Vyhľadávanie
Dá sa zmysluplne spojiť v jednej knihe klimatická kríza, populizmus a Benešove dekréty? Najnovšia publikácia vydavateľstva Mamaš s mierne provokatívnym názvom Postsedliaci – Slovenský ľudový protest dáva jasnú odpoveď, že sa to nielen dá, ale že sa čitateľ pri tom dokáže miestami aj pobaviť.
Publikácia zhromažďuje na jednom mieste viaceré texty slovenského sociálneho antropológa Juraja Buzalku. Texty sú v knihe rozdelené na dve základné časti. Prvá časť obsahuje Buzalkove eseje a štúdie, zatiaľ čo v druhej sú publikované jeho publicistické výstupy v domácich médiách. Obidve časti však spája, že autor so značným nadhľadom, ale aj nespochybniteľnou erudíciou komentuje nielen našu súčasnosť, ale aj moderné dejiny. Poukazuje napríklad na vývoj štúrovského kultu zdôrazňujúc rozdiely v dobovom vnímaní štúrovcov a v tom, ako ich vnímame dnes. Poukazuje aj na iluzórnosť akéhosi zlatého veku v minulosti a čitateľovi pripomína jasný, aj keď v širšej verejnosti nie veľmi populárny fakt – a síce, že napriek všetkým našim problémom sa drvivá väčšina z nás má násobne lepšie, ako sa mali naši predkovia v minulosti.
Ako odzbrojiť karpatského autoritára
Buzalka sa však nevenuje len pre mnohých „vzdialenému“ 19. storočiu. Jedným z hlavných motívov jeho textov je aj téma slovensko-maďarských vzťahov. V textoch sa často vracia k tejto problematike napríklad v otázke Benešových dekrétov či národnostnému pnutiu v 90. rokoch. Mnohé témy, ktoré otvára, môžu byť pre širšiu populáciu nepríjemné (napríklad otázka legitímnosti povojnových krokov voči maďarskej menšine), ale sú nepochybne kvalitným zdrojom na vedenie diskusií o presahu druhej svetovej vojny do súčasnosti. Tému spoločných vzťahov medzi slovenským a maďarským obyvateľstvom zasadzuje aj do dnešnej doby, keď poukazuje na to, že demokratický pohľad na vzájomné prečiny z minulosti môže byť práve tým, čo odzbrojí rétoriku moderného karpatského autoritára s jeho nohsledmi na Slovensku. Buzalka si všíma význam maďarských demokratických intelektuálov a aj preto v jednej zo svojich esejí upozorňuje, že z verejnej pamäti sa postupne vytráca ich úloha počas Nežnej revolúcie v roku 1989 a právom to považuje za chybu.
Vzťah voči inakosti a konflikt medzi deklarovaným a konaným si Buzalka všíma aj pri postoji voči menšinám. Vo svojich textoch si všíma vzťah majority k Rómom, ale venuje sa aj spôsobu, akým sa na Slovensku vnímajú utečenci. Jedným z príkladov, a je nutné dodať, že veľmi aktuálnym, je aj poukazovanie na príbeh tzv. východnej hranice – teda spoločnej slovensko-ukrajinskej hranice. Tento starší text je v kontexte vojny na Ukrajine bytostne aktuálny, a to aj vzhľadom na nárast neznášanlivosti v spoločnosti a vo verejnej diskusii. V otázke ľudských práv sa Buzalka venuje aj mnohým stereotypom, napríklad násiliu páchanému na ženách, a tomu, ako tieto témy vníma spoločnosť. Tú si však Buzalka nepredstavuje ako jednoliaty blok, ale poukazuje na mnohé prúdy, ktoré sú reprezentované v slovenskej populácii. Voči čitateľovi je pritom značne otvorený a v textoch spomína aj svoje skúsenosti z čias štúdia a dospievania, napríklad aj to, že práve počas vysokoškolského štúdia sa stretol s radikálne odlišným vnímaním okolitého sveta a slovenskej reality.
Kritika do „vlastných radov“
To, že sa Buzalka neobáva obrátiť kritiku aj do „vlastných radov“, vidieť v stati, kde sa venuje nedávno prebiehajúcej diskusii o miere akademickej samosprávy, a kladie si často bolestivé, ale dôležité otázky. Zároveň čitateľovi neznalému pomerov poskytuje pohľad insidera na procesy hodnotenia projektov v malej krajine, ktorá sa v posuzdzovaní OECD nachádza rok čo rok horšie, ale má desiatky vedeckých projektov so stopercentným domácim hodnotením. O tom, ako je tento paradox možný, sa dočítate v knihe. Ako vidno, Buzalka sa v prvej časti svojej knihy venuje rozmanitým témam a naozaj sa nebojí otvárať aj otázky, ktoré mnohým akademikom nemusia byť príjemné. Rovnako to platí aj v druhej, síce kratšej, ale rovnako výživnej esejistickej časti. V nej čitateľ nájde Buzalkove úvahy na témy ako slovenská kaviareň, pandémia, ale aj populizmus. Tieto texty vznikli ako reakcia na udalosti v posledných rokoch a je to na nich, samozrejme, aj vidieť. Predstavujú sondu do mysle verejného intelektuála, a preto sú aj zaujímavým svedectvom doby.
Na istej časti textov badať, že boli pôvodne písané pre čitateľov z radov odbornej verejnosti a laik bude mať spočiatku menší problém s náročnosťou používaného jazyka. Táto skutočnosť je však pomerne premenlivá s každým textom, a ak sa čitateľ z laického prostredia rozhodne „prehrýzť“ odbornejším slovníkom autora, publikácia ho odmení nielen kvantom nových informácií, ale aj zaujímavým pohľadom na mnohé kľúčové udalosti našich moderných dejín, a to bez zbytočného pátosu.
Kniha Postsedliaci – Slovenský ľudový protest predstavuje zaujímavú sondu do problematiky slovenskej spoločnosti, pričom sa nevyhýba kritike ani jednej časti našej dnes veľmi rozpoltenej verejnosti. Pre tých, ktorí sú ochotní čítať a kriticky nazerať nielen na činy svojich ideologických protivníkov, ale aj na chyby vo „vlastnom tábore“, to bude nepochybne inšpiratívne čítanie.
Martin Posch (1992)
Vyštudoval históriu na FiF UK v Bratislave, absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe a na Kingston University v Londýne. Pôsobí v Historickom ústave SAV a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, kde participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií, publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.
