Rozhovor s básnikom a literárnym vedcom Michalom HABAJOM

O svoju báseň sa ešte iba budem musieť pokúšať

Hovorí básnik a literárny vedec Michal HABAJ

Michal Habaj (1974) je synom prozaika Ivana Habaja. Študoval na Gymnáziu I. Horvátha v Bratislave, potom na Filozofickej fakulte UK odbor slovenský jazyk a literatúra. Od roku 2002 je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV. Knižne debutoval zbierkou experimentálnych básní 80-967760-4-5 (1997) vo vydavateľstve Drewo a srd. Nasledovali básne v próze Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej (1999), Generator X: Hmlovina (spolu s A. Hablákom, P. Macsovszkým, P. Šulejom, 1999), Korene neba. Básne z posledného storočia (2000), Básne pre mŕtve dievčatá (2004). Pod gynonymom Anna Snegina vydal zbierku Pas de deux (2003). Viackrát sa úspešne zúčastnil na literárnej súťaži Poviedka. Ukážky z jeho tvorby boli preložené do angličtiny, češtiny, maďarčiny a slovinčiny.

* Vedeli by ste si spomenúť, čím ste chceli byť, keď ste mali šesť a išli prvýkrát do školy? Ako to vnímate v kontexte toho, čím ste dnes?

– Nespomínam si. Spomínam si na jahodovú zmrzlinu, dievčenský vrkoč, tenisky, žltú košeľu. Na základe toho odhadujem, že som chcel byť zmrzlinárom, milovníkom, tenistom alebo dandym. V kontexte toho, čím som dnes, to chápem tak, že ako šesťročný som mal veľmi romantické predstavy o živote. 

* Čo bolo pre vás hybnou silou, ktorá vás donútila napísať prvé básne, poviedky?

– Poéziu som začal písať až na vysokej škole, dvadsaťročný, teda v čase, keď všetci moji vrstovníci básne písať prestávali. Poviedky som písaval od detstva, najskôr dobrodružné a detektívne príbehy, na strednej škole sci-fi a horor, až som zakotvil v rôznych formách experimentálnej prózy.  Ale prečo som vôbec začal písať, to netuším. Možno som bol inšpirovaný rodinným prostredím a písanie poviedok som považoval za celkom samozrejmú súčasť každodenného života. Skôr si však myslím, že podobné snahy o racionálne vysvetlenie iba naivne kĺžu po povrchu, keďže tie rozhodujúce dôvody, prečo človek píše, presahujú jeho osobu a viažu sa skôr k iným, menej konkrétnym svetom.

* Váš otec je rovnako spisovateľ. I keď porovnávať vašu tvorbu je prakticky nemožné, nakoľko má prsty vo vašom literárnom raste? Ovplyvnil vás aspoň v niečom?

– Skôr nepriamo: vždy som chcel ísť vlastnou cestou, a zároveň, moje mladícke vzbury našli svoj výraz predovšetkým v písaní, v literatúre. Ale tu by mohla byť odpoveď na otázku, prečo som dlhé roky inklinoval k prozaickým žánrom, i keď, pokiaľ ide o typológiu či poetiku, vždy to bol úplne odlišný typ prózy ako u môjho otca. Istú úlohu zohralo zrejme aj to, že svoje poviedky som mohol dať posúdiť nielen kamarátom, ale aj spisovateľovi: v istom zmysle sa tak upevňovalo moje autorské sebavedomie. Pokiaľ ide o konkrétne chápanie literatúry či kultúry všeobecne, moje preferencie sa uberali iným smerom ako tie otcove.

* Na čo myslíte, keď dnes píšete?

– Najčastejšie nemyslím na nič: snažím sa koncentrovať na nič. Ešte predtým nahádžem do taviaceho téglika, teda do mysle, obrazy, skutočnosti, ktoré sú momentálne vo mne najnaliehavejšie, najtrvácnejšie či najpominuteľnejšie, počkám, kým pocity z nich vo mne zhnijú a vtedy ich vytiahnem, to, čo z nich zostalo, ich najčistejšiu, najjasnejšiu, najhlbšiu esenciu a toto všetko spolu tavím v mysli, až kým z toho nezostane jediná skutočnosť, a v tomto jedinom bode sa rozpustím, týmto bodom sa stanem a potom už musím nemyslieť na nič. Už dávno pri písaní nemyslím na čitateľa, domnievam sa, že poézia nie je rozhovor autora s čitateľom, ale rozhovor autora so sebou samým, s tým, čo sa v ňom dotýka večnosti a tajomnej, stratenej pravdy o svete a človeku. Rovnako je na tom i čitateľ: báseň je len médium.

* Čo si teda myslíte o svojom čitateľovi?

– Vôbec nič. Má moje sympatie. Najmä čitateľka.

* Rozmýšľate aj nad tým, čo si myslí čitateľ o vás?

