Vyhľadávanie
Hľadám a hľadám čo len náznak zmeny, / tú, čo by zo mňa sňala kliatbu rozdvojení... Napísal Laco Novomeský vo svojej poslednej básni Rozdvojenie. Básnik, verný starovekému kultu krásy, a zároveň politik, oddaný vízii nového, spravodlivého, moderného sveta a viery v pokrok, na konci života presnou básnickou skratkou možno najlepšie vystihol ducha slovenského modernizmu, ktorý sa súhrou politických udalostí stal zrkadlom zvláštností našich národných dejín.
Nová výpravná publikácia Modernizmus v pohybe z dielne Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied práve ponúka zaujímavú možnosť nachádzať odpovede na rozkoly dneška v špecifických podmienkach minulosti, v ktorých sa vyvíjal moderný slovenský politický a kultúrny život.
Kniha je rozdelená na dva väčšie celky I. Premeny a inovácie a II. Procesy a okolnosti, ktoré obsahujú štyri kapitoly. Publikácia skúma osobitosti slovenskej literárnej a širšej umeleckej tvorby od začiatku „moderných čias“ do polovice 20. storočia. Svojím spôsobom však reflektuje rozdvojenie, ktoré predurčuje aj našu súčasnosť.
V ústrety slobode a kráse
Skončil sa vôbec modernizmus? Kedy presne sa začal a ako sa dá definovať? Ak by sa mal problém modernizmu viazať na jediné obdobie, mal by presne vymedzený čas vzniku a ukončenia a pomerne homogénny obsah. Už prvá polovica minulého storočia ukázala, ako sa pôvodná moderna prelomu 19. a 20. storočia pred druhou svetovou vojnou napokon odklonom od romanticizmu zmenila vo svoj ideový opak – vznikom avantgárd, ktoré romantický vzťah k minulosti programovo rozbíjali, nadobudlo toto rozdvojenie pri tvorbe „nového“ sveta zvláštnu dynamiku.
Španielsky básnik Juan Ramón Jiménez z literárnej generácie 1898 pomenoval modernizmus ako „entuziastický pohyb v ústrety slobode a kráse“, ruský básnik Vladimír Majakovskij už, naopak, v básni 150 000 000 v mene slobody volal po poprave krásy: „Dobijeme ťa, nečinná romantika sveta!“ Poetické pôvaby pomalého „sveta včerajška“, o ktorých píše Stefan Zweig vo svojej autobiografii, bolo treba prekonať a stvoriť nový svet. Lenže podmienkou nachádzania „novej“ krásy sa teraz stalo radikálne, absolútne odmietnutie minulosti a všetkých druhov donedávna nedotknuteľných istôt. Medzi nimi i rozpadu monarchií, náboženských inštitúcií, konceptov vlasti tak, ako ich zaviedlo 19. storočie, a pevnej patriarchálnej rodiny, zväčša naviazanej na pôdu, s jasne determinovanými vzťahmi.
Pre Majakovského sa „dobitie nečinnej romantiky“ skončilo samovraždou, iní sa v zápale hľadania „nových ciest“ a drobenia veľkých konceptov pokúšali prepašovať do sveta, zbavovaného tradícií, niečo z jeho pretrvávajúcej, nadčasovej melancholickej krásy. Možno si boli vedomí toho, že práve meniaci sa svet potrebuje aspoň jednu niť, ktorá ho bude držať vo vzájomnosti.
Zápas s tradíciou a romanticizmom sa pre avantgardy stal synonymom boja proti konzervativizmu, prirodzene, spájanom s minulosťou a „staromilstvom“. Historické a kultúrne korene modernizmu však avantgardy pohybom vpred drvili ako futuristické kladivo. Agresívna dynamika konfliktu toho, čo sa chápalo ako pokrok a ako konzervativizmus, vytvorila fascinujúce a mnohoraké podoby moderného umenia na pozadí čoraz častejších politických konfliktov. Kde bolo v tomto dynamickom dianí Slovensko?
„Emancipácia mäsa“
Kapitolu s názvom Ženská emancipácia ako literárna téma začiatku 20. storočia (o počiatkoch slovenského feministického diskurzu) uvádza Dana Hučková citátom z Národných novín z roku 1901 pripisovaným Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému: „Keď sa bližšie prizriete, celý modernizmus zakladá sa na emancipácii mäsa a na vydobývaní práva hrešiť. Mäso má sa oslobodiť spod duchovného velenia a hriech má byť slobodný, pochvalný, uvedený do salónov... byť prirodzeným postulátom individualistickej evolúcie.“
Aký len príkry rozdiel v myslení vyššie spomenutého Juana Ramóna Jiméneza, pre ktorého bol modernizmus najmä „nadšeným pohybom v ústrety kráse“! Táto dichotómia vo vnímaní slobody a krásy – na jednej strane ako výzva k telesnosti a „hriechu“ zbaveného duševnej vznešenosti a na strane druhej ako, naopak, jediná cesta k skutočnej vznešenosti ducha – je možno najlepším pomenovaním rozdvojenia už v počiatkoch modernej doby vyjadrenom Delacroixovou Slobodou s obnaženou hruďou, vedúcou ľud na barikády.
V modernizačných procesoch nemohol viesť ľud za oslobodením obnažený muž, s ktorým sa revolučné procesy zvyčajne spájajú; musela to byť žena, lebo to implikuje bytostné nasadenie a odvahu. Odvaha však býva strážcami poriadkov považovaná za vzburu a vzbura za nemravnosť. Vajanský bol príslušník staršej generácie, bol však aj jeden z najznámejších konzervatívcov martinských kruhov, a tie sa nedlho po jeho smrti so zánikom monarchie rýchlo dostali na druhú koľaj.
