Vyhľadávanie
Žiješ v talianskom Turíne, ale ako spisovateľka si aktívna v slovenčine a na Slovensku. Ako riešiš súčasné „povinné jazdy“ autorov a autoriek, teda rozhovory pre médiá, čítačky, festivaly a podobné aktivity?
Pomerne problematicky. Mám školopovinné dieťa a z Talianska si už nemôžem len tak odbehnúť. Keď ma však niekto osloví v predstihu, viem si svoju účasť na nejakej akcii občas zorganizovať. No v podstate ma už veľa organizátorov literárnych podujatí nepozýva, lebo vedia, že nežijem na Slovensku.
Niektorých spisovateľov kontakt s čitateľmi zaujíma, podaktorí ho priam vyhľadávajú, iní zas nie. Kam sa radíš?
Mňa zaujíma, čo na moje knihy hovoria čitatelia. No mám tých priamych reakcií dosť málo, aj preto, že nemôžem príliš často chodiť na čítačky a festivaly. Pokiaľ ide o komentáre a diskusie na sociálnych sieťach alebo celkovo na internete, tie nemám až tak potrebu riešiť, nevyhľadávam si všetky zmienky o sebe.
Prozaička načas ustúpila prekladateľke
Kniha vychádza s odstupom piatich rokov od Toxa (2013). Prečo si si nechala toľko času?
Dobrá otázka. Najprv som písala čosi iné, s čím som však napokon nebola spokojná, takže som sa rozhodla to nevydať. Potom sa objavila Elena Ferrante a štyri diely jej Geniálnej priateľky, ktoré som prekladala a musela som si s nimi trochu pohnúť, keďže to boli naozaj knihy, na ktoré ľudia čakali, a ešte nám aj dýchali na krk české preklady. Bol to pomerne veľký prekladateľský projekt, spolu okolo 1600 strán. No a potom som postupne zbierala tieto texty, písala som si pre seba a ani som sa s tým tak neponáhľala.
Prekladateľka I. Dobrakovová teda tak trochu blokovala spisovateľku?
Trochu áno. Som dosť pomalá pri písaní aj pri prekladaní, ale som veľmi rada, že som mohla Elenu Ferranteovú prekladať. Neviem, či sa mi ešte niekedy pošťastí pracovať na takom peknom prekladateľskom projekte. Moje písanie muselo ísť na čas bokom.
Matky a kamionisti sú tvojou štvrtou knihou. Debutovala si v roku 2009 poviedkovou knihou Prvá smrť v rodine, si autorkou románu Bellevue, potom si pridala poviedkovú knihu Toxo. Teraz opäť pokračuješ poviedkovými príbehmi. V Matkách a kamionistoch je päť samostatných próz, aj keď sú motivicky previazané a svojím spôsobom komponované...
Tie prózy sa navzájom dopĺňajú, takže ono by to dokopy malo dávať istý pridaný zmysel. Aj to, v akom poradí sú usporiadané, predstavuje akýsi oblúk. V tejto knihe je tých textov iba päť, ale sú určite dlhšie než poviedky v mojich predchádzajúcich knihách. Okrem tej prvej o otcovi, ktorá tvorí akýsi úvod, uvedenie do problematiky. Potom sú tam štyri príbehy o ženách, ktoré by mali spolu, či medzi sebou, komunikovať. Myslím si, že tento rozmer znamená dosť veľký posun v porovnaní s mojou predošlou knihou. Prózy už nie sú vystavané na prekvapujúcich pointách, skôr v nich ide o vnútorné monológy tých žien. Nie je to jedna postava, ktorá sa len v každom z týchto textov ocitne v inej situácii, ale ide o viacero odlišných hlasov, o ženy s rozličnými skúsenosťami a svetonázormi.
V súvislosti s tvojimi knihami vždy napokon príde reč na (auto)biografickosť. Nakoľko osobné sú Matky a kamionisti?
