K detailom, prameňom, archívom

Tie najzaujímavejšie a najprínosnejšie výskumy pátrajú po dlho prehliadaných problémoch, ignorovaných otázkach, na okraj odsunutých témach.

Do tohtoročného prehľadu slovenských literárnovedných publikácií som zaradila 21 kníh, pričom, samozrejme, niektoré ďalšie mohli ujsť mojej pozornosti, a niektoré, ktoré síce môžu byť „literárne“ alebo aj „vedecké“, ale nedajú sa označiť oboma týmito pojmami, som sa rozhodla do tohto prehľadu nezaradiť. Knihy som zoradila podľa zamerania výskumu, o ktorom referujú: od abstraktnejších, metodologicky a teoreticky zameraných som postupovala cez výskumy sledujúce literárne dielo v jeho kultúrno-historickom kontexte a materiálnej realizácii a skončila som pri literárno-kritických štúdiách najnovšej literatúry. Je fajn, že každá oblasť má svojich pozoruhodných zástupcov. 

Literárna teória

Monografia Tomáša Horvátha Interpretácia, naratív, reprezentácia (Veda) je súborom relatívne samostatných štúdií, ktoré prepája otázka literárnej reprezentácie a jej dôsledkov na konštruovanie naratívneho textu a jeho interpretačných možností. Autor, ako je uňho zvykom, detailne zhŕňa, vysvetľuje, citátmi dokladá a systematizuje jednotlivé teoretické koncepcie vychádzajúce najmä zo štrukturalizmu a postštrukturalizmu, pričom nešetrí priestorom ani čitateľovou schopnosťou koncentrácie. Zachádza do minucióznych diferencií jednotlivých teoretických prístupov k nastoleným problémom, čím zároveň svojim kolegyniam a kolegom poskytuje istý metodologický zásobník doplnený o jednotiace stanovisko a kritický pohľad. Cenné je aj to, že spomedzi európskych či amerických klasikov literárnej vedy nevylučuje ani jej slovenských predstaviteľov, najmä, prirodzene, Oskára Čepana, ktorému venuje dokonca samostatnú kapitolu, odkrývajúcu štrukturalistické, ale aj iné inšpirácie Čepanovho diela.

Popri výsostne teoretických kapitolách sa autor venuje aj konkrétnym umeleckým textom, pričom zaostruje na detektívny žáner, a síce na romány poľského autora Mareka Krajewského, ktoré T. Horváth aj preložil do slovenčiny. Na jednej strane je autorovo akademické nadšenie pre žánrovú literatúru nesmierne sympatické a v slovenskej literárnej vede vzácne, na strane druhej si môžeme položiť otázku, či nie je škoda, že autor svoju erudíciu v takej veľkej miere investoval do analýzy textov, ktorých invariantná naratívna štruktúra presvitá aj pri menej pozornom čítaní.

Podobná snaha o zosúladenie mohutnej teoretickej konštrukcie so špecifikami jedinečného umeleckého diela sa objavuje v druhej metodologicky zameranej knihe minulého roka, v monografii Jany Kuzmíkovej Kognitívna literárna veda. Teória, experimenty, analýzy (Veda). J. Kuzmíková síce priznáva, že „fakt, že kognitívna literárna veda nie je textocentrická, ale orientuje sa na ľudskú myseľ, spôsobuje pri výskume nemalé ťažkosti” (s. 121), ale napriek tomu prehľadne vysvetľuje jej teoretické východiská a otázky, ktoré si tento literárnovedný odbor kladie. Kognitívnu literárnu vedu predstavuje ako disciplínu, ktorá sa aj prostredníctvom metód a znalostí z oblasti neurovied, psychológie či evolučných teórií usiluje zistiť, aké procesy ľudského myslenia umožňujú vytvoriť a zároveň interpretovať text ako umelecké dielo. Aj J. Kuzmíková (podobne ako T. Horváth) do svojho výkladu zapája podnety zo slovenskej literárnej vedy, predovšetkým bádanie F. Mika a A. Popoviča, ktorí svoj výskum nezameriavali výlučne na text či kultúrnohistorické okolnosti jeho vzniku, ale na komunikáciu medzi autorom, textom a čitateľom.

