Neliterárne, nepoeticky, neveselo, no až priveľmi prozaicky začnime náš rozhovor. Vraždou študenta Daniela Tupého, začínajúceho mladého básnika, tvojho študenta na Filozofickej fakulte UK, ktorého – za dosiaľ nevyjasnených okolností – zavraždili 4. novembra 2006 na dunajskom nábreží v Bratislave. Nebude našou úlohou pátrať po vrahovi, resp. vrahoch, ani stúpať do svedomia polícii, súdom, prokuratúre – hoci by si to sakramentsky zaslúžili! – nech nám však táto tragická udalosť slúži ako memento, ako výstraha, ako výkričník. Čo sa deje v našej spoločnosti, keď bez príčiny vraždia nevinných a bezbranných mladých ľudí, keď tupí primitívi – obrazne povediac – vraždia poéziu?
Tvoju sugestívnu otázku mám chuť korigovať: nedeje sa to iba dnes a iba v našej spoločnosti – napokon, už dávno „naša spoločnosť“ neexistuje, rozplynula sa vo všeobecnom globalizačnom mixéri. Čiže aj v našej malej gubernii sa deje, našťastie v zmenšenej mierke, iba to, čo sa deje vo veľkom v iných spoločnostiach. A tvoju formuláciu „vraždenie poézie“ beriem ako trochu patetickú metaforu; vraždia sa reálni ľudia, mladí, v produktívnom veku, ale aj novorodiaci sa (pri interrupciách) i umierajúci (pri eutanáziách). Deje sa to, čo sa dialo v ľudskej svorke odjakživa, ibaže možno dnes v oveľa väčšej miere a máme o tom podrobnejšie spravodajstvo.
Vo svojom archíve si starostlivo uchovávam fotografiu niekedy zo začiatku sedemdesiatych rokov. Sú na nej traja, vtedy začínajúci mladí autori na Slovesnej jari v Martine, v hoteli Turiec za jedným stolom: Daniel Hevier, Milan Richter a Ľuboš Jurík. Na tvárach im vidno mladícku bezstarostnosť, vieru vo vlastný talent, fascináciu bytím a presvedčenie, že literatúra je pre nich jediná možná cesta životom, a navyše, že dokáže robiť svet lepším. Možno je to len môj pocit... no dal by som ruku do ohňa, že tak si to vnímal aj ty, aj Milan. Prešli sme kus cesty všeličo sa zmenilo... čo sa však nezmenilo? Šiel by si tou istou cestou? Veríš, že poézia môže urobiť život krajším? Či je to len ilúzia?
Jediný začínajúci som bol ja, vy ste už boli etablovaní autori. Asi som mal už vtedy istotu, že písanie je to najdôležitejšie, čo chcem v živote robiť, ale určite som nemal ambíciu urobiť svet lepším. Tú mám až teraz.
Ešte chvíľu spomínajme... Spomínam si totiž, že ešte počas štúdií na Filozofickej fakulte UK si pracoval ako redaktor literárnej redakcie Čs. rozhlasu (redakciu ste mali na bývalom Leninovom, teraz Jakubovom námestí) a v tom čase si dokonca robil čosi ako dramaturga mojim prvým poviedkam... Aké sú však tvoje spomienky na toto obdobie, na kolektív redakcie? Akú skúsenosti si si odniesol z rozhlasu?
Z rozhlasu som si odniesol niečo viac než skúsenosti, moju manželku, vtedajšiu rozhlasovú Marušku, miláčika a slniečko celého rozhlasu. Dodnes mi nevie odpustiť, že som ju vytrhol z milovaného prostredia a prinútil niesť so mnou našu vydavateľskú mizériu.
Debut, zbierka básní Motýlí kolotoč
(1974) akoby mi dávala za pravdu: sú v nej básne plné radosti zo života, očarenie z možností poézie, zázračný svet, v ktorom je všetko možné. V čase tvojho debutu sa ukazovalo, že do poézie vstupuje čosi ako zázračné dieťa, ktoré aj svet vidí detskými očami – pravda, dieťa-básnik, rúfusovsky zmúdrené. Ale aj ďalšie zbierky – S otcom v záhrade
(1975) a Vták pije z koľaje
(1977) majú v sebe rovnakú, či podobnú poetiku a posolstvo ako tvoj debut. Ako sa má zázračné dieťa v tele a duši skúseného muža? Zostarlo? Či ešte stále nosí v sebe detský úžas nad pestrosťou sveta?
Ani na jedno z tvojich konštatovaní vlastne neviem odpovedať. Či som bol zázračné dieťa? Myslím, že tento bonmot mi prifaril Ľubomír Feldek, svojho času tiež zázračné dieťa a môj vtedajší tútor, dnes by sa povedalo sponzor. Každá z troch prvých zbierok, ktoré spomínaš, je iná.
Motýlí kolotoč bol debut, so všetkými výhodami i nevýhodami debutu. Všeličo som nevedel, iba tušil, a tušenie býva často nad vedením.
Motýlí kolotoč bol prvý zber.
S otcom v záhrade bola komponovaná zbierka v tom pravom zmysle slova. Vyskúšal som si tam polohy, ktoré som potom na dlhé roky utlmil a využil ich až o desiatky rokov neskôr. No a
Vták pije z koľaje bol pokus o lyrický minimalizmus. Učil som sa tam pracovať s dobrovoľnými limitmi.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
