Zlaté roky šesťdesiate si strávil ako redaktor denníka Smena (1960-1969) – teda roky, ktoré v našej spoločnosti, v kultúre, žurnalistike, politike znamenali politický odmäk, uvoľnenie, nádych slobody a nesmelé náznaky demokracie. Denník Smena patril v tomto kvasení k tým odvážnejším, pokrokovejším, otváral – hoci neraz opatrne a stále pod dohľadom cenzúry – tabuizované témy, osudy prenasledovaných ľudí, skryté stránky našich dejín. Stretla sa tam a pôsobila zaujímavá, silná generácia novinárov aj spisovateľov. Aké máš spomienky na toto obdobie? Akých si tam stretával ľudí, aká bola s nimi spolupráca? A ako ťa toto obdobie poznačilo: v dobrom i v zlom?
Pracovať s touto generáciou bolo pre mňa – už po skončení štúdia na UK – skutočnou vysokou školou, navyše bez marxizmu-leninizmu, ktorým nás otravovali a znechucovali na fakulte. Slavo Kalný, Gavril Gryzlov, Vlado Ferko, Laco Ťažký a iní boli viac ako profesori, Slavo Kalný, najlepší reportér v dejinách slovenskej žurnalistiky, bol a je niečo ako pán rektor univerzity, akademik. O tejto generácií sa už dosť popísalo, no je potrebné zdôrazniť i fakt, že sme boli posadnutí robotou pre iné a lepšie Slovensko, boli sme pracanti, či ako sa teraz hovorí – workoholici. Takí sme zostali doteraz – aj vo vysokom dôchodkovom veku. Janko Čomaj je po sedemdesiatpätke a v posledných (jazykovedec by napísal: v ostatných) rokoch mu vychádzajú ročne dve-tri knihy, a nie hocijaké. Ak môžem spomenúť seba – po nástupe na dôchodok som vydal tri knihy, z toho dvojzväzková práca o našich umeleckých dielach a pamiatkach v zahraničných múzeách a galériách má spolu takmer 1 500 rukopisných strán a 2 300 dokumentárnych ilustrácií, tie dve knihy majú hmotnosť vyše 4 kg! A ešte jeden dôležitý fakt: posunuli sme publicistiku do vyššej i vedeckej formy, tak o nás niektorých menovite píše profesor Imrich Sedlák v
Dejinách slovenskej literatúry (2009). Po Vladovi Ferkovi už zrejme nikto nedoplní dejiny lásky na Slovensku, ani Čomajove monografie o významných slovenských výtvarných umelcoch, dovolím si poznamenať, že ani moje knihy, za ktoré som získal aj tri hlavné Ceny Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru. Tie roky ma poznačili na dlhé desaťročia a na celý život, pravda, aj v zlom. Bol som medzi prvými troma slovenskými redaktormi, ktorých po okupácii roku 1968 vyhodili z redakcie, bolo to v Pravde, denníku ÚV KSS, 1. 10. 1969 na prvej strane, správa Prví traja odchádzajú... je podpísaná skratkou ab, čiže Arnošt Bak, bol to skalopevný komunista, obľuboval pravú ruskú vodku, asi ju chcel všetku zničiť... Vzápätí mi ako šéf Žurfondu zrušil komisiou schválené tvorivé štipendium s odôvodnením, ktoré tu neuvádzam, nechcem, aby sa tomu smiali jeho vnuci. Boli sme smelí a mladí. Unášala nás eufória objavovania a obhajovania pravdy, mali sme už po krk vymývanie mozgov vyučeným krajčírom Vasilom Biľakom, ktorému som dokázal v časopise Plus 7 dní (č. 48/2010) na základe dokumentu z policajného archívu, že musel roku 1990 vrátiť do galérie Benkov obraz, lebo nebol jeho, je to národný majetok. Súdruhovia tvrdili, že čerti majú krídla, že sú sladkí a že nás na krídlach odnesú – ponad Moskvu a gulagy na Sibíri rovno do neba, kde tiež bude v ústave zakotvená vedúca úloha KSČ. Dali sme im najavo to, čo vyriekol zranený Napoleonov generál Pierre Cambronne, keď ho vyzvali, aby sa vzdal: Merde! Aj v slovenčine má toto nepekné slovo päť písmen. Nikto z nás pravých smenárov nepodpísal známy pamflet Slovo do vlastných radov, ktorý zorganizoval pre ÚV KSČ Bohuš Chňoupek, ináč kedysi vskutku talentovaný reportér Smeny. Bol to jeden zo základov jeho závratnej komunistickej kariéry, ministrom zahraničných vecí bol osemnásť rokov, po roku 1989 ho väznili za nezákonné účtovanie zahraničných ciest.
Patril si medzi tých publicistov a spisovateľov, ktorí dvadsať rokov nemohli publikovať, no tvoje meno predsa nezmizlo zo strán tlače...
Máš na mysli mojich kritikov. Spočiatku som nechápal, prečo mi vysoko postavení súdruhovia venujú takú pozornosť na stránkach Pravdy, dobre sa im do mňa kopalo. Riaditeľ rozhlasu a potom televízie Miloš Marko na mňa nezabudol ani v knihe Čierne na bielom, kde necituje len Lenina, ale aj mňa (smiech), na marxistické rohy ma nabral riaditeľ filmu Ján Podhradský a najmä riaditeľ ústavu dejín strany Viliam Plevza na čele tímu historikov, ktorí vraj vedecky rozoberali krízové roky a iní. V. Plevza, najmladší akademik v strednej Európe, bol veľmi nepríjemný kritik, bol to akademik dejín KSS a KSČ, potešilo ma, keď mu po Novembri ´89 nedovolili preobliecť si červený za ďalší kabát. Plevzovi som dokázal aj to, že plukovník Belo Rohál, ktorý podľa jeho
Dejín SNP 1944 zomrel vo väzení roku 1953, ostal žiť, vyhľadal som ho v Austrálii a vybavil mu pozvanie na oslavy výročia SNP.
Ako spisovateľ si debutoval knihou literatúry faktu Hitler žije, chyťte ho! (1964). Cez príbehy a osudy vrcholných predstaviteľov nemeckej ríše si sa podujal opísať nielen ich pohnútky, motiváciu, opísať nielen mašinériu zla a podmienky, v akých sa zrodil a mohol žiť fašizmus, ale v knihe je obsiahnuté aj posolstvo súčasníkom i ďalším generáciám: je to varovanie pred recidívou fašizmu, revanšizmu, zla v akejkoľvek politickej a spoločenskej podobe. Ukazuje sa, že toto posolstvo je aktuálne dosiaľ... Kde si zbieral podklady?
Isteže, to posolstvo je aktuálne aj dnes v širokých spoločenských súvislostiach a nielen u nás. Bola to moja prvá kniha, napísal som ju bez vlastného výskumu v archívoch či inde, len na základe literatúry.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