Druhá časť publikácie prináša kognitívne orientované analytické štúdie diel J. C. Hronského, J. Jesenského, F. Švantnera a P. Vilikovského, pričom autorka zužitkúva v prvej časti nastolené teoretické postuláty. Často pritom zdôrazňuje výhody a nadradenosť tejto metódy oproti nekognitívnemu, „tradičnému“ výskumu, z ktorého však sama výdatne čerpá. Keďže je zrejmé, že každý metodologický prístup kladie iné otázky a komplexné pochopenie a zhodnotenie diela, jeho významov pre kultúru a účinkov na publikum je možné len vďaka vzájomnému dopĺňaniu sa rozmanitých metód, pôsobí opakované tematizovanie tohto domnelého sporu zbytočne rušivo.

Slovenská literatúra v dejinných súvislostiach

Ďalšia, tradične najmohutnejšia množina literárnovedných prác skúma literárne dielo v kultúrnohistorickom kontexte. Ak ich usporiadame chronologicky, majú tieto práce široký časový záber. Timotea Vráblová sa v knihe Život na bojiskách tohto sveta. Reflexie k téme každodennosti v slovenskej tvorbe 16. – 17. storočia (Ústav slovenskej literatúry SAV a Trio Publishing) vracia k historickým piesňam, baladickým ľudovým piesňam či modlitbám vybraného obdobia, pričom publikácia slúži aj ako antológia analyzovaných textov. Napriek v názve uvedenej „každodennosti“ sa výber analyzovaných textov, ale ani samotný výklad nekoncentruje špecificky na túto sféru ľudského života, rovnako absentuje jednoznačnejší metodologický rámec a vymedzenie konkrétnych výskumných otázok. Dikcia autorky je väčšmi esejistická ako striktne vedecká, vďaka tomu môže byť prístupná aj pre bežného čitateľa. Je však otázka, prečo by takýto čitateľ po knihe siahol.

Kultúrnej situácii a literatúre medzivojnového obdobia sa venujú hneď tri autorky. Monika Zumríková-Kekeliaková skúma v monografii Poézia Paľa Olivu (Modrý Peter) tvorbu „jedného z najtalentovanejších predstaviteľov katolíckej moderny“ (s. 7). Prvú časť venuje recepcii: autorka starostlivo mapuje veľké množstvo ohlasov na Olivovu tvorbu od dobových kritík až po súčasné komentáre a názory, pričom výsledkom je aj plastický obraz meniacich sa estetických a ideologických preferencií kritických autorít. Miestami by sa však v tejto časti zišiel väčší kritický odstup autorky od jednotlivých textov, pretože nie všetky majú rovnakú relevanciu a informačnú hodnotu. V druhej časti sa potom venuje podrobnej interpretácii motívov sna a ženských mien v Olivovej poézii.

Kniha Moniky Kaprálikovej Za hranice provincie (Ján Smrek a jeho E/elán) (LIC) vyšla prvý raz už v roku 2017, ale v prehľade za daný rok chýbala. Nespomínam ju však len z povinnosti, ale aj s potešením. Kniha je príťažlivá jednak vizuálne, keďže grafická dizajnérka Mária Rojko svojím spracovaním odkazuje na knižnú kultúru 30. rokov, a tým aj na prácu Jána Smreka, ktorý pri svojej vydavateľskej a redaktorskej činnosti venoval vizuálnej stránke knižných a časopiseckých publikácii veľkú pozornosť. Ale aj samotný text knihy je príťažlivý: príbeh Jána Smreka a jeho vydavateľských, redaktorských a publicistických aktivít v medzivojnovom období (na ktoré sa kniha obsahovo zameriava) je prerozprávaný ako pútavý spoločenský román. Popri tom je kniha plná informácií čerpaných z archívnych zdrojov, obsahuje zrozumiteľne vysvetlené dobové súvislosti aj doteraz neznáme fakty a nechýba ani bohatý obrazový materiál (fotografie, faksimile, reprodukcie) a starostlivo vypracovaný vedecký aparát. Táto kombinácia čitateľskej a vizuálnej atraktivity s vedeckou fundovanosťou je výborná. 