Samozrejme, píšem o veciach, o problémoch, o témach, ktoré ma trápia. Nič, čo napíšem, mi nie je úplne vzdialené, úplne cudzie. Ale v tomto prípade som sa naozaj neodrazila od seba, ale od iných ľudí, priateľov aj cudzích, svojím spôsobom som sa snažila vžiť do iných osudov, príbehov, situácií, do iných názorov. Každý ten osud je v niečom špecifický, iné je aj nazeranie na svet a na seba, na svoje telo, rodinné vzťahy, ukotvenie v realite. Iste, niektoré z tých príbehov sú mi bližšie, niektoré menej. Pri písaní som rozmýšľala – a keby som žila tu a nie tu, keby sa mi stalo to a nie to, keby som mala za sebou také a také skúsenosti, ako by som rozmýšľala, čo by pre mňa bolo dôležité, ako by som vedela či nevedela žiť sama so sebou?
Dominujú ženské postavy
Kniha obsahuje päť textov, Otec, Ivana, Olivia, Lara a Veronika. Spomínam to preto, že jeden názov medzi ostatnými trochu „svieti“ – prečo a ako sa k štyrom ženským menám dostal aj ten otec?
Poviedka Otec sa mohla volať napríklad Svetlana, podľa rozprávačky, aby nevyčnievala z radu, ale nakoniec som sa rozhodla, že sa bude volať Otec, o ktorom ten text hovorí. Pod týmto názvom bola publikovaná aj časopisecky. Je trochu iná, ale zdalo sa mi dôležité ju tam dať, je akýmsi signálom, kde to všetko pramení, kde treba hľadať odpovede na položené otázky.
To je zaujímavé, pretože knihe inak dominujú ženské postavy...
Áno, ženy dominujú. Muži, ak tam aj nejakí sú, väčšinou ani nemajú mená, sú napríklad A, R, pán Ble, alebo aj nič, on.
Odkryme si teda trochu tie poviedky. Ako už napovedá názov, Otec je o jednej rodinnej anamnéze, ide o príbeh otca a dcéry, resp. celej rodiny...
Je to také spomínanie Svetlany na svoje detstvo, ktoré strávila medzi Bratislavou a jednou dedinkou „na maďaroch“, spomínanie na rodinné zázemie, teda na mamu, na sestru, ale najmä na otca, ktorý mal problémy s alkoholom a psychickou poruchou. No myslím si, že aj keď ide o vážne témy, je to vcelku veselé rozprávanie, či aspoň tragikomické.
Poviedka Ivana je tiež ešte situovaná do Bratislavy. To je ďalšia dôležitá vec v tejto knihe, sú tam dve výrazne odlišné prostredia, slovenské a talianske...
V knihe sú dva „talianske“ texty a tri, ktoré sa odohrávajú na Slovensku. Ivana je príbeh mladej, asi tridsaťročnej dievčiny, ktorá žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou. Poberá invalidný dôchodok, lebo v minulosti sa jej stalo čosi zlé, kvôli čomu sa nedokázala zaradiť do bežného života, a cez svoju kamarátku, s ktorou sa pozná od čias jazdeckého oddielu, sa zoznámi s jedným novinárom. Pracujem tam s dvoma časovými rovinami, ale viac nebudem prezrádzať.
Potom sú tam dva texty, ktoré spolu tvoria jeden celok. Predstavuješ v nich akúsi janusovskú „dvojtvár“ ženskej sexuality?
Olivia a Lara sa odohrávajú v ten istý deň, či skôr podvečer v Turíne. Áno, ide tam o dva spôsoby nazerania na to isté. Teda o vnímanie svojho tela, vyrovnávanie sa so sexualitou, o vzťahy s rodinou a najmä s mužmi. V úvode rozhovoru som naznačovala, že v tejto knihe som viac polyfónna, nechávam zaznieť viac hlasov. Tieto poviedky by toho mohli byť príkladom.
Bratislava ostáva záchytným bodom
Veronika z poslednej prózy tejto knihy mi pripomenula ženské postavy z tvojho debutu. Je zjavne mladšia ako ostatné ženské postavy a príbeh nie je zasadený do súčasnosti, ale do nedávnej minulosti – badať tam reálie Bratislavy povedzme okolo roku 2000.
