Vyhľadávanie
Udalosti a osobnosti na Světe knihy 2004
Jubilejný desiaty ročník medzinárodného knižného veľtrhu Svět knihy 2004 sa už tradične (s výnimkou prvého ročníka) konal v priestoroch secesného Priemyselného paláca pražského výstaviska od 6. do 9. mája. Jeho ústrednou témou bola Literatúra ako zdroj inšpirácie, ktorú vo veľkej miere naplnili čestní hostia – vydavatelia a autori Írska, Škótska a Walesu. Vydávanie kníh v týchto jazykoch so spoločným keltským koreňom výrazne podporuje štát zo svojho rozpočtu. Len vďaka štátnej podpore vychádzajú aj tri najvýznamnejšie literárne časopisy a preklady írskych diel v zahraničí. Írski autori môžu získať štipendium z akadémie umelcov, granty na vytvorenie konkrétneho diela a zaujímavou formou podpory je oslobodenie od dane z príjmov.
Každodenná írska poézia
V literatúre písanej v írčine má výraznejšie zastúpenie poézia ako próza. Prečo, o tom sme sa čiastočne presvedčili aj na piatkovom dopoludní s írskymi básnikmi v Literárnej kaviarni na výstavisku. Írski básnici jednoducho nepíšu len pre seba, neexperimentujú s jazykom za cenu znejasnenia výpovede, ale s cieľom osloviť čitateľa, zasiahnuť ho emotívne a priviesť k uvažovaniu o sebe. John F. Dean (1943) jednoduchými metaforickými prostriedkami hovoril o podstate ľudského bytia, o tom, že každý z nás sa môže stať ministrom, profesorom, prezidentom, ale stačí malé zaváhanie, strata viery v seba, v svoje schopnosti a človek sa môže ocitnúť na dne, medzi ľudskými tieňmi v podchodoch miest. Odlišný typ poézie predstavil hudobník a básnik Gearóid Mac Lochlainn – sám sa charakterizoval ako ,,minoritný básnik minoritnej vojny“. Bojuje v nej za zrovnoprávnenie írčiny s angličtinou. V básni Druhý jazyk uplatnil zaujímavý experiment – zmiešal výrazy všetkých jazykov, aké sa používali na území súčasného Írska, od mytologických keltských názvov, cez starú galčinu, latinčinu, angličtinu až po súčasnú írčinu. Báseň vôbec nepôsobila babylonským chaosom, ale archaickým rytmom a melodickosťou vyznievala harmonicky.
Ruský klasik
V ruskom národnom stánku sa konala beseda s klasikom ruskej literatúry pre deti Sergejom Michalkovom. V súčasnosti pôsobí ako prezident Výboru pre detskú knihu Ruska. Známy je i tým, že v roku 1943 zložil text štátnej hymny ZSSR, ktorý potom menil ešte dvakrát, vždy podľa politických potrieb. Hoci spisovateľ oslávil už 91. narodeniny, na stretnutí s čitateľmi sa prezentoval človek so sebaistým, pre Michalkovskú dynastiu príznačným aristokratickým vystupovaním. A to i napriek tomu, že hlas mu občas zlyhával a sluch neslúžil najlepšie. Predniesol niekoľko svojich detských básní s príslovečným humorným zakončením. Zdôraznil svoj kladný vzťah k Čechám i Slovensku a rozrozprával sa o tajomstvách detskej literatúry.
,,Dieťa si osvojuje v prvom rade intonáciu básne – preto si niektoré básne obľúbi a iné nie. Samozrejme, záleží i na talente spisovateľa, ako si sám predstavuje svoje detstvo, či naň nezabudol a či sa cíti dieťaťom rovnako ako pred rokmi. Patrím do generácie, ktorá si pamätá na obdobie, keď detstvo prechádza do dospelosti. Ten, kto nezabúda, píše dobré básne. Spisovateľ pre deti musí rozmýšľať nielen o deťoch, ale aj ako dieťa.“
* Kedy sa zrodil nápad o Troch prasiatkach?
