Do Benátok som sa dostal až ako 27-ročný, v lete roku 1990, a čumel som na tú nádhernú, aj keď potápajúcu sa architektúru ako puk. Niežeby som na cestovanie nebol vôbec pripravený. Mal som len sedem rôčkov, keď som letel na Mesiac, bol na tajomnom ostrove či v ponorke prešiel 20 000 míľ pod morom. Tam všade som sa dostal vďaka skvelým sobotňajším rozhlasovým adaptáciám románov Jula Verna. Neskôr som už cestoval v školáckych predstavách s knihami Zikmunda a Hanzelku, dr. Stingla, Amundsena, Hillaryho či Zamarovského a túžil som vidieť ten skvelý, voňavý, pestrý a farbistý svet, o ktorom spomenutí páni tak zaujímavo písali. Preto som bol veľmi dlho na komunistov nahnevaný a absolútne som nesúhlasil s tým, ako sme im po roku 1989 všetky tie preukázateľné zločiny naivne, nežne a hlúpo odpustili, a ešte aj dnes ma štve, že nám na štyri desaťročia zadrôtovali svet. Títo plešiví pánkovia odetí v rovnako smutných, sivých oblekoch chceli spraviť všetko pre to, aby sme nečítali knihy, nepozerali filmy, nepočúvali hudbu, čo nám zobrazovala čriepky, či dokonca obrazy slobodného sveta, ktorý hovoril hlasno čosi celkom iné ako tie ich absurdne povinné poučky v stalinistických učebniciach jedinej pravdy. Komunisti jednoducho chceli, aby som bol sprostý ako papagáj Ara. Aj ten sa naučí čosi deklamovať, no význam textu nikdy nepochopí, len rapoce naučené slabiky. Hlúpych ľudí môžete totiž ľahko ovládať, sedia doma ako kvočky, preberajú pätáky v pančuche ako ruženec, trasúc sa o svoje neexistujúce sociálne istoty. Keby komunisti boli vtedy dôslední, zakázali by aj naše múdre slovenské rozprávky. Pretože v nich hlúpy Jano sedí doma na peci a myslí si, ako sa len má dobre, zatiaľ čo zvedavý, aj keď neskúsený tovariš Imro ide na vandrovku do sveta. Aby sa z neho potom po rokoch vrátil a nenechal si už od lakomého gazdu zobrať svoj tretí groš. Pretože vie, že svet sa mu vďaka jeho skúsenosti otvoril a prijme ho kedykoľvek späť. Nenechávajte svoj svet stáť pridlho za dverami!
