer. „Keď sa Gorbačov pýtal, prečo som si vybral jeho, povedal som mu, že mu chceme postaviť pamätník, ktorý sa nedá zbúrať. Digitálny. Podal mi ruku a povedal – vezmi papier a ceruzku, nachystáme otázky, ktoré sa treba pýtať.“

Tajomstvá zo zákulisia

Mnohé z tajomstiev, ktoré mu Gorbačov povedal, Zolcer prezradil už v knihe. Je napísaná jazykom zrozumiteľným generácii, ktorá tú dobu nezažila. Je o človeku, ktorý v detstve zažil chudobu a hlad, študoval, veril svojim snom o lepšom živote pre všetkých, miloval svoju ženu, prechádzal ťažkými vnútornými zápasmi, ale dokázal prijať rozhodnutia, ktoré z neho robili nielen politika, ale predovšetkým štátnika. „Svet sa radoval a mňa bolela hlava z toho, ako upokojím politbyro,“ prezradil Gorbačov Zolcerovi ako sa cítil v júli 1990 po tlačovej konferencii s Helmutom Kohlom, keď spoločne oznámili znovuzjednotenie Nemecka a Kohl hneď aj to, že Nemecko zostane členom NATO.

Zolcer pozná tých tajomstiev zo zákulisia viac, ale – ako povedal pri prezentácii – „veľa vecí je takých, pri ktorých ma Gorbačov poprosil, aby zostali tajomstvom“. Podstatne dramatickejšie ako v knihe však opísal situáciu, keď bol Gorbačov s rodinou v čase pokusu o puč v auguste 1991 väznený v štátnej vile na brehu Čierneho mora. Členovia KGB, ktorí sa snažili prinútiť Gorbačova, aby podpísal abdikáciu zo zdravotných dôvodov, si zobrali za rukojemníčky jeho vnučky a vyhrážali sa ich smrťou. Raisa, Gorbačovova žena, dostala infarkt. S tým – podobne ako s tankami v uliciach Moskvy – pučisti nerátali.

Gorbačov mu rozprával aj o jadrovom kufríku, ktorý si Boris Jeľcin pri Gorbačovovom odovzdaní moci osobne neprišiel prevziať. Vtedy mal tri tlačidlá a kufríky boli tri – na odpálenie rakety bol nutný súhlas troch ľudí (generálneho tajomníka strany, ministra obrany a veliteľa generálneho štábu). Putinov jadrový „kufrík“ je iný. „Keď som pred piatimi – šiestimi rokmi sedel s Gorbačovom a došlo na to, povedal: Vieš, aký je teraz jadrový kufrík? Zobral zo stola mobil a ukázal ho. A vieš, v čom je najväčší rozdiel? Je tam len jeden červený gombík.“

Chvála za to, čo vedome neurobil

Gorbačova ako 37-ročného ovplyvnila návšteva Československa v roku 1969, rok po invázii vojsk Varšavskej zmluvy a stretnutie so zamestnancami Zbrojovky Brno. Tí sa návšteve obrátili chrbtom. Veľa sa o tejto návšteve so Zolcerom rozprával. Vtedy „som prvý raz pochopil, že my Sovieti robíme niečo veľmi zle,“ povedal mu.

„Sovietski vodcovia boli presvedčení, že im patrí moc, že im patrí všetko. Preto, keď som začal vracať jednotlivým štátom právo na sebaurčenie, hovorili, že rozbíjam Sovietsky zväz. Ale veď ten ani nebol náš. Vrátil som jednotlivým národom len to, čo sme im predtým vzali,“ citoval ho Zolcer v knihe.

Podľa Zolcera mnohí, ktorí dnes vo východnej Európe spochybňujú Gorbačovove aktivity, ho hodnotia len na základe toho, čo urobil, ale to, čo „vedome neurobil“ prehliadajú. Napríklad aj to, že keď mu komunistický vodca východného Nemecka Erich Honecker volal pred pádom Berlínskeho múru a žiadal ho, aby poslal vojská, Gorbačov povedal - Nie, zakázal som im, aby vyšli na ulicu -a položil telefón. Alebo, že odmietol vojenský plán rumunského diktátora Nicolaea Ceaușescua v júli 1989, ktorý žiadal potrestať Maďarsko a Poľsko, lebo „zišli zo socialistickej cesty“.

Nositeľ Nobelovej ceny za mier sa doma veľkého uznania nedočkal. „Šťastní reformátori neexistujú,“ povedal Zolcerovi. A ten konštatuje: Aj dnes by sme veľmi potrebovali nového Gorbačova.  

Daniela Balážová

Na fotografii János Zolcer (v strede) pri prezentácii svojej knihy v Bratislave. Foto: Zuzana Drábeková

János Zolcer: Gorbačovove tajomstvá

Preklad: Jitka Rožňová

Bratislava: Slovart, 2022