Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2011
Laureát viacerých literárnych súťaží Martin Dzúr (1981) rozšíril rady účinkujúcich na slovenskej básnickej scéne. Jeho debut Dekonštrukcia podľa času je razantnou a sebavedomou výpoveďou, aspoň pokiaľ ide o rozsah, má takmer 120 strán. Dzúr je však vo veku rozvážneho a vyzretého autora bez tendencie k módnemu exhibicionizmu.
Zbierku rozdelil do šiestich cyklov. Ponúka nám presvedčivý obraz dynamickej a premenlivej doby s akcentom na hodnoty domova, rodiny, materstva, erotického opojenia a prírodného ukotvenia. Obzvlášť ostro vníma nebezpečenstvá súčasného sveta, či už sú to katastrofy, ekonomické krízy alebo dôsledky globalizácie. Citlivo vnímaný materiálny aj duchovný úpadok vyvažuje trvalým príklonom k svojej dôvernej krajine, vzťahom k žene a k potomstvu. Hlboká väzba na južné scenérie jeho detstva je zjavná. Napríklad v básni U nás doma II. dokáže vyformovať plastický obraz leta, ktoré je „pomalé a unavené“ a čitateľ je hneď konfrontovaný s konkrétnym krajinným výsekom. Dzúr je typom reflexívneho a zmyslového básnika, dôveruje vôňam, chutiam, farbám a tvarom. Popri nich si uchováva inštinkt vidiaceho chlapca, ktorý ho robí hodnoverným kronikárom prežívaného času: „bez detských želaní viac nie som malý chlapec“. Nezostáva len pri vyhranenom odmietaní spoločenských deformácií, ale súčasne predstavuje svoje pohľady, zámery a východiská. Očistná cesta osobných objavov bola vždy doménou vidiacich. S prehľadom ovláda aj remeselnú zložku básnictva, dokáže vypointovať voľný verš a nerezignuje ani na viazaný. Cyklus alexandrínskych sonetov má v jeho podaní nezameniteľnú atmosféru a pôvab.
Viditeľným problémom zostáva kolísavá úroveň, ktorá môže prameniť z absencie kritickejšieho autorského výberu. Debut sa nemôže stať ťažiskom všetkých básní, ktoré vznikali počas dlhšieho tvorivého obdobia. Takto prichádza k hluchým miestam, k banálnym pointám či rušivým archaizmom (žní, krám...). Báseň sa spomaľuje až uviazne v sivej významovej plytčine. Patetické zvolanie typu „chlieb!“ vyvoláva skôr úsmev ako naliehavý a očakávaný účinok. Našťastie, tieto menšinové zlyhania sú prekryté celkovým poctivým, uveriteľným prístupom.
Dzúr sa nespolieha na prvotný vnem, svoje nažité poznatky si dôkladne overuje, porovnáva a cizeluje. Potvrdením jeho pomerne vysokého nasadenia je dôraz na morálne hodnoty, prirodzenú rovnováhu a motivujúce aspekty. Poézia v jeho poňatí vyžaruje pôvodné poslanie – rozochvieva a znepokojuje.
