Recenzia
05.01.2016

Denník z Guantánama - Muhammad Walad Saláhí

Muhammad Walad Saláhí (1970) pochádza z africkej Mauritánie, od  roku 1988 študoval a  pracoval v  Nemecku a Kanade a v 90. rokoch sa zapojil do povstania proti sovietskej invázii v Afganistane. Prvýkrát ho zatkli na príkaz USA v roku 2000 pre podozrenie, že sa zapojil do tzv. Sprisahania milénia a  chcel spáchať bombový atentát naletisko v Los Angeles. Jeho prípad sa vyhrotil najmä po teroristických útokoch v septembri 2001. Tento muž tak dodnes sedí vo väzenskej cele Guantánama, pričom on sám tvrdí, že „nič zlé nespáchal“. Jeho slová sčasti podporuje aj fakt, že ho americká vláda dosiaľ neobvinila zo žiadneho zločinu.

Kniha Denník z Guantánama – Príbeh väzňa (Vydavateľstvo Tatran 2015, preklad Marián Kabát) je prvým publikovaným titulom doteraz zadržiavaného väzňa na americkej základni na Kube. Kontroverznosť väznice spočíva najmä v  množstve tamojších trestancov, ktorí ročne stoja amerických daňových poplatníkov nemalé peniaze – len Saláhí vo svojich zápiskoch tvrdí, že za jeho väznenie museli Spojené štáty zaplatiť už aspoň jeden milión dolárov. Pozornosť si väznica vyslúžila aj pre údajné kruté praktiky pri vypočúvaní zadržiavaných a  ich mučenie chladom, ponižovaním a pod. Zrejme aj to je príčinou miestami veľmi hutnej cenzúry Denníka z Guantánama, ktorú vykonala americká tajná služba.

Kniha sa aj napriek ťažkosti témy číta dobre. Saláhího pisateľský talent až bolestne vystupuje do popredia v  momentoch, keď sa dostáva do kontrastu s krutými zážitkami z väzenia. Miestami sa zdá, akoby mal tento muž natoľko silný charakter a vieru v Boha, že či chce, alebo nechce, negatívnym skutočnostiam v knihe dodáva ľudskú tvár. Celkový faktografický prínos diela je sčasti vizitkou editorskej činnosti Larryho Siemsa – amerického spisovateľa a ľudskoprávneho aktivistu, ktorý dodal Saláhího príbehu ucelený ráz aj vďaka poznámkam pod čiarou.

Afričanove obhajkyne bojovali vyše šesť rokov za vydanie rukopisu tohto moslimského väzňa s pozoruhodným zmyslom pre humor. Keď ho Saláhí písal, nečakal, že každý čitateľ uverí jeho spovedi o väzenských praktikách Američanov. V kútiku duše však chcel, aby udalosti, ktoré sa pokúsil farbisto zachytiť spoza mreží väzenských ciel, minimálne vzbudili pochybnosti. Možno aj o tom, či dokáže nevina zaručene priniesť človeku slobodu...