Obrazy (z) Balkánu

Nová reportážna kniha Andreja Bána Trochu oheň, trochu voda. Príbehy Balkánu vychádza rok po vydaní knihy reportáží o Slovensku Slon na Zemplíne (Absynt, 2018). Popri ďalších tituloch z vydavateľstva Absynt – Wojciech Tochman: Akoby si kameň jedla (2015) a Jan Urban: Všem sráčům navzdory aneb válka, o které nechcete nic vědět (2017) – sa táto kniha zaradila k podstatným zdrojom reflektujúcim, okrem iného, vojnový konflikt na území Bosny a Hercegoviny v rokoch 1992 – 1996.

Bán však na rozdiel od svojich reportážnych kolegov Tochmana a Urbana poodhaľuje problematiku Balkánu komplexnejšie, okrem Bosny a Hercegoviny pozornosť sústreďuje aj na ostatné štáty, Chorvátsko, Srbsko, Severné Macedónsko, územie Kosova a v závere čias­točne píše aj o migrácii.

Rozsiahly úvod začína autor rozprávaním o Juhoslávii z pohľadu svojho detstva. Poukazuje na ňu ako na symbol raja, najväčšieho a naj­krajšieho, protiklad husákovského socializmu, v ktorom vyrastal. Reportérovo rozprávanie sa postupne presúva k výraznej osobnosti muža v bielej uniforme, ktorého ako malý chlapec zahliadol na fotografii v novinách. Od tohto momentu sa jeho pozornosť sústredí na Josipa Broza Tita, veliteľa partizánov a prezidenta Juhoslávie. V súvislosti s jeho osobnosťou Bán konštatuje, že partizánsky veliteľ „z bojov nikdy celkom neprecitol“ (s. 8). Svoje tvrdenie dokladá napríklad existenciou pracovného tábora, ktorý Tito zriadil na väzenskom ostrove Goli otok (Pustý ostrov) v Jadranskom mori.

Autorovo rozprávanie o maršalovi Titovi sa pretavuje aj do prvej kapitoly s názvom Juhoslávia, kde okrem iného nachádzame aj jeho rozhovor s Titovou vnučkou, lekárkou Svetlanou Brozovou. Dvadsať rokov po nále­toch NATO na Juhosláviu kladie Bán respondentke otázky o Titovi ako starom otcovi, o živote v bývalej Juhoslávii, jej definitívnom rozpade a pod. Okruh pamätníkov a aktérov, ktorí zažili éru Josipa Broza Tita, prostred­níctvom rozhovorov ďalej prezentujú Azem Vllasi, bývalý predseda Zväzu socialistickej mládeže Juhoslávie a Zväzu komunistov Ko­sova, a Raif Dizdarević, bývalý juhoslovanský minister zahraničných vecí a istý čas aj pred­seda prezídia Juhoslávie. Dovolím si tvrdiť, že pozornému čitateľovi by v samotnom úvode nemal uniknúť citát pochádzajúci od Tima Ju­daha, balkánskeho korešpondenta týždenníka The Economist, ktorý hovorí: „Pravda nie je to, čo sa stalo, ale to, čomu ľudia veria, že bolo“ (s. 7). Judahove slová sa na začiatku javia mož­no trochu nejednoznačne, avšak postupne si začneme uvedomovať ich závažný obsah a tým aj ťažko uchopiteľnú pravdu o histórii Balkánu.

Kosovo je Srbsko?

Kosovskej problematike venuje reportér naj­výraznejšiu pozornosť. Podľa jeho slov tu bol od vojny v roku 1999 až po nezávislosť, ktorá nastala 17. februára 2008, viac ako štyridsať­krát. Tým prepojil svoj osobný príbeh s príbe­hom najmladšej krajiny v Európe, ktorú, ako dodáva, Slovensko neuznáva. V úvode kapitoly s názvom Kosovo ozrejmuje Bán pozadie dlhotrvajúceho sporu Srbov a kosovských Albáncov o toto územie. V jeho rozprávaní sa stretávame s tvrdením, že „Kosovo je kolíska srbského národa“ (s. 60), objavujúcim sa niekoľko ro­kov vo verejnom priestore nielen na Balkáne. Uvedenú skutočnosť však autor spochybňuje na základe tvrdenia britského historika Noela Malcolma, ktorý tvrdí, že kolískou srbského národa je oblasť Rašky na juhu Srbska. Jeho pozornosť sa postupne presúva ku komunis­tickému vodcovi a bývalému prezidentovi Srb­ska Slobodanovi Miloševičovi. Bol to práve on, kto sa usiloval navrátiť srbský národ do „strateného raja“ predstavujúceho Kosovo a okrem iného sa zaslúžil aj o zrušenie jeho autonómie, čo viedlo k vojne. Vzťahom Srbov a kosovských Albáncov sa reportér venuje aj v nasledujúcej kapitole s názvom Srbsko. V kontinuite poukazuje na korešpondenciu, resp. e-maily kosovsko-albánskeho dramati­ka Jetona Nezireja so srbským spisovateľom Sašom Ilićom. Korešpondencia zradcov, ako ju nazvali, poodhaľuje ich uvažovanie o proble­matických vzťahoch oboch národov, ktoré sa rokmi čoraz viac prehĺbili. Neziraj a Ilić jed­noznačne odmietli etnický nacionalizmus, čím (ako hovorí Bán) „popreli národ ako najvyššie uctievané božstvo a na vyprázdnený trón posadili človeka, jednotlivca“ (s. 148).

