Rozhovor s prozaikom, prekladateľom a publi­cistom Kornelom FÖLDVÁRIM

Knihy mi dali všetko

Rozhovor s prozaikom, prekladateľom a publi­cistom Kornelom FÖLDVÁRIM

Kornel Földvári (13. 2. 1932) po maturite na gymnáziu v Tren­číne roku 1950 začal študovať literárnu vedu a slovenčinu na UK v Bratislave. Fakultu musel z politických dôvodov opustiť, v rokoch 1953 – 1955 bol pomocným robotníkom v podniku Presná me­chanika v Starej Turej a absolvoval základnú vojenskú službu v po­mocnom technickom prápore (PTP), až potom externe dokončil štúdium. Trinásť rokov pracoval v Kultúrnom živote a Mladej tvorbe (1956 – 1968), v rokoch 1969 – 1970 bol riaditeľom Divadla na korze. V období normalizácie, keď znova nesmel publikovať, pracoval ako ,,obchodná referentka“ Slovenskej literárnej agentúry LITA. V rokoch 1990 – 1992 bol prvým námestníkom ministra kultúry, od roku 1992 dramaturgom dnešného Štúdia L+S. Publikovať začal na gymnáziu humoresky, neskôr kritiky, recenzie a preklady. Keďže väčšinu svojho tvorivého života bol v nepriazni politickej moci, podpisoval ich rôznymi pseudonymami (Miro­slav Kostka, Peter Horňák, Pavol Miškovič).

Kornel Földvári je humoristom celou svojou letorou, ,,zoščenkovsky“ sa vie smiať aj na vlastných životných peripetiách, na vlastnom nešťastí, o ktoré sa sám nijako nepričinil, ale zapríčinila ho tuposť a hrubosť iných. Jeho vášňou je dobrodružná literatúra, westerny a detektívky, komiksy a karikatúry, teoreticky sa zaoberal i literatúrou pre deti, niekoľko detektívok preložil a písal k nim i k westernom zasvätené doslovy. Knižne mu vyšiel výber z humoristickej a satirickej tvor­by Netypické príbehy (1963), mo­nografia o grafikovi Dušanovi Polakovičovi (1987), súbor krátkych recenzií O stručnosti (L. C. A. 1999), Príbehy z naftalínu. Humoresky 1963 – 1977 (L. C. A. 2003), súbor článkov o Lasicovi a Satinskom Svet pre dvoch (L. C. A. 2004), Päťadvadsať. Kniha o slovenskej karikatúre (L. C. A. 2005). Pre české vydavateľstvo Labyrint zostavil roku 2004 Slovenskú čítanku 14 ostrých, antológiu poviedok 14 autorov strednej generácie.

* V nedávnom rozhovore v TV oku ste hovorili o paradoxoch, ktoré sprevádzali vás i vašu rodinu, odkedy si pamätáte. Ktoré z nich pokladáte za absurdné?

– Jeden z takých paradoxov ma vlastne utvrdil pri ,,dospelom“ písaní. Keď som v päťdesiatom treťom vyletel z fakulty a pracoval v Starej Turej v Presnej mechanike, tak to roztrpčenie vtedy vo mne naplno prebudilo autora satirických bájok a humoresiek. Ironicky, rozhorčene som v nich hovoril o kádrovaní, o zaznávaní ľudí, samozrejme, v zvieracom rúchu. Písal som ich pod pseudonymom. Takto sa vyvinula dvoj-trojmesačná spolupráca s Roháčom, ktorý mal v tom čase, mimochodom, aj výpad proti môjmu otcovi, keď ho zavreli. Vyvrcholilo to tým, že tesne predtým, než som narukoval do bane, dostal som z Roháča list, či by som sa nechcel stať ich redaktorom. Pociťoval som to ako drobnú ironickú satisfakciu.

