Vyhľadávanie
Jarné Vyšehradské literárne štipendium je v plnom prúde a my sme sa rozhodli, že vám budeme takýmto spôsobom prinášať texty autoriek a autorov, ktorí na ňom participujú tu u nás v Bratislave. Ako prvý sme dnes vybrali úryvok z prózy poľského spisovateľa, prekladateľa a reportéra Ziemowita Szczereka (1978), ktorý vo svojich prózach opisuje hlavne strednú a východnú Európu. Text je v preklade Patrika Orieška.
Beat
Ziemowit Szczerek
A chodili sme na ten východ a chodili a chodili a chodili. Maršrutkami, vlakmi, rozbitými ladami. Čím sa dalo.
Namiesto benzedrínu sme mali balzam Vigor. Namiesto vidieckej Ameriky a Mexika päťdesiatych rokov sme mali Ukrajinu. Ale išlo o to isté. Zobrali sme batohy a vydali sme sa na cestu. Nečítali sme Kerouaca, lebo ten sa nedal čítať. Toľko tam bolo pulzujúcich a do všetkých strán vytekajúcich prúdov sračiek. Ale aj preto, lebo sme sa trochu hanbili, pretože nám na rozdiel od Kerouaca o nič nešlo. Kerouac a spol. robili revolúciu a my sme jednoducho v plnom švungu fičali cez dvere, ktoré už boli otvorené dokorán. Chlastali sme, flákali sa, brali drogy, hľadali lacné duševné otrasy a gýčové emócie, ale nie preto, aby sme sa proti niečomu búrili, dokonca ani nie preto, aby sme prežili čosi nové, lebo to všetko tu už bolo, bolo, bolo, ale preto, aby sme vôbec niečo robili. Aby sme svojmu životu dali zmysel, hoc len na chvíľu. Či skôr náhradu zmyslu, o čom sme dobre vedeli, všetko iné sme v podstate tiež považovali len za náhradu zmyslu.
A vždy to bolo také isté. Cudzie mesto, tmavá stanica, po ktorej sa presúvali ožrani, prostitútky a policajti, ktorí sa nám vyzývavo pozerali do očí. A ochrankári od výmyslu sveta, vždy v uniformách a so zbraňami, lebo na Ukrajine bolo všetko ochraňované, strážené, na všetko sa dohliadalo. Nebolo možné spraviť ani krok, aby ste nenatrafili na ochrankára, vždy profesionálne zachmúreného, ktorý sa pokúšal tváriť, akoby zodpovednosť za celú krajinu ležala na jeho pleciach, ale zároveň akéhosi strateného, zabudnutého, ktorý vyzeral, že najradšej by celé to hlúpe ochraňovanie hodil na niekoho iného, zbavil sa ho a niekam sa vyparil. Neskôr nehostinné vnútornosti ulíc mesta, podráždení taxikári, vôňa interiérov lád a volg, nastupovali sme výhradne do lád a volg, lebo sa nám zdalo, že lady a volgy sú lacnejšie a ich šoféri sú o čosi menej bezočiví a o čosi poctivejší.
A potom tá vôňa oleja a benzínu, vôňa tiel šoférov, vôňa predchádzajúcich pasažierov, vôňa vyvetraného dymu z cigariet, vôňa parfumovaných stromčekov, ktoré viseli zo zahnednutých zrkadiel. Pri vkladaní batohov do kufra sme museli dávať pozor, lebo všetci mali autá na plyn. A atmosféra bola vždy akási hustá, ťaživá, pretože taxikár chvíľu mlčal, chvíľu hundral a viezol nás tými ukrajinskými mestečkami po uliciach, ktoré vyzerali, akoby viedli na absolútne nezmyselné miesta, na také, kde v podstate niet prečo ísť, viedli nás tam len preto, aby sme nefuckovali, len aby si nás mohli odfajknúť. Cez útroby schátraných fabrík, ktoré kedysi niekto z naliehavosti osídlil.
A tie izby na prenájom, v ktorých sme nocovali. Vždy boli na uliciach, ktoré nepripomínali ulice, ale akési dvory, spojnice medzi pracharom a smetiakmi, akési úzke priechody medzi dvomi stenami bez okien, pretože v postsovietskom svete bolo klasické mestské rozdelenie priestoru na námestia a ulice silne rozochvené.
V podstate to boli slumy, ale nenazývali sme ich tak, lebo ich tak nikto nenazýval, možno preto, že slumy tu nikto neočakával, pretože slumy sú v Indii a Latinskej Amerike a nie v bývalom Sovietskom zväze. Ale boli to slumy. Skonštruované z toho, čo bolo poruke, raz som videl ukradnutý bilbord, ktorý slúžil ako stena, inokedy dvere z kamazu, ktoré sa používali ako vráta.