,, Táto báseň má anglický pôvod, prebásnil som ju ešte v 30. rokoch. Rozprávka je zaujímavá, deťom sa páči a občas mám pocit, že som ju sám vymyslel.“ (Zaujímavosťou je, že i v Anglicku vydávajú báseň v Michalkovovom preklade, a nie v origináli.)
* Vaše plány na najbližších 10 rokov?
,,V mojom veku je už ťažko plánovať..., no mojím želaním je naďalej pracovať, písať verše, pomáhať spisovateľom. A najmä žiť, veď všetko, celý osud je i tak od Boha.“
* Akú knihu práve čítate?
,,Dostojevského a Saltykova-Ščedrina.“
* Ktorí súčasní ruskí spisovatelia sú vám blízki?
,,Takáto otázka je nebezpečná. Dám prednosť jednému a druhý sa urazí. Za najväčšieho spisovateľa detských kníh však považujem K. Čukovského a S. Maršaka. Dnes už kvalitu neurčuje kritika, ale trh – ten udáva, čo možno predať. Spisovateľ takto nerozmýšľa. Literatúra pre deti je osobitý žáner umenia, treba, aby ju podporoval štát. Dnes však dáva peniaze čitateľ a mnohé vydavateľstvá preto vydávajú len to, čo môžu predať.“
* Aký bol váš prvý zážitok s vydavateľom?
,,Vynikajúci. Nesprával sa ku mne ako k dospelému. V ruke som zrazu držal 3 ruble a minul som ich na cukríky. K poézii som bol vedený odmalička. Otec písal verše, i keď ich nepublikoval. Ja sám som chcel byť odjakživa jedine spisovateľom.“
* Podľa čoho kupujú dospelí knihy pre svoje deti?
,,Pamätajú si, čo mali radi ako deti oni sami.“
Príbeh strašnejší ako horor
Zo zahraničných hostí azda najväčší ohlas vyvolala na Světe knihy Afričanka China Keitetsiová (1977). Jej životný príbeh o pôsobení v detskej ugandskej armáde, ktorý v českom preklade vyšiel pod názvom Musela som zabíjať – namiesto bábiky mi dali pušku vo vydavateľstve Motto, je už bestsellerom vo viacerých krajinách. V knihe podáva otrasné svedectvo o pekle, akým prešla vo vlastnej rodine a neskôr v detskej armáde. Otec zapudil jej vlastnú matku, vyrastala s jeho príbuznými a macochou. Ako sedemročnú ju jeden z príbuzných znásilnil. V deviatich rokoch ušla za svojou matkou, ale už si boli cudzie. Nemala kam ísť. Zobrali ju do armády, dali jej pušku a naučili zabíjať. Prvý raz otehotnela so svojím veliteľom a ako štrnásťročná porodila syna, ale sama si už nepamätá, koľkokrát ju dovtedy znásilnili. Dieťa jej zobrali, jedinou útechou sa stali drogy. Niekoľkokrát sa pokúsila utiecť z armády, ale nemala kam. Až v osemnástich sa jej to podarilo. Cez Keňu, Tanzániu, Zambiu a Zimbabwe utiekla do Juhoafrickej republiky. Bola však tehotná, aby si našla prácu, musela svoje nastávajúce materstvo tajiť. Roku 1995 porodila dievčatko. Pomocou Organizácie Spojených národov sa roku 1999 dostala do Dánska, kde žije. Hoci China Keitetsiová má len dvadsaťsedem rokov, sama o sebe hovorí, že sa cíti, akoby mala sto rokov. Po tom, čo prežila, nenachádza zmysel života, nevie sa spamätať z traumy.