* Vaše spomienky na detstvo, na otcovo hodinárstvo a zlatníctvo, pripomínajú obrázky starého sveta. Túto idylu detstva narušila vojna a zavŕšilo vyhodenie z bytu a vylúčenie zo školy roku 1953. Za ,,vyššou mocou“, ktorá vydala tieto rozhodnutia, boli konkrétni ľudia. Ako ste sa s nimi vyrovnali?

– Ani jednému som sa vlastne nepomstil. Pociťoval som za nich hanbu a považoval som za trápne stretávať sa s nimi, preto som ich skôr obchádzal. Jednému človeku som však túžil vyslovene fyzicky ublížiť. Bol to eštébak, ktorý pri výsluchu spálil môjmu otcovi ruky. Dozvedel som sa to od lekára, ktorý ho ošetril. Ale potom som si uvedomil, že by som to jednoducho nebol vstave vykonať. Paradoxne, ten človek, jeho meno nikdy nezabudnem, chcel niekedy v 60. rokoch začať písať detektívky a obrátil sa o radu na môjho šéfredaktora Juraja Špitzera. Bolo mi úplne jasné, že keby ich nakoniec priniesol do redakcie, musel by som ich ako v zlom žarte posudzovať ja. Keď sa kedysi na fakulte debatovalo o podobných ľuďoch a situáciách, vtedy Vladimír Petrík s obľubou citoval Martina Luthera: ,,Nehodno s hovnom bojovať, lebo či vyhráš, či prehráš, v každom prípade sa zašpiníš.“  Zlaté slová...

* Je o vás známe, že v mladosti ste boli nenásytný čitateľ westernov, neskôr aj ich kritický komentátor, na besedy s čitateľmi ste si už párkrát priniesli kolt. Čím vás priťahovala táto literatúra?

– Paradox je v tom, že som človek totálne nešportový, nešikovný, nemožný a od detstva som zbožňoval dobrodružnú literatúru, krváky, odvážnych, svižných hrdinov, ktorí sa za jeden prst vytiahli na okennú rímsu a vnikli do miestnosti. Napriek svojej nemožnosti vedel som sa s nimi celkom dobre stotožniť. Týchto hrdinov som pociťoval tak živo, že niektoré ich chyby alebo výroky, ktoré mi nevyhovovali, trebárs náznaky rasizmu, som ospravedlňoval, že v tej dobe nemohli konať inak. Knihy mi dali veľmi veľa, priam všetko. Vyrastal som za vojny v nie veľmi radostných podmienkach, a táto literatúra, jej farbisté dobrodružstvá, vzrušujúce príbehy mi dávali možnosť prežívať akýsi paralelný život popri tom každodennom. Priam sa človeku nechcelo z fiktívneho sveta vrátiť do toho reálneho. Táto literatúra aj učila spoznávať ľudí. Splynutie s postavami poskytuje človeku akúsi školu praktickej psychológie. Za časť všeobecného vzdelania vďačím Karlovi Mayovi a filatelii. Mayovky sú nielen vzrušujúce čítanie, ale aj praktická škola zemepisu, etnografie, sčasti histórie. Všetko užitočné poznatky, priam ako z literatúry faktu, len oveľa vzrušujúcejšie. Fúru drobných, bizarných vedomostí som nadobudol ako vášnivý filatelista. Pretože na známkach boli zaujímavé historické udalosti a najmä postavy. Doteraz poznám asi dvoch alebo troch nórskych hudobných skladateľov, o ktorých by som inak nikdy nevedel. Ohromil som tým aj hudobníčku, svoju ženu.

* Napriek mnohým kopancom, ktoré vám ,,osud“ uštedril, nestratili ste zmysel pre humor. Je to dar, alebo aj tento talent treba rozvíjať?

– Kopance cibria humor. Neraz je to jediná možná obrana, jediný možný protijed proti krivde, svinstvám aj vyslovenému ubližovaniu. Dispozície pre humor má každý človek, ale nie každý sa vyvíja tak, že dôjde aj k tejto komnate. Otravní, nepríjemní suchári by sa možno za iných okolností, pri inej výchove, iných priateľoch, pri iných záľubách, inom čítaní a filmoch, vedeli zasmiať. Táto milosť ich obišla.