Vnútri bolo vždy množstvo rodinných pamiatok a suvenírov, farebné por celánové drobnosti, ktoré mali zútulňovať tie z dosiek zbité priestory, tie sprchy, ktoré boli trubkami trčiacimi zo stropu, odkiaľ voda nestekala do vaničiek, ale priamo na podlahu, tie dvere vysoké a široké ako človek, tie stoly, za ktoré sme sa ledva pomestili.
Po čase mi došlo, že sa tam jednoducho chodíme pozerať na chudobu a že to nie je fér, lebo sme sa takto sami chceli cítiť menej chudobní, presviedčal som vtedy sám seba, že tá chudoba by nezmizla len preto, že sme tam neprišli, a že za tou chudobou je celý kultúrny, sociologický, historický, politologický a ďalšie iné kontexty a na chvíľu sa mi uľavilo. A opäť sme mohli kupovať vodku, pivo, sušené ančovičky a kalmáre, chipsy s príchuťou kraba, bielomory, ktoré boli dobré akurát tak na šúľanie džointov, a rozprávať si o všetkých tých hardkorových ruských príhodách, ako sme raz šli taxíkom, ktorý sme museli tlačiť v daždi, ako počas jazdy maršrutkou ľudia vystrkovali hlavy cez strešné okno, lebo v nej bola taká tlačenica, ako nás bezdôvodne zadržali policajti a chceli, aby sme zaplatili pokutu, a potom prišiel tlstý, na sračky rozbitý seržant, ktorého chlast tak rozcitlivel a pozitívne nastavil k svetu vôkol, že nás vystískal ako slovanských bratov a pustil na slobodu a smutní policajti stáli pri stene a tichými hlasmi sa pýtali: „a pokuta?“
Naozaj som tú krajinu miloval.
Niekedy som len tak zbalil batoh a vyrazil. Nikomu som netelefonoval, nastúpil som na vlak do Przemyśla a potom na autobus do Medyky, obišiel som rad mravcov na hraniciach a prešiel na Ukrajinu. Chvíľu som sa rozhliadal a premýšľal o realite, ktorá ešte pred chvíľou bola celkom normálnym pokračovaním mojej reality, a ako sa neskôr táto realita za Medykou s mojou realitou rozišla a vydala sa svojou vlastnou cestou.
Vychutnával som si tie rozdiely, vychutnával tie východné nánosy, ktoré sa usadili na starej dobrej Haliči a premýšľal o tvárach, ktoré by teraz, keby sa Stalinovi o milimeter pošmyklo pero, stáli v radoch do poľských obchodov s potravinami, do poľských úradov, vozili by sa v autách s poľskými poznávacími značkami, boli by naše, naozaj naše, a ako také by neboli hodné pozornosti nikoho, okrem pozornosti novinárov, ktorí sa v intervenčných programoch zaoberajú sociálnymi problémami na poľskom vidieku.
Potom som stopoval alebo nasadol do prvej lepšej maršrutky, ktorá stála za hranicami, a cestoval ďalej. Bolo mi jedno kam. Kamkoľvek. Niekedy som sa ani nepozrel na tabuľku, ktorá bola vystavená za predným sklom, jednoducho som hodil poloprázdny batoh do kufra na modro-biele tašky s mrežovým vzorom a šli sme. Niekedy na konečnú, inokedy nie. Pozoroval som, ako sa za oknami pohybuje bláznivo zelená Ukrajina, ktorá sa smerom na juhovýchod čoraz väčšmi menila na žltohnedú. Ako sa za oknom pohybujú biele obrubníky. Bielené alebo namaľované na preskáčku, jeden na čierno, druhý na bielo. A vždy poobíjané. To vlastne tá skaza bola zakonzervovaná v bielej a čiernej. Ten náter signalizoval, že tak to už zostane, že tak to má byť. Že nič sa už nezmení. Nejakým zvláštnym spôsobom ma to upokojovalo. Vlastne všetko sa tak konzervovalo. Zhrdzavené brány, povyhýbané zábradlia, vyduté plechové oplotenia. Všetko bolo pomaľované hrubou vrstvou farby, najčastejšie žltou a modrou. Týmto spôsobom si Ukrajina privlastňovala svoj vlastný priestor. Zaslúžila si to po toľkých rokoch. A potom som zaspával a slnko mi cez sklo lízalo tvár ako pes.
