Odísť do exilu s vedomím, že už sa nikdy nemusíte vrátiť, žiť v emigrácii v cudzom prostredí, popretŕhať vzťahy, odrezať korene, preskočiť biely kriedový kruh... to musí byť vážne a ťažké rozhodnutie – pre vás o to ťažšie, až tragické, že ste boli úspešná spisovateľka, mali ste za sebou knihy, ktoré vám získali slávu, mali ste priateľov a pripravené ďalšie literárne plány. Ale august 1968 všetko zmenil: po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy ste sa rozhodla emigrovať. V akom duševnom rozpoložení ste odchádzali?
Vo vašej otázke je najpodstatnejšie slovo nikdy. Zopakujem to slovo: nikdy! Dni bežali a tu zrazu na balkóne nášho bytu na milej Klemensovej ulici v Bratislave stáli moji rodičia a sestra, kývali nám a mne bolo jasné, že už ich nikdy neuvidím. Takisto ako neuvidím dunajské nábrežie, celú moju Bratislavu. Cítila som, ako sa moje srdce mení na kameň, kameň, ktorý sa zachytáva v hrudi a už sa nikdy neroztopí. Vlastne tam ešte stále je zvyšok...
Ako sa rodilo rozhodnutie emigrovať?
Rozhodnutie urobil môj manžel. Nikdy už nechcel znovu prežívať päťdesiate roky. Jeho priateľom bol literárny vedec Záviš Kalandra, jeden z prvých, ktorého popravili. Iným jeho priateľom bol Eugen Löbl, ktorý bol vo väzení dvanásť rokov. Dušan chcel ďalej vedecky pracovať a vedel, že v novej situácii by nemohol. Ani deti by sa nedostali do škôl. A ja by som takisto nemohla písať ako prv. Musela som teda súhlasiť, ale pociťovala som to ako pohreb môjho života.
Odišli ste do Viedne. Čo sa dialo potom?
Môj manžel vzápätí dostal pozvanie od torontskej univerzity, aby tam prišiel prednášať. Zaujímavé je, že o dve hodiny, keď už telegraficky Toronto prijal, sa ozvali Švédi s tou istou ponukou. Tie dve hodiny rozhodli o celej našej budúcnosti. Pretože som milovala Selmu Lagerlöfovú, bola by som radšej žila vo Švédsku. Bola to Európa...
Takže napokon ste emigráciu prijali, zmierili ste sa s ňou...
Novinári mi často kladú túto otázku a ja zväčša odmietam odpovedať. Bolo to moje najstrašnejšie obdobie a o vredoch ani nehovorím. Hoci dodnes mávam pocit, že žijem náhradný život.
Vráťme sa teda do päťdesiatych rokov, keď sa formovala vaša novinárska kariéra, aj literárna dráha. Už v roku 1950 (!) ste začali pracovať v rozhlase – popritom ste študovali na FF UK v Bratislave, v roku 1954 ste sa stali redaktorkou denníka Smena. Už vtedy ste mali konflikty s mocou: v roku 1956 vás z politických dôvodov z redakcie prepustili a až po miernom politickom uvoľnení (v roku 1958) sa prestal na vás vzťahovať publikačný zákaz. Boli ste členkou Generácie 56, ktorá sa formovala po odhalení kultu osobnosti. Bola medzi vami spolupatričnosť, či vládla konkurencia?
Nepovedala by som, že sme boli skupina. Spájal nás iba dátum narodenia a pocit nemožnosti režimu. Keď vznikol časopis mladých Mladá tvorba, povyťahovali sme zo zásuviek riskantné texty a už to bežalo. Na žiadnu konkurenciu sa však nepamätám. Myslím, že sme si dosť žičili, len sme vždy tŕpli, či vyjde ďalšie číslo. Zhodou okolností som hneď v prvom čísle poviedku s názvom
Keby prišli. Bola to malá ironická utópia o Slovensku, ktoré obsadili Američania a najväčší súdruhovia sa okamžite preporodili na amerikanofilov. Ako je známe, neboli to Američania, čo k nám vtrhli
, a súdruhovia sa mohli ďalej veselo baliť do sovietskych kabátov. Boli sme prekvapení, že poviedka prešla cenzúrou.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