Našstvo a križovatka kultúr
Rozpor medzi starým a novým vnímaním toho, čo je krásne a čo znamená sloboda a mravnosť, ostal prítomný i naďalej. Keď sa centrum spoločenského a kultúrneho života presunulo do Bratislavy, začal slovenský modernizmus programovo presahovať národné a bukolické hodnoty a odveký slovenský rozpor medzi dedinou a mestom vrcholil duchom modernizácie prirodzene sa usilujúcim tvoriť „mestskú kultúru“.
Hoci mnohí apelovali na absurdnosť vyhlásenia Bratislavy za hlavné slovenské mesto narážajúc v rámci geografie Slovenska na jej periférnosť a nedostatok „slovenských“ tradícií, nastupujúca generácia poetistov, naopak, potrebovala prekonávať periférnosť Slovenska práve v prostredí, do ktorého plynulo najviac kozmopolitných vplyvov.
Mesto tu prestávalo byť perifériou, stalo sa empiricky prežívanou križovatkou kultúr, ktorá možno nebola v rámci teórií o kultúrnych perifériách križovatkou centrálnou, zato však uvádzala novovznikajúcu, tentoraz „štátotvornú“ slovenskú kultúru do širokého kozmopolitného kontextu.
Modernizácia mesta a jeho stvárňovanie ako meniacej sa sociálnej skutočnosti je výraznou témou kapitoly Nekrofilné a vitalistické aspekty poetiky davistov vo vzťahu k obrazu sociálnej reality. Túžba zbaviť slovenskú kultúru jej puritánskeho bukolického aspektu idealizovaného prinajmenšom od čias štúrovcov, odkedy sa slovenským povedomím vinie motív vidieckej čistoty v protiklade s dekadenciou mesta ako čohosi na výsosť neslovenského, bola očividne vitálnou potrebou básnikov, ktorí sa podľa toho aj označovali ako vitalisti.
Ján Smrek v ranej zbierke Odsúdený k večitej žízni v básni Mesto ma vábi predznamenal nutnosť, ale aj túžbu neveľkej mladej slovenskej intelektuálnej bohémy začleniť sa do veľkých kultúrnych európskych prúdov, čím sa rozkol medzi kozmopolitizmom a „našstvom“ ešte prehĺbil. Protiklad „Village and the City“, s ktorým doteraz nie sme naplno zmierení, sa prehĺbil.
Bratislava sa stala ideálnou pôdou na slobodné rozvíjanie nonkonformných ideí a dnes si málokto uvedomuje, že „vďaka kozmopolitnému a polyfonickému charakteru tohto malého slovenského Paríža sa mohla v Bratislave naozaj rozvinúť slovenská moderna,“ napísal umenovedec Ján Bakoš v zbierke esejí Periféria a symbolický skok.
„S modernizmom sa táto mentalita otvorila svetu, asimilovala európske myslenie a literatúru 19. storočia a miestami sa vyšvihla na ich úroveň, vybrúsiac svoju špecifickosť. Krajiny španielskej vravy sa prestali považovať za marginálne zóny svetovej literatúry,“ tvrdil o španielskom a hispánskom umení Gutiérrez Girardot. Podobný „symbolický skok“ sa modernizmom v menšom, a nie nepodobne, podaril aj slovenskej periférii, takisto odklonenej od hlavných európskych prúdov, naplno z nich však čerpajúcej.
Najväčší podnet
Otázkou už bolo len definovať, čo je slovenské. Táto otázka sa po roku 1918 týkala najmä minulosti, ktorá však ostala zmetená zo stola, spolu s otázkou tradície a kontinuity, ktorú nemáme vyriešenú dodnes. Rozdvojenie medzi „moderným“ a „tradičným“ sa stalo charakteristikou našej kultúrnej reality, nevyhnutne vedúcej k neochotnému osvojovaniu mnohých častí našich dejín a pokusom o budovanie identity na základe vyčleňovania.
Slovenský modernistický problém so vzťahom k tradícii sa ukázal ako problém s prijatím seba samého a aj ako politický problém. Len v 20. storočí prešlo Slovensko siedmimi zmenami spoločenského systému, pričom každá znamenala popretie období predchádzajúcich, a žiada sa to od nás stále.
Ponor a skúmanie konfliktu „moderného“ a „tradičného“ v našom aj širšom kontexte, ako aj to, ako uchovať krásu v modernom svete, je podľa mňa najväčším podnetom novej publikácie, pretože sa ukazuje, že „kliatba rozdvojení“ nespočíva v samotnom pohybe dopredu, ale naopak v neintegrovanosti pamäti, ktorá je predpokladom akéhokoľvek pohybu.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Publicistka, esejistka, prekladateľka.
Michal Habaj a Dana Hučková (zost.): Modernizmus v pohybe
Bratislava: Veda, 2019
Autorský kolektív: Karol Csiba, Katarína Cupanová, Andrea Draganová, Michal Habaj, Dana Hučková, Dagmar Kročanová, Jaroslava Šaková.
Kolektívna monografia sa zameriava na výskum modernizmu v slovenskej literatúre prvej polovice 20. storočia. Prostredníctvom výberových okruhov mapuje spôsoby, akými dobová literatúra v rôznych dekádach a kultúrno-spoločenských kontextoch implantovala do svojho organizmu volanie po modernosti. Monografia je príspevkom nielen k dejinám slovenskej literatúry, ale tiež ku kultúrnym dejinám Slovenska.
Txt k obrázkom:
1. Obálka knihy Hany Gregorovej Slovenská žena pri krbe a knihe, (1929).
2. Plagát výstavy Spolku slovenských spisovateľov v Prahe, (1931), autor Andrej Kováčik.
3. DAV, titulná strana časopisu (1933), autor Josef Rybák.