Raz som vystúpil na stanici maršrutiek v Mukačeve, do ktorého som prišiel, ak si dobre pamätám, cez Stryj alebo úplne okružnou trasou cez Ivano-Frankivsk, práve prestalo pršať, dlažba na stanici, ak ten vyjazdený pás hliny a kamenia bolo možné nazvať dlažbou, bola plná dier, v ktorých stála voda. Vysadol som z autobusu a chvíľu pozoroval, ako sa nad Mukačevom a celou karpatskou Rusou vyjasňuje obloha, ako sa stáva ukrajinskou, žlto-modrou; len slnko a belasé nebo. Nie každému na Rusi sa tá žltosť a belasosť páčila, vedel som o tom a dokonca som im, Rusínom, rozumel; ich vlasťou bola tá najpravdivejšia stredná Európa so zelenými pahorkami, zrúcaninami hradov, pokojnou viacjazyčnosťou. Ale v tej chvíli ma to nezaujímalo. Chcel som ísť ďalej, len som nevedel kam. Určite nie na Slovensko ani do Maďarska. Tie krajiny boli príjemné a pohodlné, ale mňa vtedy viac priťahovali ničím neohraničené možnosti Ukrajiny ako kapustné fliačky strednej Európy.
Vlastne som nevedel, prečo som do Mukačeva, toho klinu ukrajinskej zeme vnikajúceho do Európy, pricestoval. Mesto ma, pravdupovediac, nudilo. Jediné, čo v ňom bolo zaujímavé, bol spôsob, akým sa východ pokúšal napodobňovať strednú Európu. Trochu mi to pripomínalo Poľsko, ale sám seba som presviedčal, že nie úplne. V akejsi kaviarni štylizovanej na nevydarenú viedenskú som pil kávu so šľahačkou a pozoroval ľudí, ktorí sa pokúšali žiť životom Európanov.
Rozprával som sa s čašníkom, ktorý chcel odtiaľto odísť. Bol to Maďar, preto chcel ísť do Maďarska. Ukázal mi kartu zahraničného Maďara. Vravel, že onedlho dostane maďarský pas a potom hohó, jó napot kívánok, Magyar ország. Chcel sa tam živiť opravami striech. Vravel, že má rodinu v Tokaji. Bol tam ako dieťa a nazýval to mestečko s jednou ulicou najkrajším mestom na svete. Okrem Tokaja bol ešte vo Ľvove a na prázdninách v Odese. A ešte na Kryme.
V priebehu piatich minút mi zohnal gandžu od Cigánov, ktorých poznal. Cigáni prišli na horských bicykloch. Boli oblečení ako latinskoamerickí pasáci. Využívali svoje prirodzené predispozície. Jeden z nich mal dokonca zvrátené tenučké fúziky nad hornou perou. Vyzeralo to idioticky: biele mokasíny, rozopnuté košele so stojacimi goliermi, zlaté retiazky, účesy ako z filmov Scorceseho a horské bicykle. Ale gandžu mali dobrú. Keď som šiel na stanicu, fajčil som ju napchatú v cigarete, aby sa nikto nedomyslel.
Ale ktosi sa predsa len domyslel. Tiež mal batoh a tiež bol z Poľska. Tiež cestoval sám. Volal sa Michal, mal kučeravé vlasy, bol z Gdanska a miloval Ukrajinu. Tak vravel. Dobre sa tu cítim, hovoril, keď sme sedeli na obrubníku pri staničnom kiosku s odpornými hamburgermi, raz sa sem presťahujem.
Chcel sa presťahovať, ale iba na dedinu. Na ukrajinskú dedinu. Len na ukrajinskú dedinu, vravel. Mestá sú na kokot. Mestá, vravel, sú celkovo na kokot. Poďme sa, navrhoval, povoziť po ukrajinských dedinách. Dobre, povedal som, zhulený ako bomba, poďme sa previezť po ukrajinských dedinách. Čo tam po tom. Vsjo ravno. Postavili sme sa a podišli k stanovišťu taxíkov. Poprosili sme týpka, aby nás odviezol na dedinu. Týpek sa trochu začudoval a spýtal sa, do ktorej konkrétne. Nemali sme mapu, povedali sme mu teda, že niekam, povedzme, k rumunskej hranici. Taxikár mykol plecami a povedal sumu. Chvíľu sme zjednávali a potom vyrazili. Boli časy, keď boli taxíky na Ukrajine naozaj lacné. Staré zlé časy.