Tematicky komplementárna je monografia Magdaleny Bystrzak Kritik v spoločnosti: spory Alexandra Matušku (1930 – 1938) (Veda), v ktorej autorka takisto skúma zložité kultúrne vzťahy medzi Martinom, Bratislavou a Prahou v tridsiatych rokoch 20. storočia. V centre jej pozornosti je kritik Alexander Matuška, ktorý svojimi polemickými, neľútostnými výpadmi, nezriedka využívajúcimi aj nekorektné historické argumenty a zjednodušujúce schémy, poukazoval na mentálnu pohodlnosť či konformizmus a vzájomné potľapkávanie sa po pleciach jednotlivých aktérov dobovej kultúry, pričom z pozície ľavicového, progresívne uvažujúceho kritika útočil najmä na katolícke, konzervatívne a nacionalistické kruhy. Jednotlivé kapitoly knihy mapujú uzlové spory, témy a polemiky, ktoré určovali podobu slovenskej kultúry v danom období. Autorka sa vyhýba zjednodušujúcemu kategorizovaniu aktérov, ale snaží sa vysvetliť skôr nejednoznačnosť a komplikovanosť ich estetických a svetonázorových pozícií, ktoré sa v tomto období veľmi dynamicky kryštalizovali a menili. Pre čitateľskú orientáciu v spleti vzájomných vzťahov, názorov a situácií je nápomocný aj záverečný chronologický prehľad kľúčových udalostí.

Do menej vzdialenej histórie sa vracia kolektívna monografia českých a slovenských autorov a autoriek Listopadové proměny. Česká a slovenská literatura v kontextu roku 1989 (Ústav pro českou literaturu AV ČR). Autorský kolektív pod vedením Vladimíra Barboríka, Barbory Čihákovej a Aleny Šidákovej Fialovej sa zameral na procesy v literárnom a kultúrnom živote, ktoré sa spustili (alebo nespustili či prichádzali už skôr) v kontexte politických zmien okolo roku 1989. Autori a autorky (slovenské príspevky sú od V. Barboríka, R. Bílika, P. Darovca, J. Gavuru, E. Knopovej, R. Passiu a J. Šranka) skúmali napríklad premeny spisovateľských organizácií alebo postupný návrat vylúčených mien do verejnej diskusie, ktorý sa však dal v niektorých prípadoch pozorovať už v priebehu 80. rokov. Iné príspevky sa zase koncentrujú na dielo alebo situáciu konkrétneho autora, ktorý je pre túto zlomovú, no o to neprehľadnejšiu dobu príznačný. Pri porovnaní českej a slovenskej situácie sa pritom ukazuje, že štruktúra našich dvoch kultúr nebola rovnaká, čo potvrdil aj ich ďalší vývoj aj rozličné ťažiskové problémy analyzované v tejto publikácii.

S veľkým nadhľadom o slovenskej kultúre píše René Bílik, ktorý hneď v úvode svojej knihy Mýty a slovenská literatúra alebo od Pišťanka ku Kalinčiakovi (a späť) (LIC) upozorňuje, že jeho zámerom nebolo napísať vedeckú monografiu, ale skôr sumarizovať svoj doterajší výskum, ako i výskum kolegov a kolegýň, ktorý sa zameriava na problematiku mýtov v literatúre. R. Bílik si všíma, že dejinami slovenskej literatúry sa tiahnu dve línie: jedna prechádza od J. M. Hurbana cez Ľ. Ondrejova a jeho Zbojnícku mladosť, cez ideologicko-utopické texty socialistického realizmu až k tzv. zlatým šesťdesiatym a ich neskorším ozvenám v nasledujúcich desaťročiach, druhá sa začína (alebo zreteľne vynára?) niekde pri Reštavrácii J. Kalinčiaka a vrcholí v subverzívnych textoch P. Pišťanka, D. Taragela a I. Otčenáša. Kým prvá tradícia „konštruuje základy slovenského národného vedomia“ (s. 9) a literatúru chápe najmä ako nositeľku pragmatickej – národnoreprezentatívnej funkcie, druhá, ironická tradícia toto „mýtické a mýtizujúce jadro“ (s. 11) odkrýva a spochybňuje.

Téma, ktorej sa autor obšírne venuje, je nesmierne dôležitá pre korekciu dlhodobo tradovaných ilúzií o národnom charaktere alebo stereotypného uvažovania o literatúre 19. storočia, ktorá pre mnohých skostnatela do nič nehovoriacich mien a nudných fabúl. Istým problémom knihy je však jej neurčité zacielenie: ako autor sám priznáva, ako vedecká monografia táto kniha neobstojí, pretože na problém sa pozerá z dosť veľkého nadhľadu, pričom detaily zostávajú miestami skreslené, a chýba aj nevyhnutný vedecký aparát a dôkladnejšie odkazovanie na sekundárnu literatúru a pramene. Jazyk a štýl tejto knihy je však pre široké publikum príliš náročný, myšlienky sa vinú náhlivo a bez jednoznačnej línie, dlhé odstavce nenechajú čitateľom miesto na nádych a usporiadanie si nových poznatkov. Pre ozaj pútavé čítanie by autor musel vyjsť v ústrety čitateľom ešte aspoň o dva kroky a poskytnúť im lepšiu orientáciu vo výklade, ako aj jednoduchšie formulácie.

