Vyhľadávanie
John Cage si svojho času vraj pripravil šesť univerzálne použiteľných odpovedí na prvých šesť otázok, odhliadnuc od toho, na čo sa ho budú pýtať. Jedna z jeho odpovedí znela: „Keby ste počuli Máriu Freundovú spievať v apríli v Palerme Schönbergovho Námesačného Pierrota, pochybujem, že by ste takúto otázku položili.“ Cage by sa so svojím obranným manévrom u nás veru uplatnil, vravím si, keď počujem niektorých moderátorov dnešného (módneho) strihu - tých, čo už dávno nečítajú, lebo moderujú jedno literárne podujatie za druhým, a slovenčinou, čo trhá uši dynamitom, vyzývajú autorov, „že aby povedali, že o čom sú ich najnovšie knihy, že ako sa im tie knihy písali a že kedy budú mať pokračovanie...“ Akoby jedna mater mala ich i poslancov najvyššieho zákonodarného zboru, ktorí „zahlasujú“ za či proti, niečo „zadefinujú“, keďže ten či onen návrh už „mali na vláde“. Ale späť k literatúre a jej reflexii, napríklad v niektorých médiách, kde tuším platí, že recenziu na knihu možno napísať aj bez toho, že by ju recenzent čítal. Rozhovory sa robia na diaľku - píšu sa. A ak sa redaktorom minú vlastné myšlienky, vynájdu sa i tak, že priamu reč náprotivku uverejnia bez úvodzoviek. Že by o autoroch vedeli to, čo Paul Klee o letiacich vtákoch? „Viem, živíte sa rosou a slnkom, ľahučkí, neškodní.“
Marián Hatala
