Vyhľadávanie
Paľo Oliva
Torzo literárneho diela
Tak umieral a žije Paľo Oliva
Bratislava, Lúč 2004
Keď čítam jeho verše, naskakujú mi zimomriavky, dojímajú ma, opantávajú ma pocity, že existuje nezahalená krása, cítim ako silná je melanchólia. To sú pocity prameniace len z veľkej poézie, žiaľ, v tomto prípade predčasne preťatej smrťou jej autora. Zomrel skôr, ako sa stačil výraznejšie zapísať do širšieho povedomia, no jeho tvorba je jedným z klenotov tohto národa. Nezabudnime preto na meno Paľo Oliva.
Teraz k nám prichádza konečne v (takmer) súbornom diele a vďaka za to. Editor Július Pašteka zhrnul do dvoch zväzkov - Torzo literárneho diela a Tak umieral a žije Paľo Oliva - všetko, čo sa dosiaľ podarilo zhromaždiť z jeho diela. Okrem jedinej oficiálne vydanej zbierky básní Oblaky (1939) tu nájdeme básne roztratené po rôznych periodikách, ale aj kompletnú rukopisnú zbierku Čierne kvietie a denník z roku 1934 pod názvom Hasnúce iskry. Vďaka tomuto súboru sa nám konečne vytvára komplexný obraz osobnosti a diela stále nedoceneného Paľa Olivu. Nebol len vynikajúci básnik, ale aj autorom psychologických próz (cyklus Tváre), noviel (V Hostinci u Ondreja), úvah, kázní, ba aj životopisov svätých. V druhom zväzku nájdeme takmer kompletný spomienkový zborník Olivových najbližších priateľov Tak umieral básnik Paľo Oliva (1942), no a azda najväčší prínos tohto vydania – dosiaľ neuverejnené spomienky na Olivu, výraznejšie odkrývajúce jeho životnú cestu, literárne začiatky, záľuby i nádeje. Najdojímavejšie z nich sú riadky jeho ešte žijúcej sestry Hany Kostolanskej-Ušákovej. Osvetľujú napríklad pôvod pseudonymu Oliva, aj s mysterióznym pozadím. Nerozumiem však Paštekovej koncepcii usporiadania tohto súborného diela, keďže básne i listy nie sú zoradené vcelku, ale vsunuté blokovo do obidvoch zväzkov. Je to cesta trochu mätúca.
Napriek tomu je veľmi potešiteľné, že sme sa konečne vydania takéhoto diela dočkali - pri príležitosti nedožitej deväťdesiatky talentovaného poetu. Podľa Janka Silana Oliva do bodky spĺňal veľké poslanie byť básnikom a kňazom. Jeho cyklus Madone môžeme právom nazvať najkrajšou spirituálnou poéziou v našich dejinách. Cyklus Sestra smrť a deväť predsmrtných básní je zas vrcholom básnickej tragiky. A nad všetkým sa vznášajú oblaky, ktoré Paľa Olivu neprestali magnetizovať. Akoby v tých výškach býval už od narodenia a len jeho telo bolo pripäté k zemi. Áno, Oliva bol svojou povahou a najmä svojím pohľadom nezabudnuteľný, bol tajomný. Rástol v ňom nevšedný talent slovenskej literatúry, ktorý však nedostal šancu zakričať naplno. Dlhé mesiace čakal, kvôli byrokracii, na liečenie v Tatrách. Keď tam napokon dorazil, bolo už neskoro. Fotografie publikované v zborníku Tak umieral básnik Paľo Oliva sa tu v obrazovej prílohe neobjavujú. Možno preto, že sú smutné, mrazivé - vidieť na nich pacienta, do ktorého tváre vtlačila znaky pokročilá tuberkulóza. Nám tu stačí čítať a vnímať krutosť toho boja, ktorý tento „pirát krásy“ statočne zvádzal v Kvetnici pri Poprade. Pár mesiacov pred smrťou ešte písal: „Žijem. Spomínam. Trpím. Chcel by som byť svätý. Hyniem pomaly. A chcelo by sa mi žiť. HROZNE ŽIŤ...“ Táto najsilnejšia túžba mu už dopriata nebola, zomrel ako 26-ročný, svoj testament už len zašepkal do uší priateľa - básnika Mikuláša Šprinca. A svoje hlboké tmavé oči definitívne uprel na letiace oblaky. Milujme ich a pamätajme naňho. To sa vyplatí.
Adrián Potančok
