Vyhľadávanie
Ak sa zíde viac ako sto osôb, ktoré inšpiruje ten istý človek a vyvolá v nich spomienky, je to dobrý námet na knihu. Tou osobou, ktorá spojila pamätníkov, kolegov, priateľov a žiakov, bol významný slovenský jazykovedec, profesor slovenčiny a francúzštiny Belo Letz (1902 – 1971). Iniciátorom kolektívneho spomínania sa stal bývalý Letzov žiak zo žilinského gymnázia Jozef Šamánek, ktorý sa spolu s profesorovým synom Jánom rozhodli v knihe Spomienky na profesora Bela Letza (Post Scriptum) predstaviť Letza nielen ako vedca, ale aj ako človeka „všedných dní.“ Autormi spomienok sú viacerí významní predstavitelia slovenského kultúrneho, umeleckého či vedeckého života, lekári, pedagógovia atď. (sochár a maliar Stanislav Bíroš, spisovateľ Štefan Atila Brezány, maliar a ilustrátor Miroslav Cipár, spisovateľ Milan Ferko, hudobný skladateľ Štefan Lucký či spisovateľ a publicista M. M. Dedinský). Záverečná kapitola spomienkovej knihy patrí portrétu Bela Letza, v stručnosti charakterizuje jeho rodinnú genézu a životnú púť od návštevy ľudovej školy v Rajci, maturity na gymnáziu v Prievidzi a štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Letz sa tu prejavil ako človek, ktorému nie je po chuti „československý jazyk,“ preferovaný v časoch prvej republiky. Významným medzníkom v jeho živote je pôsobenie na žilinskom gymnáziu. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch profesor rozvinul svoju matičnú činnosť a „bol po celý život národne uvedomelým Slovákom“. Po oslobodení Československa mu priťažilo, že pôsobil ako profesor, „za ľudáckeho režimu menovaný školským radcom“. Päťdesiate roky minulého storočia boli pre neho boľavé. V úsilí jazykovedca však nepoľavil a neúnavne pracoval na príprave Gramatiky slovenského jazyka, ktorá vyšla koncom roku 1950. Belo Letz vo vedeckej práci pokračoval a začiatkom 60. rokov dokončil súbor prác nazvaných Otázky slovenskej syntaxe. Žiaľ, toto dielo zostalo v rukopise pre nežičlivosť úradov, ktoré autora odbili slovami, že „nieto papiera pre publikácie tohto druhu“. Belo Letz rezignoval a silu mu uberala aj choroba, ktorej roku 1971 podľahol, no svedectvo o jeho živote dostalo knižnú podobu hoci aj po štyroch desaťročiach.
