Vyhľadávanie
Aktuálne básnické správy
Ivan Svetko: ...už lietam, Bratislava, Tina Svetková – Helga Svetková 2007
S menom Ivana Svetka som sa stretol prvý raz v roku 1983 na stránkach Nového slova mladých. Autor mal vtedy len 19 rokov a jeho rozhlasová hra Mliečna cesta vykazovala znaky vyzretosti. Vymeraný čas býva však niekedy neúprosne krutý... Zákerná choroba a smrť prerušila Svetkovu sľubnú umeleckú dráhu vo veku necelých 26 rokov. Za svoj krátky život stihol neuveriteľne veľa. Vyštudoval VŠMU, etabloval sa ako scenárista, režisér, autor rozhlasových hier. Po celý čas písal poéziu a predovšetkým žil s vnímavou dušou a s originálnym pohľadom na svet.
Výber z jeho básnickej tvorby zostavil a doslov napísal Ľubomír Feldek. Knižka nie je, samozrejme, bežnou básnickou zbierkou. Okrem fotografií z rodinného archívu ju dopĺňajú spomienkové články Borisa Filana, Niny Hradiskej, Stana Gurku a Ruda Žákovského. Na záver sú zaradené dve básne, senzitívne retrospektívy, autorovej dcéry Tiny, ktoré z angličtiny preložil Ľ. Feldek. Výraznou a hodnotnou zložkou knižky sú ilustrácie Albína Brunovského. Básnickú časť tvoria tri celky: Južne od ticha alebo Ofélia, Neviazanosti a Čarodejný taxík (v roku 1992 vyšiel vo vydavateľstve Hevi ako samostatná zbierka).
V prvej časti nachádzame básne mladíckej zaujatosti a priamočiarosti. V prirodzenej zhode sa prelínajú predstavy so skutočným stavom vecí. Svetko bol básnikom prechodného a zasahujúceho okamihu, dokázal však triezvo zhodnotiť aj tie najhorúcejšie situácie. S hravou spontánnosťou mapoval priebeh jedného ľúbostného vzťahu, jeho vrcholky, sklamanie, vyrovnávanie sa s rozchodom. Pre Svetka bola láska „krásna neistota“, a tým pádom aj „isté šťastie“. Sú tu zachytené chvíle smútku, túlanie prázdnym mestom – z tejto polohy dokázal vyťažiť presné a verné postrehy: „Prázdne byty sa zväčšujú / a telefón sa v nich ozýva beznádejne“. Aj napriek všetkým osobným úskaliam sa vyhol lacnej sentimentalite a s ľahkosťou formuluje svoje poznatky: „Na papieri popieram existenciu hraníc / písmen je dosť. // Na papieri sme krásne sami, / čierni na bielom / jeden na druhom“.
V cykle Neviazanosti prekvapí dychtivosť po poznaní, ale predovšetkým po pravde, aj s rizikami. Svetkovi nebola cudzia sebairónia, vtipná pointa či groteskná absurdnosť vtedajších spoločenských pomerov. Stačí odcitovať jeho verš o obchode, „v ktorom určite nemajú to, čo chcete“... Obzvlášť pôsobivé sú aforistické texty, aktuálne i dnes – epigram Vývoj je ako vystrihnutý zo súčasnej politiky: „Človek sa najskôr naučí chodiť. / Potom v tom chodiť. / Potom dobre pochodiť. / Len málokto sa naučí odchádzať.“
V poslednej časti sa Svetko prejavil ako vnímavý, miestami sarkastický pozorovateľ navonok bezvýznamnej skutočnosti. Pod jeho drobnohľadom však nadobudla naliehavejší a závažnejší rozmer. Nachádzame tu bratislavské reálie, minulé i súčasné, letný Senec a pražskú vináreň U konvice. Verše z vojenského sústredenia parodicky akcentujú nezmyselnosť výcvikového drilu. V záverečnej básni Pád je len let niekde inde čítame mrazivú predtuchu: „A Ikarovi stratil sa život, / mne dych a predposledná veta, / (pretože už nepíšem, otec, už lietam).“
Básnické správy Ivana Svetka vydávajú cenné svedectvo nielen o vnútornom pocitovom svete, ale aj o dobe a jej dramatických súvislostiach – čím zároveň zdôrazňujú dôležitosť pamäti, ktorá v sebe nesie rozptýlenú bolesť, ale najmä nádej.
Miroslav Brück
