Vyhľadávanie
„Neprázdne prázdno“: o poézii ticha/mlčania
Paradox mlčania ako prostriedku (cesty) filozofického myslenia ostáva dodnes vzrušujúcou témou, či už ide o percepciu filozofických myšlienok, alebo samej filozofickej tvorby. Mnohí mu pripisujú dôležitú (aj heuristickú) úlohu, pokladajúc ho za súčasť (dimenziu) koncentrácie ako predpokladu filozofickej tvorby. Hoci, povedané s Foucaultom, ešte aj filozofický smiech je sčasti mlčanlivý, o mlčaní nemožno tvrdiť, že by pre filozofiu bolo celkom postačujúcim východiskom, počiatkom (a záverom), pretože, ako výstižne vraví zas náš súčasník Miroslav Marcelli, je to už raz tak: „Filozofom nie je ten, kto celý život mlčí, ale ten, kto povedal, že prejavom najvyššej filozofickej múdrosti je mlčať“. A ešte dodáva dôležitú poznámku, že filozofom je (aj) ten, kto „našiel pre tieto slová poslucháčov“.
Ide azda o jeden z najväčších paradoxov (nielen filozofickej) tvorby vyjadrujúci nesmierne napätie medzi vedomím náročnosti dať do súladu označujúce slovo a označovanú vec, keďže medzi nimi, ako poznamenáva aj španielsky spisovateľ, literárny kritik a publicista Enrique Vila-Matas v originálnej próze Bartleby a spol. , dochádza k večnému posunu sprevádzanému takisto večnými otázkami: „kedy nie je priveľmi skoro a ani priveľmi neskoro“ na ono usúvzťažňovanie. Nehovoriac o kardinálnej, nemenej znepokojujúcej otázke, či naozaj je už „všetko napísané“, a teda či vôbec má zmysel riešiť problém ďalšieho zosúlaďovania veci so slovom, či má zmysel rozmnožovať množstvo napísaného, pridávať „ku všetkému“ ešte akési nové „čosi“...
***
Aj keď sa už vytratili všetky ilúzie, odumreli nádeje, že niekedy bude možné „stvárniť úplnosť“ či nádeje na absolútne písanie (všetko obsahujúce, všetko vyjadrujúce), predsa len ostáva pokušenie (mám na mysli pokušenie ako pozitívnu, stimulujúcu výzvu, ako lákanie, mámenie) hľadať, objavovať možnosti, ktoré sú späté s každým jedinečným subjektom, hľadať spôsoby, akými sa viem približovať na základe skúsenosti, empatie k jazyku, hľadať mieru, v akej sa s ním dokážem v prepisovaní sveta a v sebaprepisovaní (dočasne a čiastočne) zjednotiť, hľadať a objavovať spôsoby vlastnej stvárniteľnosti. A tomuto pokušeniu neodolávajú dodnes mnohí literáti či filozofi, plní pochybností a neistôt, balansujúci medzi krajnými polohami, aby napokon objavovali vlastné slovo-mlčanie, ktorým chcú objavené zvestovať iným hľadajúcim. Z tohto pohľadu sa tvorba môže javiť ako permanentné balansovanie na zmnožených hranách, permanentné objavovanie možností zvestovania, v ktorom sa slovo stáva sprostredkovateľom špecifického zreťazovania hľadajúcich a nachádzajúcich. Otázka o vzťahu mlčania a slova, ale aj otázka o možnostiach vypovedať o hodnote mlčania ako najvyššej múdrosti (a tým sa vlastne spreneveriť mlčaniu), nadobúda potom z takéhoto pohľadu ešte ďalšie dimenzie.
Do istej miery síce možno súhlasiť so súčasným francúzskym filozofom Derridom, ktorý v kontexte s „hovorcovstvom“ v mene mlčiacich používa výraz „zrady“ (argumentujúc, že najlepší hovorcovia sa dopúšťajú zrady na mlčaní/mlčiacich preto, lebo len čo chceme „vysloviť samo mlčanie, prechádzame na stranu nepriateľa“), no zároveň si musíme uvedomiť, že ponoriť sa do absolútneho mlčania (a sebazamlčiavania) by znamenalo stratu schopnosti komunikovať, utvárať medziľudské zreťazenie, stratu možnosti podeliť sa (napríklad v prípade hovorcovstva o svoje požiadavky, predstavy), ale aj stratu možnosti zdieľať svoje poznanie, ba aj múdrosť, medziiným múdrosť o hodnote mlčania. Ak by spisovatelia a filozofi netematizovali tieto útrapy z ciest, po ktorých sa brodili, keby nesprostredkovali svoje skúsenosti s tým, ako zápolili s jestvujúcim jazykom o (seba)stvárniteľnosť, ak by sa nevyznávali z toho, aké úzkosti, sklamania a kriesené nádeje sprevádzali ich cesty, kým ich hľadanie nedoviedlo k mlčaniu ako ku komplementárnemu prvku hovorenia /písania, ak by všetko toto z najrôznejších dôvodov odmietali robiť, hodnota fenoménu mlčania by ostávala utajená, možno síce v individuálnych vedomiach reflektovaná, nie však zdieľaná.