– Nie. Ale pred pár rokmi si český básnik Jakub Grombíř v recenzii Gymnazistiek kládol otázku, či je ich autorom nesmelý romantický ctiteľ mladučkých slečien, alebo skôr bratislavský intelektuál, ktorý sa vyžíva v literárnych odkazoch a vyhľadáva provokatívne témy. To by mohla byť odpoveď, keby to nebola otázka.

* Vaša poézia mi pripomína – jednak pri čítaní a jednak pri jej rôznych charakteristikách – akúsi „recyklačnú hru“? Ako ju vnímate vy?

– Ak budeme hru chápať nie ako nezáväznú zábavu, kratochvíľu, ale, naopak, ako akt záväzný a najmä zaväzujúci – k čomukoľvek, teda akt neodvolateľný a v istom zmysle osudový, ako iniciačno-alchymistický proces, ktorý síce môže aj vykazovať známky uvoľnenej hravosti, v skutočnosti však jedinou kategóriou, ku ktorej smeruje, je kategória Pravdy, potom áno. Recykláciou – a to nevydarenou – je celá západná civilizácia: básnik by práve preto mal pristupovať k svetu a k poézii ako k odpadu, ktorého súčasťou sú síce aj krásne veci – navzdory smrti a  hypnóze – tie však, akoby už alebo stratili zmysel, či dokonca význam, svoj či akýkoľvek, alebo sa z nich v našich rukách stali zdrapy, franforce, nefunkčné alúzie na to, čím boli alebo mohli byť. V tomto veľkom laboratóriu nachádzame kusy svojho vlastného, dávno zabudnutého či strateného sveta v rozpadávajúcich sa cudzích svetoch, v akejsi knihe záznamov, ktorou môžu byť i dejiny poézie či umenia vôbec: a ak sa snažím o recykláciu, je to vždy lepšie, než čakať, kým tieto amorfné polotovary zmutujú do obludných a nepredstaviteľných, hrôzostrašných membrán osudu, do bytostí šialenstva a totálneho rozkladu.

* Dá sa povedať, že istou vašou obsesiou v poézii je dievčenský svet. Odkiaľ pochádza táto fascinácia? Čo vás núti vracať sa k tejto téme znova a znova?

– Čo núti mojich čitateľov, človeka, civilizácie, básnikov vracať sa k tejto téme znova a znova? Tvár mladého dievčaťa je prúdom svetla, na ktoré v básni, cez báseň a básňou siaham, v túžbe priblížiť sa tomu, čo som neodvratne tu na zemi stratil, tomu, čo vnímam ako najzreteľnejší, najtajomnejší a najjasnejší záblesk pôvodnej jednoty. Nie je to len estetická skutočnosť či psychologický model, ale archetyp, ktorý odkazuje na náboženskú skúsenosť. Cesta, ktorú som so svojimi gymnazistkami vo svojich textoch prešiel, opakuje jediný neopakovateľný pohyb: úder srdca tvárou v tvár Bohu. Ten rytmus je intuitívny a jeho zachytením vzniká obyčajný text, ktorý rozkladá všetko to, čo je v pôvodnom obraze rozhodujúce. Neviem, prečo píšem o dievčatách, ale viem, že o nich budem písať znova a znova. Možno už len tým, že na obrazovku počítača kladiem čisté slovo dievča, očisťujem dušu sveta, alebo vytváram energiu, ktorá kdesi inde zrodí prameň či kvet. Už verím všetkému. Ale ešte stále neviem, aká je krása dievčat. Svet v nich padá a očisťuje sa: v jedinom bode času, ktorý môže trvať celú večnosť. Rilke o mladých dievčatách napísal: „Každá je ako náboženstvo, ktoré sa vybralo na púť z úst zjavujúceho sa Boha smerom k umárajúcemu sa rodu, ku kmeňu hýriacemu slabosťou.“ K tomu nemožno nič dodať.

* Táto fascinácia sa prejavila i v poézii Anny Sneginy. Čo pre vás znamená táto identita?

– Netuším, čo je dnes s Annou: pár mesiacov po vydaní debutovej zbierky  sa mi stratila v žiare moskovských klubov a vo vetre kazašských stepí. Z času na čas mi od nej príde esemeska s básňou, ale netrúfam si povedať, či Anna ešte žije, alebo to iba z nekonečnej diaľky času prilietajú Annine verše zabudnuté v sieťach mobilných operátorov. Anna Snegina nebola nikdy ironickou mystifikáciou, bola autentickým vtelením, vedľajším autorským a ľudským projektom, ktorý nevyhnutne obsahoval mystifikačné a provokačné prvky, ale tie boli určované túžbou po autenticite a pravde. Svojho času sa Vítězslav Nezval prevtelil do Roberta Davida: ja som konal z obdobných dôvodov ako Nezval a navyše som si zmenil i pohlavie. Prostredníctvom Anny Sneginy som napísal básne, ktoré museli byť napísané mnou, ale zároveň mnou napísané byť nemohli. Stali sme sa jedným telom a jednou dušou: možno sa tu ozývala aj skrytá nostalgia za androgynickým pôvodom človeka. A čo bolo dôležitejšie v kontexte môjho písania: tvárou Anny Sneginy som svoju poéziu obrátil ku konkrétnej každodennosti.

