Vyhľadávanie
Beatrice Salvioni o jej debute a prirovnávaní k slávnej autorke.
Ako vás ovplyvnilo štúdium na literárnej škole Holden?
Bola to jedna z najdôležitejších etáp v mojom živote. Školy písania často zvyknú kritizovať za to, že sa snažia nejakým spôsobom zhomogenizovať študentov – držať ich v jednom prúde. Ja si to nemyslím. Pre mňa sú miestom, kde možno nájsť svoj vlastný hlas. Holden mi navyše umožnil stretnúť mnoho ľudí, ktorí sú podobne ako ja posadnutí príbehmi a s ktorými som sa mohla každý deň rozprávať a vymieňať si skúsenosti. A každý deň písať.
V poďakovaní v knihe Špina spomínate, že jedna z kľúčových scén sa zrodila vďaka hodinám spisovateľa Marca Missiroliho. Môžete to vysvetliť?
Marca Missiroliho si veľmi vážim ako spisovateľa, osobu a aj ako učiteľa. Absolvovala som s ním špeciálny kurz, na ktorom sme písali osem hodín denne – bolo to veľmi intenzívne. Veľmi ma posunula metóda, ktorú nazýva sentimentálna štruktúra: nájsť niečo, čo nás inšpiruje – iskru, ktorá zapáli príbeh. To mi pomohlo napísať scénu, v ktorej Francesca kráča s rodičmi v nedeľu do kostola a vidí Maddalenu, celú špinavú a s doškriabanými nohami, hrať sa pri rieke s dvoma chlapcami. Scéna, v ktorej sa dievčatám po prvý raz stretnú pohľady.
Aké bolo vaše detstvo v Monze? Boli ste skôr ako Francesca či Maddalena?
Zo začiatku som určite bola väčšmi Francescou – dobrým dievčatkom, ktoré robí to, čo sa má. Bola som veľmi ustráchaná, aj keď musím povedať, že bola vo mne aj rebelka – veľmi sa mi napríklad páčilo liezť po stromoch alebo bežať tak rýchlo, až som si rozbila kolená, pretože som sa nevedela zastaviť. Ale to som robila potajomky. Neskôr som sa postupne začala stávať aj Maddalenou. Vďaka ľuďom, ktorých som stretla, ale aj vďaka knižkám, ktoré mi ukázali, že svet nemusí byť taký, aký nám diktujú – že môže byť iný a je to v poriadku –, a ktoré ma naučili, že nie vždy je dobré iba slepo počúvať.
Ktorí autori a diela vás najväčšmi oslovili/zasiahli?
Veľmi ma inšpiruje Amy Hempel aj jej knižka Reasons to Live (Dôvody žiť). Opisuje bežné situácie zo života, ale aj rôzne bolesti, ktoré prežívame. Na štýle, akým veci opisuje, sa mi páči to nevypovedané. Od nej som sa naučila, že v knihách je často dôležitejšie to, čo sa len naznačí. Inšpiráciou pre hlavnú hrdinku Maddalenu boli postavy z okraja spoločnosti z príbehov talianskeho spisovateľa z 19. storočia Giovanniho Vergu, ktoré sa nepodriaďujú pravidlám. Jednou z takých je Vlčica – striga, ktorú takto označí spoločnosť a vyčlení ju zo svojich radov. Ďalšou je hrdina z iného Vergovho príbehu – Rosso Malpelo – takisto ostrakizovaný, a to len na základe farby vlasov – má ich červené. Takéto postavy dokážu pre svoju vyčlenenosť vnímať veci jasnejšie a pozerať sa na ne inak, keďže nie sú tak zväzované spoločnosťou.
Neapolská sága Eleny Ferrante zvýšila na Slovensku záujem o súčasnú taliansku literatúru a prekladá sa čoraz viac talianskych autorov a autoriek. Ako vnímate boom talianskej literatúry, ktorý vo svete vyvolala?
V prvom rade musím povedať, že sa z toho teším – je vždy veľká česť počuť, že talianski autori sú obľúbení a čítajú sa aj v zahraničí. A je pre mňa cťou, že aj moja knižka vzbudila záujem u slovenských čitateľov; som z toho nesmierne šťastná. Občas sa stáva, že ma s Elenou Ferrante porovnávajú, a to na mňa kladie vysoké nároky. Ferrante je skvelá spisovateľka, ktorú veľmi obľubujem, no na druhej strane cítim veľký rešpekt, keďže ja som so svojím debutom ešte len na začiatku. Preto mám z takéhoto porovnávania trochu strach. Medzi našimi románmi existujú mnohé podobnosti, no sú tu aj rozdiely. Jeden z hlavných, na ktorom som si dala veľmi záležať, je ten, že medzi Francescou a Maddalenou neexistuje to, čo sa často skloňuje v súvislosti s dievčenskými a ženskými priateľstvami: rivalita či skryté nepriateľstvo, snaha byť vždy lepšia ako tá druhá. Ich vzťah pripomína skôr alianciu – snažia sa navzájom si pomáhať a nájsť alebo vyvolať v tej druhej to lepšie.
Prečo ste sa rozhodli zasadiť Špinu do obdobia fašizmu?
Knižku som dopísala v roku 2021 a mojím cieľom bolo vyjadriť túžbu dvoch mladých dievčat byť vypočuté. Preto som ju zasadila do predvojnových rokov, keď bol fašizmus na vrchole. Ešte nebolo dosť kritických hlasov, ktoré by sa voči nemu ozývali, ako to bolo neskôr, keď Taliansko vstúpilo do vojny. Takže hrdinky som chcela vsadiť do prostredia, ktoré s nimi bude ostro kontrastovať a bude vzdorovať akýmkoľvek ich snahám nájsť svoj vlastný hlas a ozvať sa. Do nesmierne sexistického prostredia plného „mačov“, ktorí nemajú najmenší záujem počúvať dve malé dievčatá.
Podľa Špiny sa už pripravuje televízny seriál. Dočítala som sa, že záujem scenáristov o možné pokračovanie príbehu Francescy a Maddaleny vás podnietil k uvažovaniu o druhom diele. Už na ňom pracujete?
Môžem potvrdiť, že sa pripravuje televízny seriál. Zatiaľ je to iba projekt – ešte musíme nájsť niekoho, kto ho bude financovať. Ešte teda nie je isté, či sa seriál objaví na obrazovkách. Ale so scenáristami sme už spísali osnovu prvej série. Je zároveň pravda, že vďaka ich podnetom som začala uvažovať o tom, čo sa stane s mojimi postavami v budúcnosti, pretože koniec knihy je trochu otvorený a ponúka možnosť pokračovania. Už na ňom aj pracujem – študujem historické dokumenty o období odboja v Monze a načrtávam príbeh.
Foto: Dado Nagy
