Recenzia
Zuzana Belková
29.04.2005

Ja sa nebojím - Niccolo Ammaniti - Náš tip

Náš tip

Niccolo Ammaniti

Ja sa nebojím

Bratislava, Vydateľstvo Slovart a Drewo a srd 2005

Preklad Stanislav Vallo

Taliansky spisovateľ Niccolo Ammaniti je ročník ´66. Riman získal hviezdne renomé, jeho knižky sa prekladajú do mnohých jazykov. Aureola zaujímavého literárneho zjavu ho sprevádza už od debutu Žiabre,  kde naplno využil svoje vzdelanie biológa a vlastníctvo dvanástich akvárií s veľkým potenciálom objektov na pozorovanie. Prvotina sa dočkala filmového spracovania – rovnako ako neskoršie Blato, zbierka poviedok rôznych štýlov od komédie po horor na tému „mesto Rím“. V realizácii prvej z poviedok zažiarila Monica Bellucciová a filmový biznis bol pripravený prijať aj ďalšie scenáre na motívy próz sugestívneho rozprávača. Najväčší úspech dosiahla adaptácia jeho románu Ja sa nebojím v réžii Gabriela Salvatoresa. Určite aj vďaka strhujúcemu deju a sile výpovede.

Prekladateľ Stanislav Vallo umožnil, aby Ammanitiho román Ja sa nebojím chytil za srdce aj slovenského čitateľa. Text je naozaj jednodúškový. Na nudu niet času. V príbehu je horúco. Predstavte si leto roku 1978 a zaprášený taliansky vidiek. Cikády vrieskajú ako šialené, slnko praží na obilné klasy a deväťročný Michele sa stretáva s desivým tajomstvom únosu a vydierania. Súcití s väzneným rovesníkom, čelí hmatateľnému zlu svojou fantáziou. Tragédia visí vo vzduchu. Ammaniti, konvenčne označovaný za najlepšieho románopisca svojej generácie, za rodeného rozprávača a najvýraznejší zjav súčasnej talianskej scény, vie, ako udržať čitateľovu pozornosť. Spisovateľovi sa podarilo neuhýbavo zotrvať po celý čas v rozprávačskej optike dieťaťa. Zostáva suverénny, nezakolíše ani pri rozvíjaní najsubtílnejších vrstvičiek chlapcovho rozprávania. Udalosti podáva presne, mozaika drobností vystupuje v obdivuhodnej ostrosti.

Moment štylizácie do optiky dieťaťa nie je samoúčelnou dekoráciou. Umožňuje rozohrať vydarenú ponášku na celostné vnímanie reality, o ktoré dospelý človek väčšinou prichádza.  Ten, kto prekročí hranice detstva, si len málokedy zapamätá, aké to je, keď svet útočí prostredníctvom všetkých zmyslov súčasne. Málokto z dospelých vie zavoňať strach, začuť tmu a nahmatať bolesť tak ako Ammaniti v próze Ja sa nebojím. Pripisovanie hitchcockovských ašpirácií jeho rozprávačskému štýlu (Washington Post) je síce zveličené  v intenciách obvyklej novinárskej bombastickosti, ale rozhodne nie je zásahom vedľa. Presvedčivý sprievodca hrôzou nevolí neuveriteľné prostredie ani kulisy. Stavia na sile jednoduchosti. Prekombinovanosť motivácií a zápletiek mu rozhodne nehrozí. Prostá usadlosť so zreteľnými dôkazmi sociálnych krívd žije v nedbanlivom rytme dlhých siest a monotónnej rutiny poľnohospodárskych prác. Je ideálnou scénou na paralelný, podpovrchový príbeh zločinu. Zločin ako akt vybočenia z ubíjajúceho stereotypu sivo-ťažkej existencie načisto poprehadzuje štruktúru životov tamojších dospelých. Nie je to však nič proti tomu, čo dôsledky zločinu narobia s dušou chlapca.

Útle plecia deväťročného neunesú bez ujmy ani nález utrápenej obete, nieto ešte dusivé poznanie roly blízkych ľudí v spočiatku neprehľadnom sprisahaní. Pri pohľade na zahnisanú ranu od reťaze na členku si privoláva na pomoc fantáziu. Puch kobky a príšerný smäd uneseného vrstovníka zvláda najskôr len pomocou registra strašidiel, bosoriek, čiernych mužov a poľných obrov. Nie je to nič iné než sebaobrana. Vrhnutý do kalných vôd zvieravého tajomstva nemá životnú empíriu na rozťatie gordického uzla ubližujúcej situácie. Spoznal už krutosť hierarchie detského kolektívu, tu však ide o čosi viac. Prejde všetkými štádiami zásahu pritvrdou realitou: najskôr ju odmieta, potom proti nej bojuje, v zrážke prehráva, je nútený zabudnúť na ňu až do momentu, keď by jeho pasivita znamenala spolupáchateľstvo na neodvratnom konci nevinného. Volí čin. Samozrejme, zúfalý. Nepodceňujte dieťa: morálne priority má zázračne neošúchané. Nezdeformoval mu ich tlak každodenných kompromisov, nezašantročil ich kamsi do stratena neustály spoločenský protivietor.

Byť dieťaťom je skvelé. Byť detským hrdinom Ammanitiho románu Ja sa nebojím je nebezpečné, vyčerpávajúce a ušľachtilé zároveň. Aj vďaka jeho dôveryhodnosti je Ammanitiho písanie takým presvedčivým a kultivovaným rozprávaním na humanistické témy.

Zuzana Belková