Slovenská kultúra vo svete, svet v nej

Z ešte väčšieho nadhľadu sa na slovenskú literatúru dívajú publikácie, ktoré ju vnímajú nielen v širokom časovom zábere, ale zasadzujú ju aj do interkultúrneho rámca. Kolektívna monografia vydaná v angličtine je výstupom z rovnomenného medzinárodného výskumného projektu Portraying Countryside in Central European Literature, na ktorom sa organizačne podieľala Ostravská univerzita, Ústav slovenskej literatúry SAV a Univerzita Loránda Eötvösa v Budapešti. Editormi knihy sú Jakub Ivánek a Jan Malura z Ostravskej univerzity, okrem nich sa však na knihe podieľalo ďalších 22 autoriek a autorov z celkovo desiatich pracovísk z Česka, Slovenska, Maďarska a Poľska, medzi nimi zo Slovenska K. Csiba, M. Fülöpová, M. Habaj, E. Palkovičová, R. Passia, M. Vojtech. Pri uvažovaní o literárnej reprezentácii vidieka pritom vychádzajú na povrch podobné problémy, aké vo svojej knihe naznačoval aj R. Bílik. Vidiek totiž pre autorov, poväčšine mestských intelektuálov, vždy predstavoval neznámy, významovo indiferentný priestor, do ktorého si mohli projektovať akékoľvek predstavy, spomienky, túžby. Vidiecka krajina, stojaca v úzkom kontakte s prírodou a obývaná civilizáciou nepoznačenými obyvateľmi často v literárnom diele fungovala ako idylický topos, reprezentujúci aj národný mýtus. Oproti tomu existujú, samozrejme, diela, ktoré tento obraz vidieka realisticky korigujú, obohacujú o nové, napríklad socialisticko-utopické významové vrstvy alebo postmoderne ironizujú.

Sebavedomie národnej kultúry sa odráža aj v spôsobe, akým do nej vnikajú cudzie literárne diela, ktoré ju môžu spochybňovať, relativizovať, ale zároveň obohacovať a inšpirovať. Slovenská recepcia reprezentantov francúzskej literatúry je podľa Jany Truhlářovej plná prekvapivých momentov, ale najmä je pre slovenskú kultúru v mnohom príznačná. Ako autorka potvrdzuje v monografii Dlhá cesta k porozumeniu. Émile Zola, Gustave Flaubert, Guy de Maupassant v slovenskej literatúre a kritike (Veda), slovenská kultúra bola koncom 19. storočia naladená najmä obranne a voči novým podnetom sa otvárala len postupne až v priebehu 20. storočia. Autorka približuje slovenskú kariéru týchto spisovateľov prostredníctvom kritických ohlasov a diskusií v novinách a časopisoch, poukazuje na špecifickosť výberu konkrétnych diel na preklad do slovenčiny, ale sleduje aj paratexty, ako sú predhovory, texty na záložkách alebo poznámky pod čiarou, ktoré do istej miery usmerňujú spontánnu čitateľskú recepciu. Pátra aj po ohlasoch tvorby Zolu, Flauberta a de Maupassanta v dielach slovenských autorov. Pre slovakistov je podnetné hľadieť na slovenskú kultúru z trochu inej, translatologickej perspektívy a je (nielen) pre nich dôležité znovu si pripomínať, že vlastná kultúra sa nedá spoznávať bez skúmania jej interkultúrnych vzťahov. Smutným, ale príznačným paradoxom (ktorý si môžeme overiť aj v mennom registri) je, že najčastejšie uvádzaným menom popri E. Zolovi je meno Svetozára Hurbana Vajanského. Kniha tak zároveň ukazuje príbeh, ako dostatočne motivovaný a hlučný jednotlivec dokáže šíriť svoje predsudky a ideologické postoje, ovplyvňovať verejnú mienku, regulovať poznanie. Tento príbeh však svedčí aj o tom, že sa mu to nikdy celkom nepodarí.

