Milí priatelia! Hodnota príbehov, kníh i ľudí má svoje vrcholy i pády. To, k čomu teraz obdivne vzhliadame, môže byť o pár rokov na smiech, rovnako ako zvonové gate hipisáckych bojovníkov lásky. Raz po revolúcii som čítal rozhovor s básnikom, ktorého si nadovšetko vážim, a ten hovoril: „Vytrhnite si moje komunistické básničky z knižky a zostane vám kvalitná poézia.“ Lenže tie básne nikto nevytrhne! Vyhodí ich spolu s perlami. Nehodí ich sviniam, ale rovno do smetiaka. Tak to býva s módnymi a taktickými vecami. Sem-tam sa po rokoch vrátia, ale nič nerezonuje vo všetkých dobách a kontextoch rovnako.

Naopak, zabudnuté a stratené klenoty minulosti niekedy znenazdajky vyplávajú na povrch a ukážu svoj lesk. Ešte počas štúdia na vysokej škole som mal spolužiaka, ktorý trval na tom, aby sa znova preorali archívy, aby sme v nich hľadali stratené pramene a vybudovali si novú národnú literárnu identitu. To sa okrem neho nikomu nechcelo. Dúfal, že nájde ten zlomový text, ktorý povie niečo zásadné. Nenašiel. Okrem toho bol veľký trémista a vždy, keď mal ísť na skúšku, zatvoril sa na záchode a počkal, kým skúška prehrmí. Nikdy sa mu nepodarilo postúpiť do ďalšieho ročníka, hoci vedomosti mal ako docent. Ak by aj našiel niečo zásadné, nikto z vedeckej obce obťažkanej titulmi by ho neakceptoval.

Toto všetko sa mi vynára, keď si spomeniem na osud Svätokrížskych kázní. Je to najstarší poľský zachovaný text – kázeň – rečnícka próza. Pochádza z prvej polovice trinásteho storočia. V tých časoch bolo málo papiera, a tak stredoveký kníhviazač kázne rozstrihal na pásiky a spevnil nimi väzbu veľkého latinského kódexu. O niekoľko storočí iný kníhviazač išiel opravovať tento latinský bachant a objavil tam rozstrihaný starý klenot, z ktorého je teraz pýcha poľského národa.

Milí priatelia! Klenotov máme v našej literatúre viacero, no ak nájdete niečo zásadné, ozvite sa aspoň z úcty k tomu spolužiakovi.