Vyhľadávanie
Pavol Suržin: Spln duše, Levoča, Modrý Peter 2008
Básnik Pavol Suržin (1939-1992) sa nepohyboval v centre literárneho diania ani výraznejšie nezasahoval do jeho vývinových tendencií. To však neznamená, že svojou poéziou ho neobohatil. Presvedčivým dôkazom tohto tvrdenia je výber z jeho diela Spln duše, ktorý zostavil a edične pripravil Peter Milčák. Z interpretačného hľadiska je dôležitý aj Milčákov doslov, v ktorom približuje zložité životné osudy autora s prepojením na básnickú tvorbou.
Výber pozostáva zo siedmich básnických zbierok, z knižne nepublikovaného súboru Spln duše a z niekoľkých rukopisných básní zaradených do záverečného oddielu Básne z modrého zošita. Suržin debutoval v roku 1965 zbierkou Už stúpa prach. Tento časový údaj môže zvádzať k predstave, že atmosféra spoločenského uvoľnenia vytvárala ideálne podmienky na literárnu tvorbu. Básnické slovo sa však nikdy nepredieralo k svetlu jednoducho, a tak to bolo aj u Suržina. V počiatočne fáze jeho tvorby prevláda prírodná lyrika, aj keď možno s drsnejším nábojom. Suržin od začiatku odmietal falošné gesto romantického idealizovania, silné puto s prírodnými zákonitosťami je však trvalo prítomné. Významnú úlohu zohráva kultivovaná erotika, opojenie zmyslov, poblúznenie ženou ako vrcholnou inšpirátorkou životného pohybu. Do popredia vystupujú motívy svadby, svadobnej noci či panenstva – symbolu čistoty. Tieto ľúbostné aspekty sú umiestňované do prostredia lúk, polí a stohov, medzi jašteričky a myši pod jasom mesačného svetla. Moderné civilizačné trendy sú z tejto väzby takmer vylúčené ako ťaživé a nepotrebné. Neskôr táto „bezstarostná“ línia snímaná až s detskou optikou hravosti ustupuje a začínajú sa vynárať závažnejšie a ponurejšie témy. Ubúda abstraktnosti a zväčšuje sa komunikačný priestor. Suržin razantne prehodnocuje pomer k sebe, k svetu, k bezprostrednému okoliu. Nachádza v sebe nevšednú odvahu obnažiť sa až na tíchnuce dno duše a bez zamlčiavania to vyniesť na svetlo. Je zarážajúco úprimný a pravdivý, aj keď píše o osobnom zlyhaní: s prirodzenosťou podáva správy z protialkoholickej liečebne, o ťažkých duševných stavoch, ale vždy s nastraženou nádejou, aby sme o ňu mohli zakopnúť. Opakovane využívaný motív cesty mu slúži nielen ako symbolické preklenutie, ale predovšetkým ako verné pretlmočenie autentického putovania: „Možno som len bočil od života / a hovoril tomu cesta“. Cesta sa začína zauzľovať a napokon všetko smeruje k „ceste k smrti, / ktorej vzdorujeme“. Ale nezabudne dodať, že „treba vstať a dýchať“. Veľmi dobre ovláda umenie skratky, ktoré zvyšuje dramatickosť a hutnosť výpovede. Nezanedbateľné miesto patrí Levoči, jej podmaňujúcemu historickému odkazu a najmä Majstrovi Pavlovi a jeho dielu. U neho hľadá predovšetkým odvrátený a nezriedka aj bolestivý zrod nadčasového umenia. Zaujíma ho samotný proces tvorby na úkor osobných strát a pádov. V tomto polemickom priesečníku dosahuje mimoriadnu priebojnosť a zrozumiteľnosť, nad všetkým však visí dar bytia ako nespochybniteľná záchrana.
Táto pekná knižka s grafickou úpravou Petra Grísu a s ilustráciami Mareka Ormandíka je vzácnou možnosťou vrátiť sa k poézii Pavla Suržina, ktorá stále oslovuje.
Miroslav Brück