Áno, je to príbeh z čias, keď sa ešte chodievalo do internetových kaviarní a keď bolo kvôli výške účtov za telefón takmer nemysliteľné volávať do zahraničia. Slovensko už vtedy bolo otvorené svetu, ale všetko zo Západu v nás vzbudzovalo úžas a ten svet nás stále výrazne fascinoval. Aj tento rozmer som sa v tejto poviedke pokúsila zachytiť. Veronika predošlé témy uzatvára, ale akoby sa zároveň vracala na začiatok.
Bratislavu si stvárnila sviežo, aj jej rozličné menej známe priestory. Zároveň je v knihe zachytené talianske prostredie, ktoré, ako hovoríš, už nie je pre slovenského čitateľa také exotické, ako bolo povedzme v 90. rokoch, ale predsa je ten pohľad znútra zaujímavý. Do akej miery je priestor, kam situuješ svoje prózy, pre teba dôležitý?
Priestor je pre mňa vždy veľmi dôležitý, dokonca aj v poviedkach, v ktorých nie je priamo napísané, kde sa odohrávajú. Ako autorka si musím vedieť aspoň v duchu všetko presne predstaviť, situovať to na nejaké miesto, aby som sa v príbehu vedela orientovať. „Moja“ Bratislava je stvárnená skôr z obdobia, keď som tu ešte žila, z mojej mladosti, je tam jazdecký klub v Ovsišti a centrum, hradný vŕšok, Bôrik, Horský park – všetko pre mňa významné miesta. V knihe sú tri texty z Bratislavy a dva z Turína. Už by to vlastne malo byť skôr naopak, ale Bratislava pre mňa ostáva záchytným bodom a vraciam sa tam nielen osobne, ale aj v textoch. Turín sa však dostal na obálku knihy, kde je fotka zo štvrte Vanchiglia, kde naozaj bývam, je tam zachytená Mole Antonelliana, turínska dominanta, ktorá vyčnieva spoza domov, keď po Vanchiglii chodíte. Momentálne je to jedna z najvychytenejších štvrtí, vyznačuje sa bohatým študentským životom, lebo leží medzi univerzitou a študentským kampusom. Takže moje opisy nočného života sú inšpirované práve touto časťou Turína.
Nechcem sa točiť okolo seba, ale...
Táto kniha je iná, ale stále dosť súvisí s prozaickým svetom, ktorý si ponúkla v predošlých knihách. Ako vnímaš túto kontinuitu a v čom vidíš posun vo svojej poetike?
To, kam sa človek posúva a ako sa mení jeho písanie, sa nedá úplne plánovať. Deje sa to do veľkej miery samo. Napríklad už nedokážem písať ten typ poviedok, ktoré som ponúkala čitateľom v prvej knihe. Občas ma pochytí napísať takú tú intenzívnu poviedku s pointou, ale v polovici textu ma to prestane baviť. Už tomu neverím, chcem robiť čosi iné. Teraz z toho vznikli prózy s civilnejšími vnútornými monológmi, ale nieže by som si to naplánovala, jednoducho to tak vyšlo. Zaujímajú ma iné postavy, pokúšam sa preniknúť do ich svetov, do ich sociálno-psychologického zázemia, nechcem sa už točiť stále len okolo seba. No zároveň ide stále o moje témy. Ako sa kedysi vyjadril Vlado Balla, on bude aj tak vždy štiepiť ten istý vlas. Platí to iste aj o mne.
Čo budeš robiť v najbližších mesiacoch? Vrátiš sa opäť k prekladu alebo máš rozpísané aj nové pôvodné prózy?
Mám naplánovaných dosť prekladov súčasných talianskych autoriek. Už som takmer dokončila preklad románu Prvá pravda od Simony Vinciovej. Prekladám tiež ďalšiu neapolskú autorku Valeriu Parrellaovú, jej knihu Encyklopédia ženy. A potom by som sa mala pustiť do najnovšej Silvie Avalloneovej. A pokiaľ ide o moju tvorbu, mám nejaké poznámky k čomusi väčšiemu, viac-menej viem, čo chcem písať. Ešte potrebujem dokončiť niečo iné a potom sa do toho pustím.