Roger Krowiak za hranicami
Brnenské vydavateľstvo Petrov vydalo u nás úspešný komiks Roger Krowiak v českom preklade renomovaných a populárnych domácich autorov, v pôvodnej grafickej úprave ako ho na Slovensku vydalo vlani vydavateľstvo LCA Levice (ocenenie Najkrajšie knihy Slovenska 2003). Veľtržnému publiku ho prišli predstaviť z jeho 13 slovenských tvorcov Dušan Taragel, Peter Uličný, Vladimír Balek a z českých prekladateľov Jan Jandorek a Michal Viewegh. Autor predslovu Kornel Földvári, odborník na poklesnuté literárne žánre, ako sa sám charakterizoval, za najväčší prínos tejto knihy pokladá jej emancipačný význam. Slovensko má konečne agenta, ktorý hýbe svetovou politikou. Okrem presvedčivej mystifikácie ocenil, že autori nielen poskytujú zábavu čitateľom, ale aj sami sa bavili pri písaní jednotlivých príbehov. Práve na túto stránku literatúry sa neraz zabúda. Vo svojom príspevku podrobne charakterizoval tvorivý prístup jednotlivých autorov. Svoje názory potvrdil Kornel Földvári tromi ranami z mauzera. Roger Krowiak sa teda dostal za hranice Slovenska, hoci bez pasu, ale v českom preklade. Ako sa mu bude dariť v novom pôsobisku, o tom jednoznačne povedal Michal Viewegh: ,,Nestačí, aby spisovateľ knihu dobre napísal, musí sa postarať aj o jej propagáciu.“ Tajomstvo, prečo sa Vieweghove knihy predávajú v šesťdesiattisícových nákladoch, spočíva v tom, že každý mesiac absolvuje niekoľko čítačiek, besied a prezentácií.
Slovenské literárne novinky
Literárne informačné centrum pripravilo okrem národnej knižnej expozície približne 500 titulov z produkcie 40 slovenských vydavateľstiev aj sprievodné programy. Po Rogerovi Krowiakov sa v sobotňajšej poludňajšej Literárnej kaviarni predstavilo viacero titulov slovenských autorov, ktoré môžu osloviť českých čitateľov. Monografia divadelného vedca Ladislava Lajchu o scénografovi Ladislavovi Vychodilovi prilákala popredných českých divadelníkov. Igor Válek (1967) v publikácii Haškovi v pätách s podtitulom Koláž o hľadaní a nájdení Slovenska i spisovateľa (vyd. Matica slovenská 2003) zozberal aj pre českých haškológov viacero zaujímavých informácií o autorovom putovaní po Slovensku v rokoch 1900–1902.
Vladimír Skalský, šéfredaktor mesačníka Slovenské dotyky, predstavil autorov a oboznámil s ich najnovšími titulmi z edičnej činnosti Slovenského literárneho klubu v ČR. Slovakistka a literárna historička Zdenka Sojková, autorka publikácie Slovenské jaro, sa vyznala zo svojho vzťahu k slovenskému literárnemu klasicizmu a romantizmu. Viktor Čársky dokončil svoju spomienkovú knihu na vojnové a povojnové roky Nahliadnutia dejinám pod sukňu už vyše deväťdesiatročný (zomrel vo veku 92 rokov vlani v Prahe). Na programe sa zúčastnila jeho manželka, ktorá má nemalú zásluhu na tom, že svojim spomienkam dal knižnú podobu.
Zlatým klincom programov uvádzajúcich slovenskú literatúru v rámci 10. medzinárodného knižného veľtrhu v Prahe bolo scénické čítanie z tvorby Laca Keratu v Divadle Viola. Hlavný podiel na vypredanom hľadisku Violy mala Emília Vášáryová. Svojou majstrovskou interpretáciou dokázala divákom pretlmočiť rozličné roviny krátkych, nonsensových textov. Spolu s ňou čítal Keratove texty člen Činohry SND Richard Stanke, na klavíri hral Peter Prieložník, na flaute a píšťale Silvia Michalidesová. Program uvádzal sám autor.
–ib, báb–
