Vyhľadávanie
Heinz Bude: Spoločnosť strachu
Krásno nad Kysucou : Absynt-Kalligram, 2019
„Bez druhých neexistuje žiadne ja, bez nejednoznačnosti žiadna identita, bez zúfalstva žiadna nádej, bez konca žiaden začiatok. A medzitým je strach,“ tvrdí nemecký sociológ Heinz Bude vo svojej knihe Spoločnosť strachu, ktorú pod značkou Kalligram prináša vydavateľstvo Absynt.
Bude na stránkach tejto skice pripomína čitateľovi, že strach je jedným z posledných princípov, na ktorom sa dokážeme zhodnúť, keďže nepozná sociálne hranice. Strach je výrazom toho, čím spoločnosť žije, je mentálnou realitou nás všetkých. Možno si ho vypestovať z budúcnosti aj minulosti, ale tiež z krokov, ktoré podnikáme práve teraz. Jednostaj nad nami visia obavy z terorizmu, vojny, z ekonomickej krízy či straty vlastného komfortu a zdroja obživy. Ale aj úplne bežný strach z toho, že neobstojíme v konkurencii, že naše schopnosti nie sú postačujúce, že naše vystupovanie nie je adekvátne a že napokon prídeme o svoj sociálny status.
V úvode knihy nás teda autor oboznamuje s faktom, že žijeme v spoločnosti strachu. Upriamuje pozornosť na konštantný strach z vlastného zlyhania, ktorý dáva do súvislosti s charakterom človeka riadeným zvonka. Myslí tým skutočnosť, že jednotlivec väčšmi kladie dôraz na vonkajšie vplyvy a stáva sa závislým na hodnotení okolia. Tento zdroj sociálneho „tlaku“ ho vedie k nasledovaniu trendov a populárnych názorov, len aby sa nestal obeťou vylúčenia. Svoje negatívne pocity napokon rozmanitými spôsobmi potláča a prehlušuje. Podľa autora tento strach nedokáže utíšiť ani láska a pokračuje vo svojich úvahách analýzou partnerských a rodičovských vzťahov. Venuje sa otázke strachu zo slobody a straty ontologickej istoty, ktorú hľadáme vo vzájomnej medziľudskej závislosti.
Ustráchaná povaha sa zároveň viaže aj na okruh problémov sociálnej mobility, teda presunu z jednej spoločenskej vrstvy do druhej, ktorý implikuje celú škálu úzkostí. Človek navyše v súčasnosti čelí norme, ktorá oceňuje predovšetkým víťazov. Kandidáti bojujúci o miesta na špici sú pod permanentným stresom a výkon je oslavovaný ruka v ruke s výsledkami meradiel životného štýlu i sebaprezentácie. Schopnosti ani vzdelanie teda úspech nezaručujú, výberové procesy sú náročnou súťažou a pošmyknutie striehne na každom kroku. Bude však pripomína, že so strachom zápasia nielen ašpiranti na víťazov. Pracuje s myšlienkou tzv. resentimentu, ktorý menej úspešných jedincov obracia späť do starých časov, konzervujúc pocit krivdy. Tí, ktorí utŕžia porážku sú tak odkázaní na rebelantstvo proti systému, čo im zahatal cestu k uplatneniu. Sú v zajatí potlačovaného hnevu a pomsty voči víťazom.
Autor sa následne podrobnejšie zaoberá statusovou panikou strednej triedy, ktorá je aj navzdory sociálnym istotám a komfortu prinajmenšom znepokojená z predstavy ohrozenia získanej, zdedenej alebo domnelej spoločenskej pozície. Rozoberá vzťah relatívnej privilegovanosti a zraniteľnosti plynúcej z neistoty výhod, ktoré prinášajú platové podmienky a postavenie. Na druhej strane upriamuje pozornosť na celkom iný druh strachu, ktorému sú vystavení ľudia s nízkym príjmom. Bude tu ukazuje problematiku starosti o každodenné prežitie, ale aj bitky o uznanie na spodných sociálnych priečkach.
Obzvlášť zaujímavé sú autorove myšlienky vzťahujúce sa k úzkosti zo zdanlivo nekonečnej ponuky možností, ako aj z nutnosti voľby. Avšak JA sa cíti zároveň preťažené rozmanitými nárokmi, ktoré sprevádzajú tlak na akúsi všeobecnú optimalizáciu. Človek si akoby kladie za povinnosť realizovať svoj osobnostný potenciál vo všetkých oblastiach. V zamestnaní aj v rodinnom živote prekračovať hranice, byť flexibilný a kreatívny, optimálne zlúčiť kariéru s rodičovstvom. Všetky tieto populárne a povznášajúce odporúčania sa však môžu razom preklopiť do akéhosi existenčného vypätia i pochybností. Bude tak čitateľa privádza k zamysleniu, či toto všetko nie je náhodou iba odďaľovaním rizika, ktoré prináša potreba zvoliť si jedno alebo druhé.
Strach z vlastných mnohorakých možností Budeho myšlienkovú reťaz posúva v konečnom dôsledku až k strachu z vlády nikoho. Inými slovami autor odkazuje na obavy z pôsobenia samoregulačných mechanizmov, ktoré sa rodia z rozhodnutí nás všetkých. Procesy, na ktoré sa spoliehame, teda v podstate neriadi nikto. V neposlednom rade nás táto situácia vrhá do rozkolu, ktorý v súčasnosti rezonuje najväčšmi, a síce do rozkolu medzi argumentáciou a emóciami.
Budeho skica o paralyzujúcom strachu tak ponúka čitateľovi vcelku trefný pohľad na možné príčiny aktuálnych spoločenských fenoménov. Keďže sa však Bude zaujíma predovšetkým o nemecké sociálno-ekonomické reálie, slovenskému čitateľovi môžu byť niektoré pasáže vzdialenejšie. Autorov štýl je však pútavý a podmanivý, hoci ide o prevažne akademický text, predpokladajúci u čitateľa určitú znalosť sociologickej terminológie. Bude tiež cituje viacero iných autorov a celkovo dielo funguje skôr ako sondáž do problematiky. Hoci autor niekde naznačuje aj možné východiská, kniha neposkytuje nijaké komplexné riešenia ani návody, ako sa so spoločnosťou strachu vysporiadať. Napriek tomu však určite stojí za prečítanie, pretože vrhá svetlo na hlbšie a rozsiahlejšie mechanizmy spoločenských zmien, ktoré zakúšame.