Išli sme dosť dlho, tabule s názvami miest a obcí preblikávali v rôznych jazykoch, po slovensky, po rusínsky, po maďarsky, po rumunsky. Chlapík, tak ako všetci, rozprával, že za Sojuzu bolo lepšie. Fajčili sme na zadnom sedadle, neprekážalo mu to. Michal sa chcel stať gdanským notárom ako jeho otec. Nepýtal som sa, ako je to spojené s jeho plánmi usadiť sa na ukrajinskej dedine. Tiež som vtedy končil právo, ale nechcel som byť notárom. Aj tak by som nemohol, notár je zamestnanie, ktoré sa dedí. Nevedel som, čím chcem byť, a v tej chvíli ma to vonkoncom nezaujímalo. Zaujímalo ma, že o niekoľko kilometrov ďalej je rumunský Maramureš a Cimeturul Vesel v Sapante, ale od všetkých tých zázrakov nás oddeľovala medzištátna hranica. Strážená celkom seriózne chlapíkmi v rovnošatách a so samopalmi v rukách. Vtedy sa mi to zdalo zábavné a zároveň absurdné.
Chlapík nás vyhodil v dedine, ktorej názov som zabudol hneď po tom, ako som si ho prečítal na dopravnej značke, vydali sme sa hľadať nocľah, lebo sa blížil večer. Michal tvrdil, že dedinčania na východe sami pozývajú cestovateľov s batohmi domov. Tak mu vraveli v Gdansku kamaráti, ktorí už na východe boli. Že pozývajú a častujú samohonkou, dajú najesť. Že potom zvolávajú všetkých švagrov a ujkov, že sa schádza celá dedina a začína sa extrémna žúrka. S muzikantmi a tak ďalej.
S tancujúcim medveďom, dodal som, ale ignoroval ma. Len sa treba ukázať, povedal, žmúriac očami. Dovoliť im, aby ťa uvideli. Nechať sa spozorovať. Preto musíme, tvrdil, prejsť s batohmi cez dedinu. Čože, a koľkokrát? spýtal som sa. Ak bude treba, niekoľkokrát, – odpovedal vážne Michal.
A tak sme teda chodili z jedného konca dediny na druhý, tam a späť, ako nejaká batohová čestná stráž. Vzdávajúca hold padlým poľským backpackerom alebo niečo v tom zmysle. Neupútali sme ničiu pozornosť. Nikto neprišiel ani len k plotu. Michal sa nakoniec vzdal. – Jebem na to, povedal sklamaný, že ho kamaráti oklamali.
Začal chodiť od domu k domu a pýtať sa. Ja som mu so širokým úsmevom povedal, že na to seriem a nikoho sa na nič pýtať nebudem. Cítil som sa dostatočne hlúpo už vtedy, keď sme ako kreténi pochodovali hore-dole hlavnou ulicou. Pre mňa za mňa, povedal som, môžeme spať aj na zemi. Mal som spacká a karimatku. Bol som sebestačný. Ale Michal neústupčivo trval na tom, že si vypije s miestnymi chlapmi.
Ach, tá posadnutosť chlastaním s miestnymi. A miestni sa zatiaľ na nás pozerali ako na bláznov z lesa. Nemohli pochopiť, načo sme, kurva, k nim prišli, a ešte k tomu v noci. Všetci sa už ukladali do postelí a nechceli sa s Michalom vôbec rozprávať. Nakoniec sme uznali, že treba ísť ďalej. Vyfajčili sme džointa a zapili ho pivom, ktoré sa nám podarilo kúpiť v obchode po záverečnej, aj to iba preto, že predavačka robila inventúru. S nehou prehadzovala kocky na pokladničnom počítadle, akoby to boli guľôčky ruženca.
Bola už naozaj poriadna tma. Hviezdy nesvietili. Mesiac bol oranžový. Nikto nás nechcel zobrať stopom. Bukové lesy voňali slobodou a vlhkosťou. Zastavili nám až policajti. Posmutneli sme. Mali sme pri sebe päť gramov marihuany a boli sme zhulení ako myši. Tak nejako. Ale oni boli v pohode. Kázali nám, aby sme nasadli do auta, a povedali, že nás vyhodia pred policajnou stanicou v Rachove, lebo tam mali namierené. Ak Boh dá, povedali potom. Boli viac-menej v našom veku a tiež snívali o dobrodružstve. Pýtali sa, ako by sa k nim správala poľská polícia, keby ich našla túlať sa pri hraniciach v Bieszczadoch. Neskrývali sme, že by ich zadržali a odviezli na komisariát. Smiali sa. Boli veľmi hrdí na to, že sú lepší ako poľskí policajti.