Podobným spôsobom sa k inému neprehliadnuteľnému dielu svetovej literatúry, k románu Don Quijote, postavili hispanistky Eva Palkovičová a Paulína Šišmišová, ktoré zostavili a spolu s ďalšími autorkami a autormi napísali rozsahom aj ambíciami mohutnú publikáciu Cervantesov Don Quijote na Slovensku a vo svete (Univerzita Komenského v Bratislave). Kniha je mimoriadne komplexná a obsiahla: mapuje jednak osud samotného autora, hispanistický výskum, ktorý bol jemu a jeho dielu doteraz venovaný, vyše 400-ročnú históriu tohto diela a jeho prekladov, recepciu v anglofónnej, maďarskej a nemeckej literatúre. Napokon sa autorský kolektív podrobne venuje slovenskej recepcii: doteraz jedinému slovenskému prekladu Jozefa Felixa (1950), slovenským adaptáciám a ich zdrojom, ohlasom v publicistike, literárnej kritike a v umeleckých textoch od J. Kollára až po články uverejnené pri príležitosti štyristého výročia Cervantesovho narodenia v roku 1947. Napokon sleduje aj quijotovské motívy v slovenskom divadelnom a výtvarnom umení. Kniha je zároveň priebežne obohatená reprodukciami obrazov s motívmi dona Quijota (diela C. Majerníka, V. Hložníka, M. T. Mitrovského a ďalších).

Okrem vyčerpávajúcich a často prekvapivých informácií prináša kniha svedectvo o napínavom, miestami až detektívnom pátraní po matných stopách, stratených zdrojoch, anonymných autoroch, neidentifikovaných predlohách, ktoré autorky a autori odkrývajú, a, ak je to možné, rekonštruujú. Jednotlivé texty sa opierajú o bohaté zahraničné – hispanistické a iné vedecké – zdroje, vďaka čomu je kniha nesmierne fundovaná. O to výraznejšie potom rezonuje spôsob, akým je do rozprávania o fenoméne svetovej literatúry zapojená aj literatúra slovenská, na ktorú sa tu nahliada ako na integrálnu súčasť celoeurópskeho kultúrneho diania.

Odbor hispanistiky mal v minulom roku ešte jedného reprezentanta, ktorý sa však tentoraz svojou témou zo slovenského prostredia vzdialil: Ján Zambor pripravil komentovanú antológiu svojich prekladov s názvom Kniha španielskej poézie (Univerzita Komenského v Bratislave). Je to publikácia na hranici literárnej vedy a umeleckej literatúry: obsahuje výber zo španielskej poézie od stredoveku po súčasnosť, ale aj biografické portréty jednotlivých autorov a autoriek a interpretačné a poetologické sondy do ich tvorby. Publikáciu dopĺňajú fotografie, dobové ilustrácie a náhľady obálok či obrazové reprodukcie. 

Textológia, materiálnosť, archív

Čoraz výraznejšie zastúpenie v knižnej produkcii slovenskej literárnej vedy má aj oblasť skúmajúca text v jeho hmatateľnej, materiálnej podobe, ktorá je v istom zmysle pri vnímaní literárneho diela primárna, a teda kľúčová. Textologické štúdie sledujú proces, akým prešlo dielo od napísania po publikovanie, pričom odkrývajú stopy svedčiace o posunoch vo vnímaní autora alebo zásahy editorov a vydavateľov, ktorých rozhodnutia vznikajú pod tlakom vlastného vkusu, politických či historických okolností alebo čitateľských očakávaní. 

Azda najzaujímavejším výsledkom textologického výskumu je kniha Martina Navrátila Neznáme dielo Vojtecha Mihálika: Rekonštrukcia zbierky Ruža (Veda), a to hneď z viacerých dôvodov. Publikácia je rozdelená na dve časti, ktoré sa čítajú z dvoch strán. Jedna časť obsahuje zbierku básní Vojtecha Mihálika Ruža, ktorá mala byť v roku 1946 jeho debutom, ale nikdy nevyšla tlačou, pričom sa nezachoval ani celkový rukopis zbierky. Zachoval sa však zoznam básní, ktoré do nej autor zaradil, pričom tieto básne existujú buď samostatne v rukopise, alebo boli uverejňované neskôr časopisecky či v iných zbierkach. M. Navrátil sa preto podujal zostaviť túto zbierku v podobe, v akej ju mohol Mihálik v roku 1946 poslať do súťaže vydavateľstva Tranoscius.

