Rozhovor s Hanou Zelinovou

Pokorne sa skláňam aj ja pred Božou tvárou

Z rozhovoru s Hanou Zelinovou z 28. októbra 2003, ktorý bude súčasťou pripravovanej knihy O živote, viere a umení.

*Azda sa nemýlim, keď poviem, že život bez lásky je nemožný. Nemať cieľ práce, záujmu a nesmerovať k nemu s láskou? Nemať niekoho, pre koho sa vyplatí ráno prebudiť? A napokon: … veď čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom…

– Lásku človek pociťuje predovšetkým k tým ľuďom, ktorých nám dobrotivý Pán Boh určil a dal do vienka. K rodičom, súrodencom, vlastným deťom a k mužovi, ktorému v deň sobáša sľúbil vernosť a oddanosť. To mi povedala pred dávnymi rokmi moja dobrá mama, keď som mala asi týždeň pred svadbou, a keď múdro rozhodla, že je čas zaúčať ma do povinností kresťanskej manželky. Od tých čias sa tie jej slová v mojom srdci zakódovali, ibaže som častým svedkom, že počas tých rokov, čo čas preletel ponad moju hlavu, dnešné matky by podobné slová darmo hľadali vo svojom slovníku, lebo ich dcéry a synovia vyznávajú iné pravidlá, a nerobia to iba z vlastnej vôle, ale sú poplatní dnešnému hektickému spôsobu života a existencie. A pre útechu tým dnešným mamám chcem povedať to moje vyznanie: Neplačte nad tým, že vaše dieťa sa diametrálne líši od vás v jeho veku. To dobré a vzácne, čo človeka robí človekom, ste zasiali do jeho srdca svojím doterajším životom, v ktorom láska k človeku a k Bohu bola uholným kameňom, o ktorý ste sa v živote opierali. Prečo by sa teda neozval aj v srdci vášho dieťaťa?

*Veruže prešlo “pár” rokov, ako ste sa pobrali z rodných Vrútok do Bratislavy. Celý život ste však členkou vrútockého evanjelického cirkevného zboru. Vrútocká hrdosť? Turčianska láskavá posadnutosť minulosťou a k tomu, čo zostalo zažehnané aj s domom s “fiťfiríťom”?

– Nepovedala by som, že je to hrdosť, skôr, že je to spolunáležitosť, ktorá do človeka buď vchodí, alebo nikdy na ňu nenaďabí. Mňa k nej viedli moji rodičia, a ich tiež rodičia. Našťastie som ich tiež poznala, hrdých na svoje táliky a murované domce v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši, ale najmä na svoje kostolné lavice, kde každú nedeľu nielen odovzdane sedeli, ale najmä slúžili svojmu Hospodinovi, ďakujúc mu za všetko čo im dal, ale aj vzal. Takže: Pokorne sa skláňam aj ja pred Božou tvárou a ďakujem aj teraz za to, že mi dožičil kresťanských predkov a s nimi aj vami spomínaný dom s “fiťfiríťom” na streche.

*Slovesné umenie Hany Zelinovej osciluje v harmonickom trojuholníku dobra, pravdy a krásy. Medzi vašimi priateľmi bolo a je mnoho znamenitých umelcov. Čo podľa Vás robí umelca výnimočným?

– Prihovára sa mi celá plejáda našich svetlonosov, ktorá nielen formovala našu národnú kultúru a uľahčovala život počas národného útlaku, a ďakujem Pánu Bohu za to, že som ich mohla poznať aj osobne. Spomeniem iba tých, ktorých som nespomenula v svojich knihách Vejár s fialkami a Ešte raz, nie preto, že som na nich zabudla, alebo nevedela, ale preto, že vydavateľstvá radšej vydávali knihy do 250 strán ako hrubé bachanty. A čo už, keď tak stála otázka: Vyjde ti knižka, alebo nevyjde?

Vráťme sa k tým, čo sa mi prihovárajú svojim kresťanským životom. Boli to najmä Hviezdoslav, Kukučín, Rázus, Stodola, Roy, Mináč, Plávka, Lenko, Brezina, ktorí nikdy, pranikdy nezapierali, že sú evanjelici, správali sa ak svojmu náboženstvu dôstojne a uveličene. A kto z evanjelických farárov sledoval roky môjho vývinu? Hneď dvaja biskupi: Jur Janoška prostredníctvom mojej drahej mamy a mojej vítanky pri posviacke vrútockých zvonov a Fedor Ruppeldt, ktorý ma krstil tiež vo vrútockom kostole, tesne pred odchodom na front r. 1914 a postupne Martin Rázus, ktorý mi vo Vrbici spolu so svojou sestrou Marienkou, neskoršie vydatou Martákovou, podaroval košík jabĺk len preto, že som sa náhodou zatúlala na ich dvor, keď tie jabĺčka oberali a videli moju túžbu v očiach. Pán farár Cyril Kramár ma sobášil a pokrstil aj moju dcérku Jarmilu, a po jeho smrti jeho zať, pán farár Milan Dudáš. A ako poslankyni za Demokratickú stranu v Slovenskej národnej rade mi bol najbližší evanjelický farár z Popradu, Vincent Blažko.

*Kedy sa žena presadí, kedy získa obdiv, ako si udrží krásu a ako môže uniesť celoživotný permanentný záujem o svoju tvorbu v čitateľskej obci?

– Žena ako umelkyňa sa presadí jedine svojou tvorbou, prácou a spôsobom života. Nebojte sa o ňu, je síce veľa povolaných a menej vyvolených, najmä ak ten svoj talent dostala už do vienka a mala to šťastie, že vyrastala v mravnom prostredí a videla okolo seba to, čo by každý človek vidieť mal: lásku, porozumenie a odpustenie.

Pripravila Slavomíra Očenášová-Štrbová