Recenzia
Dušan Zubka
12.09.2012

Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových - Jonáš Záborský - „Novinka“ z 19. storočia

„Novinka“ z 19. storočia

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2012na vydanie pripravil Timotej kubiš

Kniha Jonáša Záborského Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových je unikátna z viacerých dôvodov. Nebýva totiž zvykom, aby historické dielo vzbudilo taký mediálny humbug a pozornosť. Nebýva zvykom, aby dielo historicko-vedeckého charakteru vyšlo u jedného z najväčších vydavateľov na Slovensku, a to navyše, v našich pomeroch, v neobyčajne vysokom náklade. Nezvyčajným je aj to, že vychádza tlačou a kompletné prvý raz až po 137 rokoch od jeho napísania. Napokon, autorom tohto najväčšieho historického diela mapujúceho dejiny Slovákov a napísaného v 19. storočí nie je profesionálny historik, ale spisovateľ a dramatik.

Keď v  roku 1875 Jonáš Záborský dopísal definitívnu verziu svojich dejín, určite netušil, aký pohnutý osud budú mať. Predchádzajúce verzie knihy viac než rok posudzoval Výbor Matice slovenskej (prvotnú verziu napísal Záborský už roku 1866). V máji roku 1874 dielo definitívne zamietli. Jeho vydanie by znamenalo risk konfliktu s budapeštianskou vládou, ktorý nebola Matica ochotná podstúpiť. Oficiálnym dôvodom oznámeným autorovi však bolo údajne prílišné zaoberanie sa náboženskými otázkami. Až na začiatku 21. storočia zásluhou mladého historika Timoteja Kubiša, ktorý rukopis našiel v Knižnici Národného múzea v Prahe, pedantne prepísal od slova do slova a pripravil tak na vydanie, vychádza dielo po prvý raz.

Záborského Dejiny sú dielom svojej doby so všetkými kladmi i zápormi. Dnes sú už prekonané, jeho  metodologické a  analytické postupy sú neobhájiteľné. Na druhej strane, ak sa na Dejiny pozeráme ako na dieťa svojej doby, ide o perfektnú a najlepšiu ukážku syntézy uhorských (a zároveň slovenských) dejín v  19.  storočí. Aj keď autor nebol profesionálny historik, jeho dielo sa, aj vzhľadom k ostatným dobovým prácam, vyznačuje vysokou fundovanosťou a prehľadom. Záborský skvelo ovládal viacero jazykov, vrátane latinčiny a gréčtiny, mal perfektne naštudované primárne pramene, ako aj sekundárnu literatúru. No napriek tomu jeho výklad často trpí určitou tendenčnosťou, zovšeobecňovaním a neraz aj úzko nacionálnym či konfesionálnym prístupom, čo však bola v jeho dobe bežná vedecká metóda.

Záborského hlavnou motiváciou bolo poskytnúť slovenským čitateľom aj vlastný národný pohľad na spoločné dejiny v rámci Uhorského kráľovstva. Išlo mu o napísanie diela, ktoré by bolo dôstojnou odpoveďou na tendenčné a pre Slovákov dehonestujúce práce dobových maďarských historikov, ktorých diela formovali a deformovali myseľ aj slovenskej mládeže. Vo veľkej miere si všímal vplyv a  prenikanie pravoslávia na naše územie, zasahovanie pápežskej politiky do uhorských záležitostí, ale aj začlenenie dnešného Slovenska do územia Uhorského kráľovstva. Svoje rozprávanie ukončil Jonáš Záborský počas vlády Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437), pretože ďalšie obdobia by kvôli nedostatku času, podlomenému zdraviu a  obrovskému množstvu prameňov už určite nestihol spracovať.

Veľkým prínosom knihy je aj jej živý a  šťavnatý jazyk. Záborský, podobne ako v beletristických prácach, nešetril sarkazmom a satirou, najmä na maďarských historikov, autorov kroník a legiend, no a na samotných členov vládnucej arpádovskej dynastie. Tak sa počas čítania môžeme pousmiať nad „sklepanou nemotornou listinou“či nad čitateľom vtedajších pseudohistorických prác, „ktorý ani groš od lopaty rozo­znať neumie“. Doslova ako pohladenie duše pôsobia napríklad výrazy Šarlatorodenec, bagážia či treštenosť. Autor vedel, že jeho dielo je dôležité pre národné a  historické uvedomenie sa  Slovákov, rovnako ako je aj silnou zbraňou v  historickej polemike s maďarskými historikmi. Na druhej strane nerobil si zbytočné ilúzie a vedel, že jeho dielo nebude čakať ľahký osud. Veď napokon sám výstižne opísal, ako to u nás vtedy chodilo. Ťažkosti spojené s písaním a snahou o vydanie svojho diela ukončil márnym povzdychom na adresu Matice slovenskej: „Tu ale to jde všetko po slovensku…“

Je chvályhodné, že sa predsa len našiel okruh ľudí, ktorí vydaním Záborského Dejín pripravili dôstojnú pripomienku 200.  výročia narodenia tohto všestranného literáta.