Druhú časť knihy tvorí štúdia, kde M. Navrátil vysvetľuje svoje editorské postupy, obhajuje svoje rozhodnutia, neskrýva ani neistotu v určitých otázkach, pri ktorých sa musel rozhodnúť bez jednoznačných argumentov. Štúdia je teda akýmsi protokolom tohto pátrania po stopách uložených v jednotlivých textových vrstvách. Prispieva zároveň k vyjasňovaniu a obohacovaniu slovenskej textologickej terminológie a prináša príklady zo slovenskej i zahraničnej edičnej praxe, ktoré môžu slúžiť ako pozitívny, ale aj negatívny vzor pri príprave rôznych vydaní. Súčasťou tejto štúdie je aj interpretačná analýza zbierky Ruža, ktorá sa však neopiera len o jedno znenie považované za akýsi invariant, ale pri ktorej M. Navrátil funkčne zužitkúva aj svoje poznatky z procesu písania, škrtania či dopĺňania, akým Mihálik svoje básne v priebehu života pretváral. Zaujímavým doplnkom knihy (alebo výsledkom bádania) je aj priložený USB nosič, na ktorom si čitateľ môže prehľadne prezerať jednotlivé verzie básní, ktoré mali svoje miesto už v zbierke Ruža, ale pri ďalších publikáciách prechádzali menšími či väčšími zmenami.  

Martin Navrátil a Veronika Rácová sú autormi aj ďalšieho textologického počinu, publikácie Kapitoly zo slovenskej textológie. Ján Buzássy: Pláň → Pláň, hory (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre). V nej sa najprv venujú rôznym prístupom k vydávaniu rukopisov, pričom podávajú historický náhľad na slovenskú editorskú prax od Jozefa Viktorina po súčasnosť, ujasňujú terminológiu a kľúčové pojmy a tematizujú rôzne problémy, s ktorými sa editori konfrontujú. V druhej časti publikácie porovnávajú (dlhšie nezvestný) rukopis básnickej skladby J. Buzássyho, ktorá vznikala po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968, s jej tlačeným vydaním v roku 1982. Je nesmierne zaujímavé sledovať formálne a významové posuny, ktoré medzi oboma verziami vznikli, uvažovať o ich príčinách a estetických a významových dôsledkoch. Publikácia (a platí to aj o predchádzajúcej) dokazuje, že výskum problematiky textového materiálu nie je druhoradý, ale odkrýva výskumníkom aj čitateľom množstvo stôp, ktoré obsahujú informácie nielen o samotnom texte a jeho autorovi, ale aj o kontexte vzniku a publikovania. Dúfajme, že pribudnú aj nové „Kapitoly“ s ďalšími prípadovými štúdiami.

K rozvoju textologického výskumu, ale aj k lepšej úrovni vydavateľskej praxe môže napokon prispieť aj vysokoškolská učebnica Základy editorstva I. Vysokoškolské učebné texty pre odbor editorstvo a vydavateľská prax (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre) Veroniky Rácovej, ktorá nielen vysvetľuje základné pojmy a procesy sprevádzajúce profesionálne vydávanie kníh, ale obsahuje aj dva rozhovory s poprednými slovenskými vydavateľmi, J. Hegerom a E. Mládekovou a kapitolu objasňujúcu autorský zákon.

Poslednou publikáciou zameranou na „materiálnosť textu“ je zborník zo seminára Archívny výskum (textov) v interdisciplinárnych súvislostiach (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre), ktorý zostavili Edita Gromová, Natália Rondziková a Igor Tyšš a autormi jednotlivých kapitol sú Katarína Bednárová, Mária Kusá, Martin Navrátil, Filip Pavčík, Igor Tyšš a Libuša Vajdová. Autori osvetľujú svoj spôsob práce, ako aj prekážky a výsledky svojich výskumov, pri ktorých sa opierali o archívne materiály. Aj tu sa ukazuje kľúčový fakt, že archívny textový materiál je fragmentárny, nejasný, treba ho vedieť prečítať, prepísať, kontextualizovať, datovať, vykladať, usporiadať a napokon často skrýva viac otázok ako odpovedí. Avšak ako tvrdí Martin Navrátil: „Výzva Ad fontes! je stále platná a jej ignorovanie neraz vedie k povrchnosti.” (s. 41)