Humor je dar, ktorý majú skôr tí slabší, utláčaní. Potrebujú sa brániť a vyrovnať s krivdou, nespravodlivosťou tak, že sa nad to povznesú, namiesto toho, aby sa rozplakali, sa zasmejú, aj keď mnohokrát trpko. To je základný typ humoru – sebazáchovný. Keď sa smeje utláčaný, je to ako súboj Dávida s Goliášom. Keď vtipkuje niekto s obuškom v ruke, tak to vôbec nie je na zasmiatie. Pravý humor nemôže ublížiť. Humor, ktorý ubližuje, prestáva byť humorom, mení sa na primitívnu nenávisť. Pritom v satire musí byť aj zlosť. To vedel aj Lunačarskij, inak sovietsky ľudový komisár kultúry, no ešte z generácie vzdelaných a sčítaných. Hovoril, že satira, ktorá nie je zlá, nie je satira. V satire musí byť istá nálož hnevu, aj nenávistnej neznášanlivosti, ale presne dávkovaná. Aj žlč je užitočná, ak pôsobí v organizme v správnom množstve. Humor stojí a padá s citom pre mieru. Vždy je účinnejší v náznaku. Je len rozbuška, výbuch sa uskutočňuje v človeku.

* V súvislosti s humorom sa často spája prívlastok trpký, smutný, čierny. Aký humor je podľa vás najlepší, aký je váš obľúbený vtip?

– Vtipy nepovažujem za literárny žáner, vtip je druh ľudovej slovesnosti. Humor by nemal iba zabávať a je otázne, nakoľko by mal útočiť na pudy človeka. Je to ohromne zodpovedná a popri všetkej hravosti i zábavnosti svojím spôsobom aj namáhavá aktivita. Najlepší humor sa rodí, keď v spoločnosti vzniká napätie, keď treba bojovať proti presile, proti moci. Ale v každej situácii má vyššie ambície, než len za každú cenu rozosmiať. Mal by mať krídla, obsahovať trocha skrytej poézie. Aj keď využíva ,,korenisté“ či dvojzmyselné situácie, stále by v ňom malo byť čosi, čo je schopné pôsobiť potichu. Smejete sa a odrazu pocítite drobný závan smútku, ani neviete presne z čoho. Za najvyššie štádium humoru pokladám, keď sa v smiechu rozpúšťa aspoň jediná slza.

* Venujete sa nielen písanému, ale aj kreslenému humoru. Vlani ste zostavili Knihu o slovenskej karikatúre. Päťadvadsať, v ktorej predstavujete vždy krátkym portrétom a ukážkami z tvorby 25 slovenských karikaturistov a v úvodnej štúdii načrtávate históriu našej karikatúry od Černokňažníka V. Pauliny-Tótha až po posledné desaťročie. Pri niektorých karikatúrach až nabiehajú zimomriavky. Ako ste vyberali a selektovali autorov do tejto knihy?

– Nebol problém nazhŕňať 25 karikaturistov, problém bol zredukovať tých štyridsiatich z prvého výberu. Od samého začiatku tejto knihy som spolu s jej grafickým upravovateľom Ferom Jablonovským uvažoval o definitívnych kandidátoch. Nakoniec sme sa zhodli, že 25 portrétov je únosný rozsah aj pre čitateľa, aj na financovanie. Pôvodne som rozmýšľal o titule Tridsať strieborných a jeden zlatý. Všetkých 31 vybraných karikaturistov sme chceli nechať uvažovať, ktorý z nich je ten zlatý. Nakoniec sme sa priklonili k dvadsiatim piatim s tým, že hneď bol v hre ďalší zväzok Šesťadvadsať. Vyzerá to nádejne, aj sponzori sú priaznivo naklonení, takže hádam by mal vyjsť už tento rok. Budú v ňom aj autori na pomedzí, ktorí sa nevenujú čisto karikatúre, ale sú to predovšetkým výtvarníci. Humor však dáva ich dielam ďalšie dimenzie, obohacuje ich. Keby sme si premietli umenie od starého Egypta až po Brunovského, všade nájdeme kvapku irónie. Už mi prisľúbil koláže Albert Marenčin, zaujímavú inšpiráciu našiel grafický dizajnér Vladislav Roztoka – humor vyjadruje priamo písmom, mali by sa tam dostať pôvabné homoristicko-ironické keramiky Márie Banášovej, ,,šití ľudkovia“ Anny Hroššovej a veľa ďalších a pravdaže aj plnokrvných karikaturistov na čele s Danglárom a Shortym.

