Vyhľadávanie
Mária Modrovich: Lu & Mir, Levice, K.K. Bagala a literarnyklub 2011
Vitajte v dvadsiatom prvom storočí, v storočí singles, v dobe dúhových „prajdov“ a fungujúcich spermobánk. V dobe, v ktorej sa klasická rodina stáva pomaly, ale isto skanzenovým exponátom. Odrazom tejto, pre niekoho azda aj smutnej reality, je aj debutová zbierka poviedok Márie Modrovich. Takže... Nasadla som na poviedkový kolotoč a ako čitateľka som sa povozila na všetkých sedadlách. V každom kole iný pocit. Napríklad úvodná poviedka Po povodniach, ktorej som sa trochu zľakla, lebo som sa nazdávala, že aj ostatné budú také deprimujúce. To som však ešte netušila, čo ma čaká. O spomínanej poviedke sa dá povedať, že je síce temná, bez humoru a pointy, ale je aspoň čitateľsky stráviteľná. Milým osviežením bola druhá poviedka A čo na to karimatka? Je čítavá, inteligentná, vtipná. Tretia runda, Imigrant nouveau, ma preniesla do New Yorku. Autorka sa šikovne vyhla priamemu pomenovaniu mesta, spomenula iba žlté taxíky. Z takého nepriameho predstavenia veľkomesta cítime, pre akú cieľovú skupinu autorka píše. Po krátkej návšteve New Yorku sa dostávam k veľmi dobre prepracovanému a vtipnému kúsku Lu a Mike. Zrozumiteľnosť, šarmantný nadhľad, vtip a ukončenie, ktoré ako v kinoautomate funguje v dvoch verziách. Avšak pri nasledujúcej poviedke Večera s milými neznámymi musím potenciálneho čitateľa upozorniť, že na túto chuťovku treba mať silnejší žalúdok. Autorka pritvrdzuje a zahrá na štvorpercentnú strunu dvoch k sebe sa majúcich dám. Je mi jemne nevoľno, no na kolotoči je to azda normálne. Nasleduje poviedka Dom. Je sofistikovaná, napriek zdanlivo dojemným spomienkam na akéhosi starého otca a tetu Milku v bielej zástere. Točí sa mi hlava. Poviedku Dom útrpne dočítavam a ceruzkou si píšem do knižky poznámku–„halucinogénno-sofistikované“. To ešte neviem, že akejsi postave mužského rodu v nasledujúcej poviedke Kripli trčí z tela hlava. Ale na rozdiel od mojej nebolí. Keď sa dostanem k Mire a Bradatému revolucionárovi, kladiem si otázku, či je rozumné písať nezrozumiteľne, zaplniť papier písmenkami, slovami, vetami, ktoré sa azda chcú hrať na umenie. V triptychu s názvom Durchfall autorka len potvrdzuje typ čitateľa, pre ktorého píše: scestovaný, sčítaný, ovládajúci minimálne štyri svetové jazyky. Dostávam sa k poviedke Mira a Mike a pri jej čítaní si konečne oddýchnem. Autorka zrejme chcela po predchádzajúcom týraní poskytnúť čitateľovi trošku úľavy. Predposledná próza Ostrý nôž je naozaj ostrý nôž pre čitateľa. Konkrétne ostrý nôž do hlavy. Možno to má tak byť. Azda je funkciou súčasnej prózy dookola akcentovať to človečie prázdno a bahniť sa v jeho patologických prejavoch...Došla som teda na koniec knihy a tam sa pre mňa voľakde z horizontu usmiala nádej. Posledná poviedka Bratislava končí tým, že hlavná hrdinka poviedky sa rada pozerala na labute...
