Rozhovor s riaditeľom festivalu Capalest Michelom de MAULNE

Sneh, kvetiny a poézia

Rozhovor s riaditeľom festivalu Capalest Michelom de MAULNE

V Banskej Štiavnici sa koncom leta (od 15. do 19. augusta) uskutočnil 5. ročník medzinárodného festivalu poézie, divadla a hudby Capalest. Niesol sa v znamení 50. výročia podpísania Rímskych zmlúv, poskytol priestor nielen na prezentáciu umeleckých projektov a dialógov umelcov, ale stal sa platformou na dialóg občianskej verejnosti, hostí z verejných a odborných inštitúcií a, samozrejme, umelcov.

* Otvárací umelecký program Od Nevy k Stredomoriu cez Dunaj a Drinu na nádvorí Starého zámku ukázal to najlepšie z tvorby básnikov, ktorí tu vystúpili. Aký bol dramaturgický zámer, kritérium výberu textov pri zostavení tohto programu?

– Pri zostavovaní programu som vychádzal z preložených textov, pomáhala mi ich vyhľadávať a kompletizovať Miroslava Vallová. Vybral som si tie najlepšie a  vyšla mi z nich téma vzdoru. Básnici sú vždy tam, kde ich ľudia majú radi.

* Pásmo poézie možno vytvoriť aj tak, že sa prosto čítajú texty, no vo vašich predstaveniach hrá významnú úlohu aj priestor Starého  zámku, ktorý vytvára napätie medzi ľuďmi v hľadisku a na javisku, zbavuje poéziu intimity.

– Aj keď je poézia intímna, nechceme, aby jej prezentácia bola intímna. Festival nie je len prezentácia tvorby jednotlivých básnikov, ale je to priestor, kde básnici navzájom spolupracujú, komunikujú... Na základe týchto kontaktov sa ich poézia prekladá v rámci ostatných krajín, bez poetických stretnutí, ktoré sme v Štiavnici začali, to nebolo možné.

* Divadlo poézie je špecifický inscenačný druh, ktorému ste sa profesionálne venovali aj na svojej domovskej scéne, v parížskom Moliérovom divadle. Aké sú jeho vyhliadky?

– Venujem sa inscenovaniu poézie štyridsať rokov a beriem to tak, ako to je. Samozrejme, nemožno očakávať množstvo publika, ale ak oslovíte jedno dieťa, ktoré má schopnosť vnímať poéziu, je to lepšie, ako keby ste vystúpili pred dvesto ľudí a nič im nepovedali. Vyhliadky tohto žánru sú úplne pesimistické, ale musíte mať štipku optimizmu. Optimista je odporujúci, vzdorujúci, práve optimizmus v pesimizme predstavuje ten vzdor.

 * Pravdepodobne už dávnejšie bol výzvou na inscenovanie Sládkovičových veršov rodný dom Maríny Pišlovej. Kto bol pôvodcom myšlienky inscenovať pásmo o Maríne v týchto priestoroch?

– Už pred tromi rokmi ma oslovili viacerí ľudia z Banskej Štiavnice, aby sme inscenovali Marínu. Rozhodol som sa, že do toho pôjdem, ďalší sa hneď pridali, len sme museli vymyslieť, ako to inscenovať, napokon ďalší to realizovali. Je to komplexný prístup. S Antóniou Miklíkovou sme oslovili režiséra Petra Gábora, spoločne sme vybrali hercov – Zuzanu Kronerovú, Jána Kožucha a Jean-Luc Debatticeho. Samozrejme, potreboval som poradcu, a tým bol pán Igor Hochel. Bol som nadšený myšlienkou, že časť inscenácie sa odohrá na ulici.

* Podarilo sa krásne predstavenie...

– V režijnej koncepcii je podobné ako predstavenie o Victorovi Hugovi, ktoré bolo na Capaleste pred tromi rokmi na Starom zámku. Tam sa tiež dej presúval z miestnosti do miestnosti. Nakoniec je všetko kolektívne.

* Nazdávate sa, že by Sládkovič zaujal aj francúzskeho diváka alebo čitateľa?

– Ak by bol preložený už skôr, predával by sa. V Paríži je ešte jeden malý obchodík, kde sa predáva poézia. Aj tí najväčší francúzski poeti, ako je René Char, vychádzali len v nákladoch  600 výtlačkov. Takto začínal aj Rimbaud.

* S čím sa z Capalestu vrátite do Francúzska?

– Okrem rôznych špecifických a odborných problémov, s ktorými sme sa na festivale stretávali, si odnášam aj pocit uspokojenia. Predpokladal som, že sledovanosť programov bude menšia, ale práve naopak, publikum sa rozrastá.

* A nesiete si aj nové texty, knihy?

– Do Francúzska si neponesiem žiadne texty, lebo asi štyri mesiace z roka bývam tu. Od júna som v Štiavnických Baniach, po Capaleste odchádzam do Paríža, vraciam sa v septembri, som členom baníckeho spolku, zúčastňujem sa na Salamandri, v decembri sa vraciam kvôli snehu, v marci kvôli kvetinám, takže často... Pracujem na poézii tu. Pokúšam sa zostaviť nezávislý tím, lebo s mojím zdravotným stavom nikdy neviem, čo sa môže stať – posledné dva roky po festivale som zakaždým strávil niekoľko dní v nemocnici

* Na Capaleste ste vyslovili víziu letnej univerzity v Banskej Štiavnici. Môžete nám priblížiť jej zámer?

– Chcel by som realizovať letnú univerzitu pre mladých, no najskôr treba nájsť prostriedky, je to nákladná záležitosť. Mala by formu tvorivých ateliérov a debát. Naším záujmom je aj to, aby sme pritiahli študentov z rôznych európskych krajín, aby si vymieňali názory.

Ľubica Suballyová