* Českým čitateľom ponúkate v čítanke súčasnej slovenskej prózy 14 ostrých, výber z tvorby ,,krowiakovskej generácie“. Ako vznikol tento projekt?

– Ako objednávka vydavateľa Joachima Dvořáka, ktorý pôvodne myslel na 12 autorov, ale, samozrejme, zbehlo sa mi ich viac. Najprv som chcel ukradnúť Zguriške názov Trinásť do tucta, nakoniec som nebol schopný jediného vyhodiť, tak som antológiu nazval 14 ostrých. Keby som si zvolil výber povedzme od Bajzu po Krištúfka, vznikla by neorganická fašírka, a nie mozaika. Ucelený obraz poskytne skôr skupina, ktorá je organickou súčasťou literatúry. Vlastne nepriamo svedčí aj o tom, čo bolo pred ňou, s čím polemizuje, k čomu sa priznáva. Za takú prirodzenú skupinu som považoval autorov okolo knihy o Rogerovi Krowiakovi. Nápad kolektívneho románu sa mi páčil od samého začiatku, ešte keď Krowiak vychádzal na pokračovanie v Kultúrnom živote. Bolo to nielen osvieženie suchopárnej serióznosti, ale mladým autorom – vtedy boli ešte naozaj mladí – dával možnosť hry, vzájomného prekárania a mystifikácie. Navyše z tejto hry mali osoh okrem autorov aj čitatelia, z takéhoto priateľského súperenia, z kolegiálnych literárnych prestreliek vznikla napokon zaujímavá kniha. Priniesla nový tón v slovenskej literatúre, ktorá sa už pridlho berie príliš vážne, až spasiteľsky. V istých obdobiach to bolo nevyhnutné, ale netreba zabúdať, že literatúra je aj hra. Toto úsilie o literatúru ako mystifikáciu som si pomocne označil ,,krowiakovská generácia“. Do čítanky som vlastne zaradil viac autorov, ktorí v Krowiakovi neúčinkovali, ale majú zmysel pre mystifikovanie, hravosť a nadľahčenie. A kto by tam mohol patriť viac ako Daniela Kapitáňová, ktorá úspech svojho debutu obetovala vymyslenému druhému ja, Samkovi Tálemu. Prekvapil ma priaznivý ohlas antológie v českej tlači.

* Vydali ste monografie o Dušanovi Polakovičovi (1987), o Lasicovi a Satinskom (Svet pre dvoch, 2004), kto by podľa vás mohol napísať monografiu o vás? Mala by byť stručná?

–Ak by som vás mal brať vážne, kto ma naozaj pozná tak, že by ju mohol napísať, je Tomáš Janovic. V mladosti sme boli  často spolu, aj teraz v ,,serióznom veku“ sa znovu stretávame. Lenže ten by o mne napísal iba ak smutnú anekdotu na tri-štyri riadky. Bolo by zaujímavé zistiť, ako by ma videl niekto mladší. V mnohých veciach si rozumiem práve s touto generáciou, povedzme pri detektívkach a humore so spisovateľom a literárnym vedcom Tomášom Horváthom. Pri tejto predstave sa vopred teším, čo by ostroumne vydedukoval z mojich osudov – a ešte viac na absurdné mystifikácie, v ktorých je majster. Nepochybujem, že by mi vyčaril pestrý a vzrušujúci alternatívny život.

Pripravila Marta Bábiková

Foto Peter Procházka