Literárna kritika

Samostatná skupina publikácií sa venuje najnovšej literárnej produkcii, jej literárnokritickému zhodnoteniu a interpretáciám. Tri knihy spája dokonca nielen tento prístup k literatúre, ale aj vydavateľstvo (FACE) a jednotná grafická úprava. Za najlepšiu z nich považujem výber z literárnych kritík Jaroslava Šranka pod názvom Účastníci poézie. Básnici, básničky i básne 1997 – 2020. Výber jednotlivých textov nie je náhodný, autor sem zaradil kritiky približne podobného rozsahu venujúce sa jednej zbierke poézie, vylúčil syntetizujúce či viac analytické a interpretačné texty. Vďaka tomu kniha v koncentrovanej podobe ukazuje autorovo kritické umenie a fascinujúci zmysel pre mieru: je osobný, ale v popredí stále stojí posudzované dielo. Neskrýva seba samého ako čitateľa za objektívnu vedeckú inštanciu, priznáva svoje emócie a slabiny, ale nepredvádza sa. Je vtipným esejistom, no zostáva vecným hodnotiteľom. Nešetrí ostrými slovami, no niet v nich štipky zlomyseľnosti. Užíva si polemiku, no priznáva sa aj k očareniu poéziou. Do kritiky básní vťahuje spoločenský kontext a robí to tak zábavne a duchaplne, že zbierka literárnych kritík sa stáva pútavým čítaním nielen pre čitateľov poézie.

Inú stratégiu zvolila Marta Součková, ktorá s knihou P(r)ózy po roku 2000 nadviazala na svoju staršiu monografiu P(r)ózy po roku 1989. Hoci je autorka aktívnou literárnou kritičkou, štúdie v tejto knihe sú orientované viac interpretačne a analyticky. Pre autorku zároveň zostáva podstatným kritériom výberu analyzovaných diel aj ich umelecká hodnota: do knihy sa preto dostali autori, „ktorých diela považujem za kvalitné, kľúčové“. (s. 11) Toto zmiešavanie analytického a kritického prístupu je však knihe skôr na škodu: autorka akoby sa nevedela rozhodnúť, po čom vlastne pátra. Na jednej strane texty vysvetľuje, interpretuje, porovnáva s inými textami toho istého autora alebo s textami iných autorov, pričom, ako sama v úvode priznáva, kniha je „primárne tematologickou prácou“ (s. 12), takže porovnania sú zväčša na úrovni tematizovaných problémov a motívov. Na strane druhej sa autorka nevzdáva ambície súdiť texty na základe vlastných estetických preferencií a do analytického výkladu vsúva svoje názory na podarené či nepodarené pasáže a texty. Prerozprávanie deja a motívov, dlhé citácie z analyzovaných diel a v poznámkach pod čiarou ďalšie citáty dokladajúce stanovené hypotézy a komentáre iných kritikov a kritičiek k tematizovaným problémom sa spolu s jej hodnotiacimi súdmi spájajú do prúdu rozprávania, v ktorom čitateľ stráca orientáciu, odkiaľ, kam a prečo sa tento prúd vlastne valí. Autorkina nepopierateľná orientácia v súčasnej literatúre aj v písaní o nej by lepšie vynikla v redukovanejšom a usporiadanejšom výklade. 

Monografiu Kataríny Hrabčákovej z toho istého vydavateľstva s názvom Semiopoetický aspekt básnickej identity. K problematike feminínnosti v súčasnej slovenskej poézii hodnotil R. Passia už v roku 2020, ale vychádzal pritom z rukopisu, ktorý napokon vyšiel až o dva roky neskôr. Omeškanie však zrejme nebolo spôsobené autorkinou snahou rukopis ešte vylepšiť, respektíve, ak aj áno, nebolo to veľmi úspešné. Ako vecne zhrnul R. Passia, autorka sa „sústreďuje na strednú a mladšiu generáciu autoriek a ich videnie problematiky feminity, autorstva, sebazviditeľňovania sa v texte, teda na širokú škálu problémov spojených s (nielen rodovou) identitou. Autorka pracuje s relevantnou sekundárnou literatúrou a pozitívom je, že väčší priestor venuje analýzam doposiaľ príliš ,interpretačne nevyťažených‘ poetiek S. Kaščákovej, E. Parilákovej a V. Dianiškovej.“

Problémov je však v knihe dosť. Napríklad, hoci si autorka zvolila zaujímavú a konkrétnu výskumnú otázku, terminologické ukotvenie svojich analýz mení alebo celkom opúšťa podľa aktuálnej nálady, takže jej teoretické nástroje veľmi nepomáhajú pochopiť tému hlbšie alebo ju systematizovať. Nevzdáva sa ani snahy o syntetické a všeobecne platné tézy, čoho dôsledkom je potom časté opakovanie sa alebo vágne a aj nelogické tvrdenia. Príklad hneď z úvodu: „Na proces formovania poetík vplýva rad okolností vrátane autorskej štylizácie, vzťahu k literárnej tradícii, pomeru k tvorbe iných básnikov aj poetiek, ako aj prítomnosti aktuálnych básnických tendencií, výberu vydavateľstva a následnej (seba)prezentácie“ (s. 10). Nie je jasné, či sú autorkine mylné úsudky príčinou alebo dôsledkom chybných vetných konštrukcií, ktorých je v texte tiež hojne. Nanajvýš obťažujúce a súčasne vzbudzujúce podozrenie z nekorektnej vedeckej práce je uvádzanie plných bibliografických údajov jednak v poznámkach pod čiarou, ďalej na záver každej kapitoly a ešte aj na záver celej publikácie.

