Vyhľadávanie
|
Presahy:
|
Počul som, že ženy nevedia vymyslieť vtip, lebo im v ňom nechýba pointa, a mužský aspekt textu sa spozná podľa hutnosti a prieraznosti – napríklad v prózach amerického autora vedeckej fantastiky Jamesa Tiptreeho jr. (1915 – 1985). Pre poviedku Ženy, ktoré muži nevidia ho dobová kritika pokladala za jedného z najfeministickejších spisovateľov. Text zachytáva príbeh žien, ktoré odmietajú a maria snahy o svoju záchranu, v podstate odchádzajú s mimozemšťanmi dobrovoľne. Tiptree je začiatkom 70. rokov 20. storočia porovnávaný s autormi drsnej školy a Hemingwayom. Ideál mužskosti sa však volal Alice Sheldonová. V rokoch 1942 – 1945 slúžila v armádnom letectve, spoločne s manželom spolupracovala so CIA. V „legitímne“ ženskej role. Vo veku 72 rokov zabila 84-ročného takmer slepého manžela a po čine spáchala samovraždu. Pár našli vystretý na posteli držať sa za ruky. Sheldonová si mužský pseudonym zvolila, lebo „som mala pocit, že človek nebude toľko vyčnievať. Mala som príliš mnoho skúseností s tým byť prvá žena v nejakej pozícii“. Častou témou Sheldonovej diel je konflikt slobodnej vôle a biologického determinizmu, niekoľkokrát otvorene priznala lesbické sklony. Samozrejme, neslobodno zabudnúť na mimozemšťanov. Fajn, poviete si: bláznivá fantastka, špiónka, výstrelok literárneho suterénu. Žiada si to oprieť sa aj o autoritu. Anglická ikona moderny Virginia Woolfová v románe Orlando uprostred textu, nie naraz, postupne, takže hranica sa stáva rozostrenou, mení pohlavie hrdinu/hrdinky, čím zároveň dosahuje presun v čase zo 16. do 20. storočia, na ceste za ideálom dokonalosti splynutia v dokonalosti hermafrodita. Pravdaže, Orlando je rytier Roland, muž mužov. Pôvodne. Masky si však udržiavajú dôležitosť v priebehu vekov.
Pokiaľ sa ešte hovorí a píše, je dobre. Značky na WC ma zakaždým, priznávam v hanbe, uvedú do rozpakov a zatúžim po kroví s lopúchmi. Dočerta s trojuholníkmi.
Pravda, nie so všetkými. Inak znie, ak sa vysloví Byron, Shelley, Shelleyová. Mary Shelleyová zakladá napísaním Frankensteina horor, žáner hrôz a drsnosti, teda bezpochyby mužný. Všetkých chlapov v súťaži o napísanie strašidelnej poviedky prekonala dáma. Áno, vrátane majstra Byrona! Pri Ženevskom jazere, možno aj nie ďaleko od miest, kde sa Germaine de Staël inšpiruje či priamo píše romány tvoriace neskoršie základ žánru romancí (Delphine, Corinne). Obe dámy presadzujú myšlienky emancipácie, matka Mary Shelleyovej patrila k zakladateľkám hnutia.
Poďme však bližšie do súčasnosti. V románe Život a dobrodružstvá trubadúry Beatrice prozaičky Irmtraud Morgnerovej sa trubadúra Beatrice po osemstoročnom spánku v zámku obrastenom ružami prebudí počas budovania diaľnice. Podľa zmluvy spísanej s Meluzínou mala spať až do čias vytúženej rovnoprávnosti žien, keď sa aj ony budú môcť stať plnoprávnymi trubadúrami. Okúsiac chuť študentskej revolty roku 1968 sklamaná odchádza do NDR, čiže zeme zasľúbenej, no po kaskádach krutej sebairónie napokon jedna z postáv románu materializuje protiklad mužského a ženského trojnásobným vyslovením vety ,,Človek by mal byť muž“, po ktorej dáme narastie úd. Lenže podstata tak podobnosti, ako aj rozdielu sa môže skrývať inde; miestami na tomto „fronte“ genderu akoby sa zabudlo, že v oboch prípadoch ide o ľudí.
Napríklad v ruskej literatúre nájdeme román Natálie Durovovej Dievčina husárka. Autorka sa v prvej polovici 19. storočia v preoblečení zúčastnila na bojoch proti Napoleonovi. Po rokoch napísala dielo štylizované do podoby spomienok, ktoré priaznivo hodnotil a redigoval Puškin. Príbeh je vyrozprávaný v prvej osobe, avšak pokiaľ vraví o sebe a za seba, ostáva feminínom, ak sa však k slovu dostáva pohľad zvonka, stáva sa maskulínom, ako dôstojník Alexandrov (meno udelené po osobnej audiencii u cára na počesť panovníka). Či a do akej miery je rozprávačka aj autorkou a nakoľko sa ktorá z nich cítila mužom či ženou, sú otázky ťažké. V každom prípade, fenomén rodovosti ako predvádzania sa a masky zároveň (v slovenskej literatúre fenomény Malúchová a Matkin) tvorí v tomto prípade myšlienkovú i dejovú os diela. Hrdinka/rozprávačka trpí ako žena, muž, ženomuž, ako bytosť obdarená vnímaním a cítením, už dávno rezignujúca na zodpovedanie otázky hranice. Predvádza sa, aby zostala ešte väčšmi zahalenou vo vyrozprávanej legende a aspoň čiastočne sa zbavila prízrakov. Ideálny konštrukt dokonalosti hermafrodita známy z tradície antiky a renesančného myslenia ostáva Durovovej cudzí. V rozpakoch, v podstate na úteku, kultivuje vzťah k zvieratám. Potomkovia jej mladšieho brata zakladajú dynastiu krotiteľov Durovovcov.
Dnes teda môžeme konštatovať text. Rod, ak vôbec, ťažko. Predsa sa však neprestaneme pýtať. Nie nepodobne Durovovej o takmer dve storočia neskôr v románovej novele slovinskej autorky Susany Tratnik Volám sa Damian, kde tá či on je vlastne ono. No v každom prípade, trpí. Čosi medzi a na hranici totiž stále ostáva tajomstvom…
