Vyhľadávanie
Barbora Hrínová: Jednorožce
Bratislava: Aspekt, 2020
Prozaická zbierka s názvom Jednorožce je debutovou knihou Barbory Hrínovej, no s jej menom sme sa mohli stretnúť už pred dvanástimi rokmi, keď publikovala v zborníku literárnej súťaže Poviedka 2008, neskôr v nej uspela aj v rokoch 2017 a 2018.
Mnohé ocenené prózy za tých vyše dvadsať rokov existencie tejto súťaže skončili ako „one hit wonder”. Na druhej strane, v tejto súťaži začínalo viacero významných spisovateľov, medzi ktorými možno spomenúť Máriusa Kopcsaya, Ballu či Ivanu Dobrakovovú. Akým smerom sa posunula Barbora Hrínová od Poviedky v debutovom diele?
Netrendy o trendoch
Hrínovej osem poviedok možno čítať jednotlivo, no spoločne získavajú vďaka opakujúcim sa motívom nový významový rozmer – hlboký vnútorný nepokoj tlmený iróniou i sebairóniou, náznakovosťou. Píše o trendy témach, akými sú rôzne formy sexuálnej orientácie (heterosexuálne, bisexuálne, homosexuálne i asexuálne postavy), expatstvo, no nepíše o nich prvoplánovo.
Hrdinovia jej próz zväčša nie sú jednorozmerne definovaní svojou erotickou preferenciou. Je to síce jedno zo životných určení, ale nie je určujúce. Podobne spomínané expatstvo tu nie je vyšliapanou cestičkou k hľadaniu identity či znovuobjavovaniu patriotizmu. Dej všetkých poviedok je úzko spätý s rozvíjaním vzťahov, zvyčajne medziľudských – výnimku predstavuje text Sladká, kde ústrednú líniu tvorí vzťah protagonistky a šteniatka. Bez ohľadu na to, či hľadá partnera ženská alebo mužská postava, zvyčajne sa tieto pokusy končia rozčarovaním. Celkovo však tieto vzťahy pôsobia nie ako cieľ sujetu, ale ako prostriedok či zámienka pre introspekciu, sondu do duše hlavných postáv. Interakcia s partnermi slúži na postupné odhaľovanie psychiky, charakteru i postojov hlavného hrdinu.
Precízne a korektne
V centre próz totiž stojí individualita, opakovane protestujúca voči mantinelom, ktoré človeku stavia rodina, partner a okolie. Niekedy má tento nesúhlas podobu kolízie s druhým človekom, častejšie je to protest vnútorný ako súčasť zamysleného monológu, občas dialógu: „Ako sa inak máš?“ „Ale na prd,“ usmiala sa a vzápätí zvážnela, „nikam nepatrím…“ (s. 165) Citát pochádza z poviedky Naša, ktorá sa v porovnaní s verziou z Poviedky 2017 ocitla v knižke v mierne prepracovanej podobe. Zmeny sú motivované snahou precizovať výraz a vyškrtávať nadbytočné, zároveň sa však postrácali miesta, ktoré boli pôvodne funkčné, niektoré ironické komentáre. Pribudlo aj dôsledné používanie ženského rodu, vkradlo sa dokonca aj do vnútorného monológu hrdinky: rodovo (hyper)korektne už o sebe nepremýšľa ako o odbornom asistentovi, ale odbornej asistentke.
Kríza tých neideálnych
Sujet príbehov vychádza z rozvíjania významových opozícií ako prirodzené – neprirodzené, normálne – nenormálne, pričom autorka s týmito vymedzeniami implicitne polemizuje. Stojí pritom na strane menšín. Protagonisti jej próz trpia rozličnými podobami deficitu, ako im ich podprahovo vnútila spoločnosť. Nezriedka tento pocit súvisí so súčasným kultom tela, ktorý moderné technológie posunuli k takmer nedosiahnuteľným ideálom: „Až keď sa otočil, aby zahodil mastný papier so zvyškami majonézy, všimol si modela: šesť tehličiek na bruchu a široké ramená sa za ním týčili ako prikázanie vyryté do kameňa.“ (s. 42) Hrínovej ženy i muži sú pre svoje asymetrické, prípadne nadbytočné prsia, pre nadváhu, ochlpenie, (a)sexuálnu nevyhranenosť, introvertnosť i intelektuálnosť často vnímaní ako outsideri, a to sami sebou i okolím.
Oproti veľkému konvenčnému utrpeniu ide u nich skôr o utrpenie „chronické a nenápadné, vyvstávajúce z nepatrných vonkajších príčin“ (s. 134) a napriek tomu hlboko prežívané ako kríza. V snahe vyhovieť okoliu a jeho kategoricky prezentovaným postojom (napr. keď neprirodzené je „horšie ako choré, to by sa dalo vyliečiť. Neprirodzené bolo rovnako osudové ako prirodzené, ale akýmsi negatívnym, neprijateľným spôsobom,“ s. 119) sa postavy dostávajú do konfliktných, ponižujúcich situácií, keď sa cítia depersonalizovane a svoje bytie pociťujú ako neautentické. Intelekt im síce umožňuje tieto chvíle permanentne reflektovať, ale nie vyriešiť alebo zmeniť. Príkladom môže byť Alica z textu Internations, ktorá sa snaží „zmierniť pocit, že sa zase vystavila smršti náhodnosti a slepých uličiek, jej život sa vzpieral rozvinúť do nejakého príbehu na pokračovanie“. (s. 87)
Významy jednorožca
Celej zbierke dala názov titulná poviedka Jednorožce, modrofialová detská kresbička jednorožca je i na obálke knihy. Jednorožec je symbol, bájne zviera, biely kôň s rohom. Podľa niektorých výkladov jeho roh stelesňuje falický symbol, no keďže vyrastá zo „sídla“ ducha, súčasne predstavuje sublimáciu sexuálnych síl, a preto sa spája aj s obrazom panenskej čistoty (známe sú vyobrazenia Márie s jednorožcom symbolizujúcim nepoškvrnené počatie). V angličtine sa pod týmto pojmom rozumie jednak nedosiahnuteľný typ človeka, v gay komunite zas zastupuje bisexuálnu ženu, ktorá má záujem o sex v trojke. V Hrínovej knihe sa jednorožce explicitne mihnú ako nafukovačky či plyšová hračka a implicitne sa dotýkajú zrejme všetkých spomínaných významových konotácií: nielen sexuálnej otvorenosti, ale aj nevinnosti a predovšetkým atypickosti.
Barbora Hrínová kvalitou svojho knižného debutu potvrdila svoju schopnosť písať ne-trendy spôsobom o trendy témach, otvorene o tele a sexe, tlmene i hanblivo o citoch.
Mgr. Tamara Janecová, PhD. (1988)
Na FiF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu a ruštinu. V súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií.