***
Na fenomén „mlčania“ možno nazerať aj v trochu inom kontexte: mám na mysli „mlčanie“ napísaného textu či, všeobecnejšie, „mlčanie“ akéhokoľvek umeleckého diela.
Krehkosť hranice medzi naznačeným (napísaným, vypovedaným) a čítaným, porozumeným, medzi jasnosťou a neurčitosťou vyjadreného takisto priťahovala pozornosť filozofov oddávna až po súčasnosť, stačí spomenúť Platóna, ktorý sa Sokratovými ústami v dialógu Faidros vyjadruje o „dôstojnom“ či „velebnom“ mlčaní (už napísaných) textov; diela, ako vraví Sokrates Faidrovi, mlčia, nevediac, komu sa majú prihovoriť a komu nie.
Sokratovské myšlienky nachádzajú pokračovanie dodnes, v skúsenostiach s textom, akokoľvek dobovo podmienených, pretrváva na priereze dejín čosi konštantné, čo priťahuje pozornosť teoretikov i samotných autorov. O tautologickom mlčaní textu píše súčasný rumunský filozof Gabriel Liiceanu, pričom ho chápe ako plachosť a bezbrannosť kníh čakajúcich na toho, kto ich otvorí.
Mlčanie kníh a mlčanie autorov, „velebné“, „dôstojné“, no predovšetkým dúfajúce, plné nádeje, že nebude definitívne, odsúdené na večnosť, osamotené a nepremenené a ani zneužité, ale že sa, naopak, stane novým počiatkom, novým vstupom do sveta významov, novou možnosťou zvýznamňovania...
Podobne ako Luis Borges aj Per Wästberg si kladie otázku, ktorá určite vzrušuje všetkých zanietených čitateľov, premýšľajúcich aspoň občas o prazvláštnom priestore kníh či o akejsi knihe kníh, univerzálnej, všeobsahujúcej: to, čo bolo a čo ešte iba bude napísané... Otázku, ktorá môže skrsnúť napríklad pri pohľade na vlastnú (akúkoľvek) knižnicu, kde dochádza k stretnutiam najrôznejších fyzicky (momentálne v danej konštelácii) susediacich (a čo ak aj vzájomne komunikujúcich, sporiacich sa?) textov... Wästberg upriamuje pozornosť na tajuplnosť a lákavosť všetkých kníh, ktoré nám v konkrétnom okamihu „ukazujú chrbát“, ktoré sú „zahalené do mlčania, mieria do iných časopriestorov, sú skutočnými hosťami v tejto izbe, ale prišli, aby zostali.“
Nevieme, a nikdy nebudeme vedieť, čo sa deje v tomto záhadnom susedstve, nemáme možnosť dozvedieť sa niečo o „vášnivých výskumoch a procesoch“, ktoré prebiehajú na ich stranách a „s ktorými skutočnosť navôkol nestačí držať krok“. Navonok mlčia, no je to dočasné mlčanie, ak sa rozpamätáme na to, čo sme v nich prečítali, na myšlienky a pocity, ktoré v nás kedysi vyvolali, na pestré siete asociácií, alebo v druhom prípade, ak ide o ešte neprečítané knihy, na nemenej bohaté siete očakávaní a dohadov podopieraných našou imagináciou, mlčanie ustupuje dialógu (a možno sa nemýlim, ak poviem, že dialógy s knihami patria k najkrajším a najinšpiratívnejším spôsobom rozhovoru).
Či a ako diela prehovoria, závisí od toho, kto k nim pristupuje, kto s nimi chce nadviazať dialóg, narúšanie mlčania kníh ako potencialita je podmienené kontextom, v akom sa nachádzajú, ale aj momentálnou percepčnou situáciou, percepčným podhubím (ako o tom písal napríklad náš filozof Igor Hrušovský): v každom prípade ich „mlčanie“ predstavuje tichú výzvu načúvať im, rozväzovať ich uzlíky, uvoľňovať, odkrývať významy, ktoré sú nimi preväzované; uložená je v nich príležitosť, aby už raz vypovedané bolo nanovo zjavené a prisvojené.
***
Ono sokratovské „mlčanie“ textu nielenže je jeho dôležitým konštituentom, ale je aj jedným zo základných predpokladov jeho interpretácie: text, v ktorom by sa nenachádzali „medzery ticha“, by nelákal percipientov, aby v ňom tvorivo (svojou invenciu, na základe osobných skúseností s ne/vypovedateľnosťou) nachádzali a zároveň dotvárali, nanovo ustanovovali zmysel. „Ostrovčeky ticha“ a isté očakávanie zmyslu, ktorý text ponúka, sú nevyhnutné na to, aby interpretácia textu bola vôbec mysliteľná. Ako vraví Günter Figal, interpretovanie môže žiť len z „mlčania“ textov, v mlčaní má interpretácia svoj pôvod, pretože zmysel, ktorý by bol v texte jednoznačne zadaný, jednoznačne vyjavený, by nepotreboval nijakú interpretáciu – a tým by strácal čitateľskú príťažlivosť.
