Vyhľadávanie
Najhorší zločin vo Wilsonove
I
Noc z 2. na 3. februára 1923 sa vo Wilsonove začala hustým snežením. Treskúco a kruto mrzlo. Tma zosinavela. Dvadsaťosemročný policajný poručík Jozef Eisner sa o pol tretej ráno pokúšal bežať vyprázdneným mestom, no cez čerstvé záveje popri rohoch domov sa dalo ledva brodiť. Hoci mal novú zelenú zimnú uniformu, oziabalo ho a štípali ho líca aj pery.
Z času na čas sa popri ňom prehnala drožka alebo malý sedan fordka. Husté vločky pohlcovali posledné stopy nočných chodcov. Eisner nadával na ohlasované oteplenie a tlačil sa čo najbližšie k vysokému múru, nažlto osvetlenému plápolajúcou plynovou lampou. Cesta zo zborového veliteľstva na Vámbéryho ulici mu už zabrala vyše dvadsať minút. Prešiel popri romantickej budove synagógy na Rybnom námestí a zamieril k Schlossbergu, štvrti lodníkov, mlynárov a remeselníkov. Za mútnosivými kontúrami krivých striech sa rozprestierala zahmlená imaginárna krajina oblohy. Svelá v nízkych domoch už dávno pozhasínali. Nikde nikoho.
Chodník vedúci hore od Judengasse bol strmý ako schodište, rútil sa vpred v stúpajúcej krivke a v perspektíve sa zmenšoval do tmavej škáry. Prázdnymi uličkami nad Vödriczou sa hnal vietor, ktorý pred sebou miesil, prevracal a trápil sneh, ktorý až zamieral od blaženosti. Eisnera boleli oči. Okuliare mu boli nanič, no bez nich zasa takmer nič nevidel. Šliapal po úpätí hradného kopca cez úzke uličky, tmavé zákutia a malé námestia. Tmavé kulisy zaplnili stony víchra, svišťanie a zavýjanie. Pri stúpaní po klzkých mačacích hlavách sa celý spotil. Striaslo ho chladom a horúčavou zároveň. Zakrútila sa mu hlava. Na chvíľu zastal.
Ďalej už neboli nijaké domy. Tam hore na úbočí, na nápadnom rovnom mieste, stála Leopoldova brána, ktorá toto miesto preslávila. Netušil, prečo niekto zavolal políciu práve sem. V prísvite lámp, zavesených nad tehlovými klenbami oporných stien, vyzerala snová ulica popolavo.
Namáhavo dýchal a kráčal ľadovou triešťou ďalej. Dokonca kúsok pobehol. Obočie mu posiali ľadové iskričky. Metelica ho oslepovala a všetko pred očami sa mu roztancovalo. Rozkašľal sa. Nad sebou uvidel špirálovité schodisko. Z takejto blízkosti sa hrad so štyrmi vežami zdal obrovský. V pekle nevyspytateľného chladu pôsobil ako prízrak.
Len stále ísť! Čo najrýchlejšie! Strieľne po jeho ľavici mali vo výklenkoch krížové mreže. Pod nohami zavŕzgal sneh. Zdalo sa mu, že v diaľke pred sebou začul kroky. Zastal a započúval sa. Bol to iba poryv premenlivého vetra. Naokolo sa rozprestierala modrosivá temnota. Aké desivé ticho! Človek si mohol myslieť, že zostal sám s trblietavým snehom. Koruny stromov sa s praskaním kývali.
Keď sa týmto priestranným a zanedbaným miestom rozľahol ženský výkrik, Eisnera chytil des. Nik iný ho nemohol počuť. Široko-ďaleko žiadna ľudská a možno ani nijaká iná živá bytosť. Premkol ho meravý pocit samoty. Chvíľu vôbec nedokázal reagovať. Také čosi ešte v službe nezažil. Uprel oči na hrad, groteskný a neskutočný. Niekde odtiaľ to prišlo.
Spomínal si na výcvik. Čo treba v takejto chvíli robiť? Rozochvel sa od nepokoja a úzkosti. To určite nie! Od nervozity sa mu roztriasli prsty. Konať! Nemyslieť, ale konať, rozpamätal sa. Vtedy už zo všetkých síl bežal vpred.
