Prozaik, básnik, surrealista, kolážista, esejista, scenárista, dramaturg, výtvarník, kritik a prekladateľ. Tým všetkým stihol byť Albert Marenčin (*26. 7. 1922), dožívajúci sa v tieto dni úctyhodných 95 rokov. Pri tejto príležitosti vyjde vo vydavateľstve Marenčin PT na jeseň kniha rozhovorov, ktoré s ním viedol slovenský filmový a výtvarný teoretik, filmový architekt a scénograf Juraj Mojžiš. Nazvali ju Horká chuť storočia.
Nečudo, že aj hlava, ktorou sa roky rokúce prevaľujú kacírske myšlienky, dorastá do dôstojného autoportrétu. Mimochodom, dorastá do autoportrétu nikdy nie rovnakého, napriek tomu vždy rovnako prekvapujúceho. Tobôž, ak ide o autoportrét Alberta Marenčina – od 29. septembra 1965 člena vznešeného Patafyzického kolégia s titulom Regent ubudoxológie pre Slovensko a priľahlé oblasti.
Priateľ z najmilších
Keď som minulý rok vysedával nad rozsiahlejším textom o storočí, ktoré zostarlo s avantgardami, nemohol som nemyslieť na blížiace sa výročie priateľa z najmilších – Alberta Marenčina. Zhodou okolností len o päť rokov mladšieho ako storočie, ktorého horkú chuť sme sa rozhodovali poprehútať rovno na dva ťahy. Prvý ťah predstavuje vydanie samizdatu spred tridsiatich piatich rokov Košický pustovník. Ozaj netradičný rozhovor označil Albert Marenčin ako voľné – no verne a pravdivo reprodukujúce – umelecké spracovanie rozhovorov s maliarom Júliusom Jakobym z rokov 1978 a 1979. K prvým piatim čitateľom sa dostala knižka v marci 1983 vďaka – počas husákovskej normalizácie – známej finte: päť zviazaných exemplárov označených ako „nepredajné“ bolo vyhotovených pri príležitosti aktuálnych osemdesiatych narodenín košického domaseda Júliusa Jakobyho – ináč maliara prinajmenšom európskeho významu. Druhý ťah rozbiehame pomaly, pokúšame sa ešte raz odkryť, povedzme, hlbiny, ktoré utvárali naše kultúrne povedomie a chránili – dnes však žiaľ, čoraz ľahostajnejšie sa vytrácajúce – imperatívy elementárnej etiky.
Surrealizmus
Veď už dávno – ak je vôbec voľajakých päťdesiatpäť rokov „dávno” – sme sa jedného fialového večera zhodli na tom, že svoje životy by sme sa mohli usilovať prežiť ako hľadači, vyhľadávači, zhľadúvači, prekutrávači, ňúrači aj núrači, snoriči a podobne, teda na ceste, kde sa človek zvykne dosť často pomýliť len tak celkom obyčajne, ale aj tak celkom fatálne. Teda na onej ceste označenej strelkou z rýdzeho citu, ako sa kedysi hovorievalo, sa mal stať – a aj sa stal – surrealizmus.
Vidím nás, ako keby to bolo práve teraz a práve v tomto pomyselnom zrkadle. Bol rozpršaný augustový podvečer, písal sa rok 1962, nedoštudovaný kunsthistorik v uniforme vojaka základnej vojenskej služby prešľapoval v predsieni bytu na štvrtom poschodí domu skraja ulice Fraňa Kráľa. Veď čo iné mal robiť, ak nie prešľapovať, keď prišiel drankať od slovutného vedúceho dramaturga Slovenského hraného filmu jeho koláže – nepochybne surrealistickej provenencie – do pripravovaného surrealizmu/nadrealizmu venovanému deviatemu číslu Slovenských pohľadov. Pripravovali sme ho spolu s Elom Havettom a Albert Marenčin nemal námietky, naopak, neskrýval, že moja žiadosť akiste mu jeho ego príjemne pomasírovala. Taká je teda próza prvého dotyku nášho priateľstva, poéziou je čas už spomenutých päťapäťdesiatich rokov.
Druhý ťah
Chcem tým povedať, že témou nášho „druhého ťahu”, čiže témou knihy nášho rozprávania, by mohla byť úprimne prejavená túžba, najpríhodnejšie nazvaná: chceme vedieť. Chceme vedieť, čo ešte dodnes funguje za slovami, ktoré sme vyslovovali počas oných päťdesiatpäť rokov. Napadlo mi aj, že pri takýchto rozhovoroch funguje od vekov pravidlo, že rozhovor začína ten, čo chce (s)poznať odpoveď. Lenže práve v tom okamihu mi napadlo – a napadlo mi spásonosne – ako vyzeral staručký výraz takej činnosti. Len si spomeňte na ten výraz, chceli sme o veciach hútať, chceli sme veci prehútať. Nazdávam sa, že väčšie ambície naše rozprávanie mať nebude a čitateľa žiadajúceho čosi oveľa viac si dovoľujeme požiadať o to, aby náš druhý pokus odložil na dno svojej určite pozoruhodnej knižnice. Ak tak neurobí, dobre urobí, lebo naša knižka začne približne takto:
Vážený čitateľ, jednoducho nás (z)lákalo dozvedieť sa, mimochodom, po stý a prvý raz, ako sa stalo, že aj dnes, keď cítime vo svojich kostiach chuť storočia, Albert Marenčin zotrváva na rovnakej ľavičiarskej pozícii ako stál pred päťapäťdesiatimi rokmi, keď sme sa stretli po prvý raz nad jeho kolážami surrealistického vierovyznania. Veď obaja dobre vieme, že dnes zmýšľanie a konanie z ľavičiarskej pozície určite nepatrí medzi vychytávky fejsbúkovskej pseudokultúry. Zaujímavé je aj to, že ešte celkom nedávno bolo v móde – zľava či sprava – strašiť sa ubíjajúcim spohodlnením predchádzajúcej generácie a jej umením hodnotovo načisto vyprázdneným. Neviem prečo, ale nazdávam sa, že napriek všetkej skepse sveta naše predumávanie až tak veľmi pesimistické nebude.
Juraj Mojžiš
