Vyhľadávanie
Prechádzka
Pre mňa, mátožnú a snivú, bolo tej noci plno nevídaného. Na dlaždiciach sa preťahovala a preťahovala mačka. Rozoznala som starenu, takmer nalepenú na múr; starenu bláznivú tým spôsobom, ktorý nedovoľuje potlačiť tušenie, že blázni sme my, ostatní. Precupkala cez cestu, znova sa vrátila. Ruku si zdvihla nad oči. Akoby čosi hľadala, chodila ďalej, až zastala pod bránou s klenutím. Vravím, bola noc a ani spln nebol. Oči spod ruky, ktorou si zacláňala starý pohľad pred tmou, mala upreté na mňa: vedela som, že zreničky sú diery, cez ktoré do nej vstupujem prevrátená, zmenšená a skutočnejšia ako v bytí, fixovaná v okamihu.
Odkiaľsi znel detský plač. Jasnými vlasmi svietilo dievča v okne. Hulákajúci maturanti vychádzali z viechy. Pred rozsvietenou izbou sa vlnivo pohla roleta, Je noc, je noc... Zhora vybuchoval ženský smiech. Zabočila som do najtenšej uličky v okolí. Do takej, v ktorej sa ti nepodarí vyhnúť nikomu, ak v nej niekoho stretneš. V jedinom obloku stál muž vyzlečený do košele a za sebou mal knižnicu cez celú dlhú stenu. Koniec najtenšej uličky bol zatarasený lešením. Opravovali dom, na ktorom je pamätná tabuľa. Keď som sa vymotala z rúrkovitej konštrukcie, podrobne som si prezerala mená padlých.
Mojej nádeji sa otvoril park s lavicami takmer prirastenými k stromom. Svitalo. Zriedkavé dvojice som obchádzala neúmerným oblúkom. Volanie bolo asi silné, lebo ma napokon predsa len ktosi oslovil. Stála som už pred bránou do svojho prázdneho bytu. Pozrela som sa mu do tváre a vybehla schodišťom. Bola to krásna tvár.
(Poviedku z knižného debutu Zaznamenávanie neprávd načítala autorka na CD, ktoré je prílohou jej knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov.)