V temnej hĺbke nič podozrivé nevidel. Neďaleko však zreteľne začul kroky. Bleskovo tam zamieril. Z beztvarej hmoty naozaj vystúpili nejasné kontúry človeka. Tajomná temná postava sa rútila smerom k hradnej skale. Chorobná fantázia by mohla zapochybovať, či išlo o ľudskú bytosť.
„Stoj! Zastav sa!“ kričal Eisner. Odpovede sa nedočkal, preto sa hnal, ako len vládal. Bol to statný mladý policajt. Oproti unikajúcemu mužovi – pretože to zjavne nemohla byť žena – však musel pôsobiť ako celkom drobný a pomalý.
Neznámy pred ním mu pripadal ako obor. Plášť za ním divoko vial. O chvíľu už chlap liezol dolu, priamo ku kúriám a Wasserthurmu v štvrti Zuckermandel. Klesal veľmi rýchlo.
Zadychčaný Eisner konečne dobehol na okraj skaly. Nasadil si okuliare, ale pozrieť do tváre muža, ktorý sa stratil v chumelici, už nestihol. Nadával si za váhanie a pomalosť, keď sa opäť ozval príšerný výkrik. Bol síce tichší ako prvý, no ešte zlovestnejší. Eisnera prinútil opäť k behu, tentoraz priamo tam, kam ho z nočnej služby odvolali. K Leopoldovej bráne, pretože práve spod klenby vychádzali tie strašné, zúfalé zvuky.
Spotený Eisner očami premeriaval tmavomodrú temravu a múr, no nič nezvyčajné si nevšimol. Obrovskú žalostnú oblohu zakrývalo mravenisko vločiek. Medzery medzi skalami vyzerali ako bezodné čierne jaskyne. Potom mu zrak zletel na rozmazanú potemnenú architektonickú panorámu mesta a schátraného Schlossgrundu. Akási iná farba tmy už bola predzvesťou blížiaceho sa úsvitu. Vietor syčavo pískal. Snežilo hustejšie. Z tekutej hmly sa nechcel vynoriť nijaký obraz.
Mal také rozdrásané nervy, až sa mu v hlave z útržkov skladali morbídne fantázie. Chodil hore-dolu. Rozbehol sa. Kúsok sa vrátil a pátral ďalej. Čo ak sa mu to len zdalo? Tie zvuky možno spôsobil víchor.
Ale čo tá postava? Nebolo sa to náhodou naopak – že on na smrť vystrašil neznámeho muža? Čo by však tu slušný človek uprostred noci v takom nečase robil?
Eisner zostal stáť. Podupával premrznutými nohami. Ľadový vzduch mu upokojoval horúce čelo. Možno to bol iba zlý žart. Nejaký trik, na ktorý vo vystrašenosti naletel. Pripadal si smiešny. Vydal sa dolu zrázom popri kamenných rozvalinách. Opäť sa mu zahmlili okrúhle sklá. V hlbokom vrecku kabáta nahmatal mokrú vreckovku, aby si utrel okuliare. Na hranici vnímania postrehol nepatrný biely pohyb niekde pod sebou. Sklopil zrak. A vtedy ho nečakane ovalil strach takej intenzity, až sa mu z hrdla vydral krik, húkavé zavytie hrôzy.
Neopísateľné, nemysliteľné zdesenie spôsobilo, že keď ju zbadal, zrak sa mu rozjasnil. Nedokázal od nej odtrhnúť oči. Bola vysoká a dlhé hrdzavé vlasy mala rozpustené. Nad jemne rezanou tvárou sa klenulo široké biele čelo. Drobná ostrá brada tvorila presnú líniu s mierne vystúpenými lícnymi kosťami. Na krátkom štíhlom nose sa lámal mihotavý tieň. Na hladkej pleti jej pehavých líc sa topil sneh.
Zovretá belostná dlaň dievčaťa sa odrazu otvorila, odhalila štyri štíhle dlhé prsty a znehybnela. Eisner zmeravel. Nezmohol sa na slovo. Sneh po chvíli vytvoril na tvári dievčaťa tenkú, takmer priesvitnú bielu vrstvu. Pozoroval jej krásu. Potom prekonal strach, stiahol si kožené rukavice a konečne sa pohodeného tela dotkol.
