Vyhľadávanie
Ale aj kedysi boli plané časy. Škoda hovoriť: Daktorí museli ešte aj ten chlebík pred deťmi zamykať, aby ho nepojedli. Pravda, ak dajaký mali. Roboty pre chlapov zrazu doma nebolo a poľa málo. A keď Horehronec nemá do čoho pichnúť, dušu vypustí... Nemohol sa už starký na tú biedu ani cez pohárik pozerať, nuž vybral sa za veľkú mláku. Nevedel nič, ani slovo po americky, ani remeslo nemal, len chuť do roboty si na cestu zapakoval a na noc si pod hlavu dával, nuž nemal nijaké problémy. Robota zaňho hovorila a že robiť vedel len ťažko, tak sa mu taká ušla – v bani plnej vody...
... gudbáj, Amerika, Amerikán sa vracia k Hronu.
Doma si sadol za stôl, nohy poskladal pod stoličku a ledva stačil baňu dvakrát spomenúť, kĺby mu v kolenách stuhli a už ich nikdy nevystrel. Všade dobre, doma najlepšie, len aby tej roboty bolo, však sú nohy nie to najhlavnejšie...
Roboty plno a chlapec na streche!
„Maroško, nože hybaj, zožeň aj Jurka, treba nám kravičku Lysku opatriť,“ zavolá starký ta hore a o paliciach sa pomaly motká do humna.
Bratia pribehnú, posadia starkého na vozík, naložia kosu, starká vezme plachtičku a hrable a ide sa na mládzu. Prídu na Hôrku, zložia starkého, podajú mu kosu, akosi sa o ňu opiera a kosí. Starká zhrabúva a chlapci sa rozbehnú za lúčnymi koníkmi. Jednému sa skôr podarí úlovok, slovo dá slovo a už sú bratia v sebe. Závisť a nesvornosť sú veľmi staré slová, a tak dobre sa im darí už medzi malými!
„Chlapci, chlapci, čože sa klbčíte,“ láskavo ich zavracia stará mama. „Veď z jednýho brucha ste...“