Výberom z literárnej publicistiky je kniha Gabriely Rakúsovej Medzi autorom a čitateľom. Interpretačné reflexie o knihách (Modrý Peter). Ako naznačuje aj podnadpis, autorka pri svojom písaní (o poézii aj próze zahraničných aj slovenských autorov a autoriek) nevystupuje z konfrontačnej pozície literárnej kritičky, pretože jednak si vyberá diela, ktoré jej ako čitateľke konvenujú, jednak je jej čítanie skôr empatické ako polemické a skôr popularizačné ako striktne odborné, o čom svedčí napríklad veta: „Prekladateľke všetkých Fosseho diel do slovenčiny – Anne Fosse (autorovej manželke) – sa vždy pôvabne a príjemne podarilo vystihnúť unikátnosť jeho tvorby vo forme a obsahu, čo s určitosťou pramení aj z toho, že autora ako životného partnera dobre pozná.” (s. 26) Jej výber je pestrý z hľadiska literárnych druhov aj žánrov, autoriek i autorov a dobre reprezentuje to zaujímavejšie, čo ponúkol knižný trh medzi rokmi 2017 – 2020. Nepokladám však za správne tvrdenie Zoltána Rédeya (KR 2022/2), že „ak by sa niekto chcel poučiť, ako sa majú písať literárnovedné recenzie, (...) brilantne by mu poslúžila táto jedna kniha.“ Písanie G. Rakúsovej má, myslím, a pokladám to za úplne legitímne, aj záslužné, mierne odlišné východiská a ciele ako literárnovedná recenzistika.

Iným, a azda aj reprezentatívnejším príkladom kritického písania o súčasnej literatúre je Kritická ročenka 2020. Antológia ponúka literárnokritické texty sedemnástich autorov a autoriek, ktoré sa vzťahujú k dvadsiatim trom knihám slovenskej poézie a prózy, vydaných v rokoch 2019 a 2020. Dva bilančné sumáre z pera zostavovateľov Viliama Nádaskaya (Slovenská poézia 2020) a Vladimíra Barboríka (Slovenská próza 2020) navyše poskytujú výstižný a ešte aj vtipne a pútavo napísaný bedeker aktuálneho literárneho diania. Medzi jednotlivými textami môžeme sledovať široký rozptyl spôsobov písania o knihách závisiacich od cieľového média aj autorského štýlu: od dlhších, odborných kritík určených pre čitateľov literárnych časopisov po kratšie texty určené pre široké publikum denníka. Napriek svojej rozmanitosti svedčia vybrané texty o poctivom čítaní aj kritickom myslení, ktoré je v slovenskej literárnej reflexii bezpochyby prítomné, aj o nemalom publikačnom priestore, v ktorom sa toto uvažovanie môže realizovať (zastúpené sú Knižná revue, Plav.sk, Fraktál, Rozum, Glosolália, Vlna, Denník N).   

Záver

Z tohto celkového pohľadu na minuloročné publikácie z odboru slovenskej literárnej vedy sa zdá, že tie úspešnejšie (zaujímavejšie, prínosnejšie, originálnejšie) výskumy pátrajú po dlho prehliadaných problémoch, ignorovaných otázkach, na okraj odsunutých témach. Takéto výskumy rozkrývajú detaily, ktoré sa pri konštruovaní jedinej správnej, všetko vysvetľujúcej odpovede mohli zdať banálne a zanedbateľné, no v ktorých sa často ukrýva nečakaný diabol korigujúci naše skamenené a ošúchané predpoklady. Snahy o syntézu a zodpovedanie akýchsi „vyšších“ a „večných“ právd sú odsúdené na povrchnosť a neúspech, ale nepredpojaté bádanie v archívoch a čítanie prameňov provokuje chuť vedieť viac: pátrať ďalej, pochybovať, overovať, rekonštruovať, dopĺňať, revidovať. A to treba.

Eva Palkovičová (1987)

Ukončila doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu a kultúru 19. storočia. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.