Korene vo vzduchu
Vo vzduchu, tam zostávajú tvoje korene,
tam, vo vzduchu.
Paul Celan
– Kam, pán inžinier, kam, na hroby?
– Na hroby, pán sused. Máme tam mamičku,
aj brat mi tam leží a ženina neter,
vlani sme ju pochovali, sedemnásť mala,
vraj leukémia. A vy, pán sused?
– Domov. Rýchle sa teraz stmieva.
A to ja najradšej doma…
– Na hroboch ste už boli?
– Nemám hroby. Žena mi ušla, dávno,
ako ráčite vedieť, synovia ešte žijú,
ale až v Kanade, veru, v Kanade…
Nemám hroby…
– A mamička, otecko, bratia,
starí rodičia, kde vám tí ležia?
– V osvienčimskom vzduchu, tam,
vo vzduchu ležia.
Smrť si nás vyšíva
Už si nevytŕham sivé chlpy
z brady. Už mi bujnejú…
(Smrť si nás vyšíva.)
Na sivú kôru mozgovú,
na sivú pleť,
na bradu
padá popolček
z krematórií. (Po toľké roky
padá.) Padá popolček
toho, čo neostalo…
(Smrť si nás vyšíva. Vyšíva
silným sivým vláknom. Zašíva,
čo je dočasné.)
A čo je večné? Posunok
útlej ruky, ktorá ti vchádza
do vlasov?
Peľ padajúci
do čiernych pôd,
do čiernych verných očí,
peľ padajúci
z lásky? (Po toľké veky
padá.) Peľ
toho, čo ostane…?
Už si nevytŕham čierne vlasy
zo zúfalstva. Už mi padajú
(z lásky).