A vtedy im ten idiot Michal ponúkol džointa. Nastalo ticho, chlapci policajti sa na seba nerozhodne pozerali. Zrejme si neboli sebou istí. Zdalo sa mi, že by si v konečnom dôsledku radi zahulili, ale nevedeli, či to ten druhý neohlási.
– Čo si vravel, Míša? – spýtal sa jeden z nich, ten, ktorý trochu pripomínal kuvika z rozprávok pre deti, predstierajúc, že dobre nepočul. Videl som, že nás naozaj veľmi nechcú zatknúť.
– Daj cigaretu, – povedal som rýchlo a pozrel sa na Michala zúrivým pohľadom.
– Môžeme si u vás v aute zapáliť?
– Nie, nemôžete, – povedal kuvik a tým sa rozhovor skončil.
Keď sme vystúpili v Rachove a oni odišli, poriadnu som Michalovi ubalil. Nečakal to. Ležal na batohu uprostred noci a prepletal končatinami ako chrobák, ktorý sa nemôže prevrátiť z chrbta na nohy. Z nosa mu tiekla krv. Metal sa na zemi a prisahal, že len čo vstane, dá mi na piču, ale zatiaľ to vyzeralo tak, že vstať nemohol. Krútil sa okolo vlastnej osi. Nechal som ho tam ležať a odišiel som do tmy. Nebolo nič vidieť. Nenašiel som jediné miesto, kde by
sa dala rozložiť karimatka a spacák.
Celú noc som sa vláčil po mestečku a vyhýbal sa Michalovi, ktorý sa tu tiež kdesi motal, lebo nič iné sa robiť nedalo. Napokon, aj on sa mi vyhýbal. Občas som ho zazrel na konci ulice. Tiež ma videl, ale vždy sa pustil iným smerom. Nakoniec nad ránom predsa len ku mne podišiel. Povedal, že som mal pravdu. Že okej a v pohode, že jasné. Že bol zhulený a nevedel, čo vraví. Ráno odchádzala maršrutka do Ivano-Frankivska. Nastúpili sme. Okamžite sme zaspali. Cestu Karpatmi sme prespali a nič sme z nich nevideli. Šofér nás na konečnej nemohol zobudiť.
V Ivano-Frankivsku sme stretli skupinu Poliakov, ktorá sa vracala z výletu v horách. Mali trekingovú obuv a hrubé ponožky. A veľké fotoaparáty. A na pamäťových kartách hromadu fotiek, ktoré nám za každú cenu chceli ukázať. Boli zbití do jednoliatej guče, zviazaní tými svojimi karpatskými historkami. Stále si nejaké pripomínali a nahlas ich prežívali. V podstate rozprávali vlastným jazykom, vnútorným kódom. Zaboha som nevedel pochopiť, načo sme im vôbec potrební, ale nechceli nás pustiť. Mal som pocit, že hrajú pred nami nejaké predstavenie, že oni sú herci a my diváci, ktorí sa na nich majú pozerať a obdivovať ich. Zobrali nás do akejsi krčmy v zrenovovanom (hrubou vrstvou farby natretom) centre, kde sme všetci zjedli soľanku a varenyky. Dva dni som nespal v posteli a horko-ťažko som sa držal na nohách. Napokon, uprostred prezerania fotografií na macu, s ktorým sa, kurva, jeden z nich z nejakého dôvodu trepal až sem do týchto hôr, som vstal, rozlúčil sa,
zobral Michala a odišiel do hotela.
Museli sme vyzerať ako sedem nešťastí, pretože žena na recepcii sa k nám správala ako matka. Dala nám dvojku s výhľadom na mesto. Okamžite sme zaspali. Zobudila ma bolesť a zvláštne záblesky v hlave. Michal stál nado mnou a mlátil ma po celom tele. Po tvári, po rukách. Schúlil som sa v posteli a on, už oblečený, pripravený vyraziť, s batohom na pleciach, poslal na moju adresu niekoľko nadávok a vybehol z izby. Začal som sa smiať. Počul som ešte, ako na chodbe kričí „do piče!“ a padá zo schodov. Neustál to. Zotrel som si krv z pier a pokúsil som sa zaspať. Nemohol som. Obliekol som sa, hodil na plecia batoh a zišiel dole. Bolo okolo šiestej večer. Ukázalo sa, že Michal na recepcii zaplatil svoju časť účtu, tak ako sa patrí. Slušný chlapec. Uvidel som ho opäť na stanici. Nastupoval do toho istého osobáka ako ja. Do Ľvova. Predstieral, že ma nevidí. Cestoval v inom vagóne a čítal knihu Hugo-Badera.
Z poľštiny preložil Patrik Oriešek.