* Z formálnej stránky využívate štvorveršie, ktoré ste sám nazvali katastrofa. Ako ste sa k nemu dopracovali? Alebo si tentoraz forma vybrala vás?

– Katastrofu – ako strofický útvar pozostávajúci zo štyroch pravidelne nerýmovaných veršov som využíval vo svojich prvých dvoch knihách. V oboch prípadoch bola spontánnym a logickým prostriedkom na vyjadrenie istých obsahov. Štvorveršie ako rytmicko-syntaktický celok spĺňa tradičnú, klasickú predstavu o formálnej podobe básne – v mojej realizácii si našlo funkciu poetického vyvažovania experimentálneho obsahu.

* Vyskúšali ste si aj kolektívne autorstvo pri „prvom básnikovi – kyborgovi“ – Generator X. Aká bola táto skúsenosť?

– Tento projekt ma nijako výrazne nezasiahol. Obdobie vzniku však bolo tým vzácnym časom, keď zúčastnení autori ešte dokázali nájsť spoločnú reč a napriek tomu, že už vtedy inklinovali každý k inému typu poézie, zjednotili svoje roztrieštené klávesnice do jediného projektu. Okrem toho, vízia Generátora X nebola až taká márna, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Témy, s ktorými tento literárny terminátor vstúpil do slovenskej poézie, sú stále rovnako naliehavé a stále rovnako prehliadané. Pre mňa osobne je Generator X varovným, ale v podstate zábavným hlasom z nášho postindustriálneho, technológiami zamoreného sveta kyberpunkovej metaprírody.

* Má poézia podľa vás nejaké hranice?

– Iba tie, ktoré sú dané hranicami vnímania toho-ktorého pisateľa alebo čitateľa. Sama poézia hranice nepozná, práve naopak, keďže odkazuje k pôvodnej jednote vecí. Ale možno takto formulovanej otázke ani nerozumiem...

* Existujú v poézii slová alebo postupy, ktoré sú viac či menej poetické?

– V pornografii áno, v poézii nie.

* Miroslav Válek alebo aj Jozef Mihalkovič raz označili budúce smerovanie poézie ako realistické. Čo si myslíte vy?

– Budúce smerovanie poézie nespájam nevyhnutne s človekom: zo vzdialenejšej perspektívy poézia, ktorá umožňuje komunikáciu s človekom, bude gestom anachronizmu. Na druhej strane to môže samu poéziu očistiť, v srdci básnika i sveta, a znovu prinavrátiť k jej pôvodným ezoterickým obsahom a magickým funkciám – avšak iba v ilegálno-podzemnej subkultúre humanoidov. Zásadnejšie zmeny v charaktere poézie sa udejú v kontexte postkatastrofickej civilizácie tvorenej posthumanoidnými formami života, kyborgami, klonmi a umelou inteligenciou. Až toto bude poézia, ktorá opäť začne hovoriť nekonečne jasným, pravdivým a vo svojej hĺbke realistickým hlasom. Nepochybujem však o tom, že prežijú aj romantizujúce tendencie: symbolicky zjednotené vo virtuálnych  umelých rajoch a v nostalgii za človekom.

* Čo si vlastne myslíte o svojich básňach?

– Sú to len štylistické cvičenia, súkromné roky smútku, proces osvojovania si základných vedomostí a zručností. O svoju báseň sa ešte iba budem musieť pokúšať.

* Ako sa pozeráte na interpretácie a kritiky svojich diel?

– Môj pohľad je určite determinovaný i mojou profesiou literárneho vedca: povrchné, tendenčné, zavádzajúce či diletantské a neprofesionálne reflexie literárnych textov ma trápia bez ohľadu na to, či sú vo svojom hodnotení pozitívne alebo negatívne. V literárnej kritike si cením nezaujatosť, osobné vcítenie sa do textu, snahu o jeho pochopenie, prežitie, nie iba faktické prečítanie, a najmä, chápanie literárnej kritiky nie ako príležitostnej exhibície, ale pravidelnej, v istom zmysle až rutinnej, keďže často vykonávanej, odborne fundovanej, ale zároveň ľudsky autentickej činnosti. V kritikovi by mal autor nájsť partnera, na ktorého slová sa môže spoľahnúť. Vlastne mám šťastie, že o mojej poézii písali aj Jozef Bžoch, Zoltán Rédey alebo Jaroslav Šrank.

* Akých básnikov – starších či mladších – rád čítate? Ku ktorým sa vraciate najčastejšie?

– To nemôžem prezradiť. Zažalovali by ma.

Pripravil Radoslav Tomáš