V „mlčaní“ textu akoby sa stretávali dva momenty, o ktorých v súvislosti s filozofickou hermeneutikou hovoril aj Hans-Georg Gadamer, a to moment záväznosti voči textu a moment slobody, oba sú z hľadiska interpretácie textov podstatné práve vo vzájomnom prepojení. Bez „ostrovčekov ticha/mlčania“ by text interpretom neposkytoval slobodu (samozrejme, ide o slobodu v rámci a v priestore daného textu či akéhokoľvek diela) a nemohli by napríklad vzniknúť celé spektrá jedinečných konkrétnych interpretácií; no ak by, na druhej strane, text ako celok iba „mlčal“, proces interpretácie by sa rozplynul v absolútnej neurčitosti, stratil by opodstatnenie a takýto text by vlastne prestal byť textom.
„Mlčanie textu“ zohráva motivujúcu rolu vo vzťahu k percipientovi, je to „vzťahové“ mlčanie, mlčanie, ktoré očakáva interakciu, ktoré ju podnecuje a ktoré práve v nej ožíva. V tomto duchu možno vnímať aj slová uruguajského spisovateľa a klavírneho virtuóza Felisberta Hernándeza, ktorý sa v jednej zo svojich poviedok vyjadruje o aktívnej povahe fenoménu ticha v hudbe prostredníctvom sugestívnej metafory. „Ticho rado počúvalo hudbu, zachytilo aj to najvzdialenejšie chvenie,“ píše spisovateľ, „jeho úsudky sa rodili dlho, ale keď nabralo istotu, zasahovalo do hudby.“ Touto metaforou naznačuje Hernández aj jednu z možných podôb ohlasovaného zasahovania, keď ďalej hovorí o tichu, ktoré sa „prechádzalo pomedzi tóny ako mačka s dlhým čiernym chvostom a zanechávalo ich plné úmyslov“.
A môj obľúbený Fernando Pessoa napíše vetu o harfe, ktorá je preňho vzácna tým, že je nemá, tichá, mĺkva. Slnečné dni chutia tomuto zasnívanému básnikovi niečím, čoho preňho niet, čoho sa mu nedostáva: modrým nebom a bielymi oblakmi, stromami… chvením vetiev a k tomu všetkému je tu ešte „…nemá harfa, ktorej sa dotýka ľahkosťou svojich prstov“. Opäť paradox, pretože práve predstave nemej – a nie zvučiacej – harfy, mlčiacej, nežnej, krehkej a nepochybne aj snivej, zveruje Pessoa moc vypovedať o jeho túžbe viac a lepšie, ako by to mohlo urobiť akékoľvek slovo, akýkoľvek realizovaný zvuk.
Po v istom zmysle podobnej metafore siaha aj Walter Benjamin, aby uchopil silu zreteľne nedo(vy)povedaného; metaforický obraz „die wolkige Stelle“, ako ho vyjadril nemecký filozof: oblačné, zahmlené miesto v texte, miesto pokryté oparom hmly, tichej neurčitosti, nevyjavených jednoznačných významov. Miesto, kde z textu celkom neočakávane vytryskne nepochopiteľno, nevypovedateľno, za ktorým cítime lákanie: prázdna, medzery, zmĺknutia. Miesto, kde si vieme predstaviť pessoavskú nemú harfu, snívajúcu svoj sen o hudbe, ktorá nemusí zaznieť (a ktorá možno ani nikdy nezaznie), o ktorej existencii však harfa a aj ten, komu patrí, vedia alebo aspoň tušia.
Miesto, dodáva Françoise Susini-Anastopoulosová, kde sa ono nepochopiteľno môže zjaviť aj vynechaním kúska výpovede, jej výrezom, fragmentom. Fragment ako istý spôsob zmĺknutia, stíšenia, prerušenia; práve vďaka tomu je schopný otvárať priestory na imagináciu, na snívanie o nedosiahnuteľnej celistvosti, o svojej príslušnosti k nejakému celku (ktorý predsa len predpokladá, vďaka ktorému nadobúda význam).
Je očividné, že v prípade hudobného, literárneho alebo iného umeleckého diela by nemalo zmysel uvažovať o jeho tichu/mlčaní ako o aktivizujúcom, podnecujúcom fenoméne, ak by ticho/mlčanie bolo dôsledkom toho, že dielo sa nachádza mimo akéhokoľvek poľa možných interpretácií, mimo akýchkoľvek interakcií, stretnutí s potenciálnymi interpretmi, mimo akýchkoľvek reťazení. Je očividné, že len tieto môžu pomôcť odhaľovať úmysly zanechané v diele, napĺňať ich vždy novým obsahom, do ktorého každý, kto s dielom vstúpil do dialógu, vkladá nemálo zo seba, zo svojich vlastných „úmyslov“.
Úryok z eseje, ktorá vyjde v zbierke esejí Čas na ticho vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