Bosna a Hercegovina

V kapitole s názvom Bosna a Hercegovina vy­stupujú viac do popredia príbehy žien, ktoré na vlastnej koži zažili etnické čistky pod vedením generála bosniansko-srbskej armády Ratka Mladića. Jedným z nich je príbeh Moslimky Muniry Beby Hadžićovej pochádzajúcej zo Srebrenice. Pred vojnou pracovala ako ria­diteľka školy, kde nerobili rozdiely medzi srbskými a moslimskými deťmi, ani medzi učiteľmi. Hodžićová si prvý raz uvedomila, že je zle, keď im na začiatku vojny poslali do školy dotazníky, v ktorých mali uviesť, kto je Bosniak, kto Srb a Chorvát. Vtedy prvýkrát videla v televízii Radovana Karadžića, ktorý v sarajevskom parlamente hovoril o tom, že ak bude vojna, Moslimovia budú zničení. Hodžićo­vú spolu s ďalšími Moslimami zo Srebrenice pri deportáciách umiestnili v neďalekej dedine Bratunac. Neskôr založila s ostatnými ženami v Tuzle organizáciu Bosfam. Ženy v nej tkajú koberce, na ktorých zobrazujú mená ich zabi­tých mužov. Bán okrem iného sústredí pozor­nosť aj na príbeh spoluzakladateľky známej organizácie Ženy Srebrenice, Hajry Ćatićovej či súdny prípad Karadžič v Haagu.

Chorvátsko

V súvislosti s Chorvátskom sa reportérovo rozprávanie koncentruje na Vukovar, mesto na chorvátsko-srbskej hranici, ktoré v roku 1991 prežilo osemdesiatsedem dní trvajúcu blokádu a delostrelecké ostreľovanie. Bán na základe tvrdenia novinára Draga Heidla konštatuje, že vzťahy medzi znepriateleným Srbskom a Chorvátskom sa vo Vukovare upokojili, avšak aj napriek tomu stále medzi nimi existuje akýsi neviditeľný múr. Autor upozorňuje tiež na fakt, že hoci tu obe et­niká spolu žijú, občas sa vyskytne vec, kto­rá pokojné spolunažívanie mierne naruší. Paralelne s rozprávaním o meste Vukovar čitateľ vníma aj príbeh vojnového veterána Ivicu Franića. Nasledujúca podkapitola je venovaná prípadu organizovanej zločinnej akcie Oluja (Búrka). Počas nej bolo zabitých viac ako tristo a z Chorvátska vyhnaných viac ako deväťdesiattisíc Srbov.

Severné Macedónsko a migranti

Bánove príbehy z Balkánu uzatvárajú kapitoly Severné Macedónsko a Migranti. V kontexte s menovaným štátom si môžeme všimnúť autorovo označenie sud prachu, čo je aj rov­nomenný názov divadelnej hry súčasného ma­cedónskeho dramatika Dejana Dukovského, napísanej počas rozpadu Juhoslávie. Severné Macedónsko, v ktorom tvoria určité percento etnickí Albánci, sa podľa Bána stalo v roku 2015 najvýbušnejšou krajinou. Reportér toto konštatovanie potvrdzuje okrem iného aj na nedávnom premenovaní krajiny, po dohode s Gréckom, na Republiku Severné Macedón­sko, či na etnickom konflikte s tamojšími ra­dikálnymi Albáncami z roku 2001.

Bánova reportážna kniha Trochu oheň, trochu voda. Príbehy Balkánu je dôkazom, že označenie sud prachu platí pre celý Balkán, nielen Severné Macedónsko. Reportér prostredníctvom príbe­hov rozmotáva vlákna (ne)dávnych tragédií, čím podáva cenný obraz o dianí priamo z terénu. K ťažko uchopiteľnej pravde krajín bývalej Ju­hoslávie sa usiluje zaujať i osobné stanovisko. K tejto neľahkej úlohe pristupuje okrem iného s objektívnym nadhľadom, pričom mu nemožno uprieť sugestívnu formu rozprávania.

Množstvo autentických príbehov, rozho­vorov a kontextov uvedie čitateľa do pocitov ľudí z krajín tvoriacich kedysi spoločný štát. Štát, ktorý však nedokázal prekonať etnické a náboženské rozdiely a aj dvadsať rokov po ukončení vojnových konfliktov v ňom stále prežíva nenávisť a otvorené rany z minulosti sa hoja len veľmi pomaly. Každý národ z krajín bývalej Juhoslávie má vlastné nazeranie na podstatu veci.

Nora Nagyová je teatrologička. Prednáša na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave.