Rumunskú literatúru 90. rokov predstavuje básnik Alexandru MATEI

Banálnosť každodennosti, nasrdenosť a návraty do detstva

Rumunská literatúra 90. rokov

Výraznou črtou rumunskej literatúry 90. rokov minulého storočia je jej príklon k realite, biografickosti, autoreferenciálnosti. Počiatky a korene tohto fenoménu treba hľadať v 70. rokoch, keď sa za vlády Nicolae Ceauşescu časť rumunskej literatúry odklonila od socialistického realizmu a priklonila sa k avantgardnej forme s inotajnými a alegorickými črtami kryptogramu. Tento modul uplatňovali autori Tirgovištskej školy (Mircea Horia Simionescu, Radu Petrescu a Costache Olăreanu). Maximálne fiktívnu tvorbu podopreli formálne takými literárnymi druhmi, ako slovník (Simionescu – Dicţionarul onomastic), denník, spomienky, prípadne dokonca odbornými formami. Paradoxne tieto formy napĺňali absolútne fiktívnym, imaginatívnym obsahom. Diela sa pohrávali s aluzívnosťou, odvolávali sa a komunikovali s inými dielami i samé medzi sebou. Títo traja „netradiční“ spisovatelia anticipujú hlavný prúd rumunskej postmoderny, generácie tzv. „osemdesiatnikov“ (Optzecişti). V tvorbe opisujú absurdné, často až nepochopiteľne jednoduché a triviálne situácie, ktoré však majú k realite a (auto)biografii veľmi blízko.

V rumunskej literatúre 90. rokov možno rozlíšiť dve zásadné línie. Obidve však pramenia z východiskového bodu literatúry „osemdesiatnikov“. Prvá je často spojená s cynizmom, sarkazmom, opisuje mizériu, každodennosť orientovanú na sex, drogy, počítačové hry a ďalšie fenomény doby (R. Aldulescu, D. Bănulescu, R. Petrescu, C. Dobrescu). Druhá sa pohráva s autoreferencialitou, evokuje mysticizmus a magickosť cez spomienky na detstvo, snovosť a aluzívnosť (M. Cărtărescu, O. Verdeş, S. Popescu, I. Manolescu).

Súčasná rumunská kritika nezostáva literárnemu dianiu nič dlžná – kritizuje dostatok diel nedostačujúcej kvality. Chváli za invenčnosť, karhá za opakovanie, plagiátorstvo. Na rozdiel od nás, v Rumunsku vzniklo už niekoľko súhrnných pohľadov na literárny vývoj v deväťdesiatych rokoch. A navyše remeslo kritika nie je v Rumunsku obmedzené na literatúru, pomerne bežné je, že literárni vedci komentujú spoločenské a politické dianie. Literárna klíma 90. rokov priaznivo ovplyvnila zmenu celej literárnej siete (exploatácia tvorby, vydavateľstiev, kníhkupectiev, spolkov a krúžkov). Na univerzitách je štúdium literatúry jedným z najžiadanejších predmetov.

Po roku 1989 vznikli alebo sa reštrukturalizovali mnohé vydavateľstvá, ktoré svojou edičnou činnosťou prispeli k pluralizácii pohľadu na literatúru. Mnohé knižné kolekcie sa venujú literatúre faktu, esejistickej a inej próze revidujúcej minulosť z iného ako „oficiálneho“ pohľadu. Edícia Egoproza  vydavateľstva Polirom je určená debutantom, ktorí tu bez extrémne namáhavých trhových obštrukcií majú možnosť uzrieť svoju prvotinu vo výbornej grafickej úprave. Vydavateľstvo Humanitas má taktiež vizuálne veľmi kvalitne a príťažlivo spracované edície „klenotov“ svetovej, ale aj rumunskej literatúry. Vydavateľský dom Paralela 45 sa zaoberá najmä postmodernou, avantgardnou literatúrou, ale aj literárnou teóriou, kritikou, esejistikou. Všetky tieto vydavateľstvá prispievajú k tomu, že v Rumunsku literárny život nestagnuje, knihy sa čítajú a komentujú so záujmom, debutanti majú príležitosť publikovať a, čo je s našou vydavateľskou tradíciou neporovnateľné, nemajú suseda, ktorý „snáď preloží“... V Rumunsku sa aj počas komunistickej éry prekladali zásadné beletristické aj teoretické diela zo Západu. V Rumunsku sa aj napriek stále zlej sociálnej situácii číta veľa a s chuťou. Málokedy tam stretnete vzdelaného človeka, ktorý by neprečítal aspoň základné diela ich veľkého neskoro romantického národného barda Mihaia Eminescu, ale aj iných klasikov ich literatúry.

O rumunskej literatúre posledných desaťročí hovorí básnik Alexandru MATEI

So súčasnou rumunskou literatúrou sme sa mohli ,,naživo“ zoznámiť doteraz na každom ročníku festivalu Cap à l΄Est v Banskej Štiavnici. Svoju poéziu tu prezentoval aj mladý rumunský básnik Alexandru MATEI. Po absolvovaní Fakulty jazykov a literatúry na univerzite v Bukurešti (1997) pokračuje v doktorandskom štúdiu, špecializuje sa na súčasnú francúzsku literatúru (Jean Echenoz). Pracuje v redakcii bukureštského kultúrneho časopisu Observator cultural, je činný aj v ďalšom literárnom krúžku – Phenomenon, ktorý vedie dvorný kritik tejto generácie Marin Mincu. Alexandru Matei má zatiaľ na svojom tvorivom konte zbierku básní Tractir (Bordel, 2000). V súčasnosti sa venuje zväčša literárnej a spoločenskovednej esejistike.

• Ako by ste predstavili slovenskému čitateľovi súčasnú situáciu a dianie v rumunskej literatúre?

– Vďaka ráznemu prelomeniu politického režimu roku 1989 sa dal do pohybu aj rumunský kultúrny život. Rýchlo sa presadila generácia ,,osemdesiatnikov“, ktorá do Rumunska priniesla americký postmodernizmus a sofistikované francúzske naratívne techniky. Bola to vlastne prvá a jediná generácia po druhej svetovej vojne, ktorá mala aj kritické znalosti. Postupne z nej zostali len niekoľkí prozaici (Mircea Cărtărescu, Gheorghe Crăciun) a básnici (znovu Mircea Cărtărescu a Florin Iaru), patrí k nim aj mladšia Simona Popescu. Literatúru neovplyvňujú len umeleckou tvorbou, ale aj ako kritici a univerzitní pedagógovia. „Osemdesiatnici“ nepôsobili len v Bukurešti, ale aj v Jašoch, kde boli a sú  aktívni najmä ako esejisti, v Brašove tvorí okrem Caiusa Dobrescu a Andreia Bodiu, patrí k nim aj Simona Popescu. V Kluži má hlavné slovo modernistické dedičstvo a klužskí spisovatelia zostávajú verní tradícii (napríklad Ion Mureşan). Nasledujúce generácie sa rozvíjali najmä pod ich krídlami až do roku 2000, keď sa objavila nová generácia básnikov, básnikov pobúrených a zúfalých, ktorých kritik Marin Mincu (publikoval ich antológiu) nazval Generácia 2000. V tomto období sa konštituuje aj nová generácia prozaikov, od roku 2004 formovaná ako marketingový produkt vydavateľstva Polirom.

• Čo sa udialo vo vydavateľskom svete? Sú dnes v porovnaní s minulosťou väčšie a rôznorodejšie možnosti publikovať?

– Za zmienku stojí úsilie vydavateľstva Vinea, ktoré vedie Nicolae Tone. Má aj centrum štúdií avantgardy a publikuje mladú poéziu. (Mal však problémy s platením daní, tak svoje knihy nedistribuuje, objavujú sa len na knižných veľtrhoch.) Poéziu vydáva najmä Paralela 45, no aj tí majú organizačné problémy.

• Vzniklo veľa nových vydavateľstiev s rôznymi edičnými programami, dávajú príležitosť aj mladým autorom?

– Polirom a Cartea românească, ktorú Polirom kúpil, sa možno stanú novou tribúnou mladých spisovateľov. Knihy u nich publikované však musia garantovať marketingové istoty, minimálne v oblasti prózy (poéziu ešte totiž nevydali). Vydavateľstvo Humanitas pokračuje vo svojom elitárskom programe, takže tam neprichádza do úvahy debutovať.

• Akú úlohu zohráva v Rumunsku literárna kritika? Je dobrá, nie na autorov, samozrejme, skôr či je konštruktívna, usmerňujúca?

– Dnešná kritika sa podľa západného vzoru deprofesionalizuje, no stále neprekročila úroveň francúzskej denníkovej a literárno-konzumnej (Lire, Magazine littéraire) kritiky. Mladí kritici si vyberajú univerzitnú alebo šoubiznisovú kariéru bez toho, aby ich trápila ich „prvá láska“. Asi pred piatimi rokmi sa objavil dôležitý fenomén – mladí začali kampaňovito popierať veľké povojnové literárne osobnosti (Fănuş Neagu, Nicolae Breban, D. R. Popescu atď.). Všetko sa začalo v Dileme číslo 365 z roku 1998. Celé číslo bolo venované demýtizovaniu a kritizovaniu „národného básnika“ Eminesca.

• Niektorí rumunskí kritici tvrdia, že mladí autori píšu len o dvoch tematických okruhoch, o totálnom odhaľovaní – sexe, drogách..., alebo evokujú vlastnú, viac či menej snovú, minulosť.

– V mladej rumunskej próze sú momentálne výrazné tri tematické tendencie. Prvou je odhalenie a revolta, autofikcia a „nasrdená“ poézia, druhú predstavuje soft-postmodernizmus (Amintiri din colilărie – Spomienky na detstvo, klasické dielo Iona Creangu, tradicionalistu zo začiatku 20. storočia) a paródia (Cum mi-am petrecut vacanţa de vară – Ako som prežil letné prázdniny, román mladého súčasného autora T. O. Bobeho) a treťou tendenciou je prechodný realizmus v jašských románoch z Klubu 8, ale aj dielach Sorina Stoicu. Existujú, samozrejme, aj mnohé iné hlasy, ani ja všetky nepoznám.

S témou ,,návratu do detstva” začal Mircea Cărtărescu (1956), asi najznámejší súčasný rumunský spisovateľ. Detstvo je ústrednou témou jeho poviedok v zbierke Nostalgia aj v trilógii Orbitor, hoci jeho romány nemožno redukovať len na spomienky. Román Exuvii (Tí, čo menia kožu) poetky, prozaičky a esejistky Simony Popescu (zúčastnila sa na Cap à l´Est roku 2003 a 2004) predstavuje inú paradigmu napojenia na detstvo, hoci podobne ako u Cărtăresca aj u nej je badateľný proustovský ,,šmak“. Spôsob objavovania detstva v próze Cezara Paul-Badescu (1968) má polemický odtienok. Jeho hrdina Dănuţ (náš Danko) prežíva normálne detstvo, napriek tomu, že sa stupňuje absurdita doby, do ktorej sa narodil, teda 70. roky. Tieto historické okolnosti sa ho veľmi nedotýkajú. Ako je vidieť, „návrat do detstva” znamená úplné odlišné prístupy.

* A teraz prezraďte niečo o sebe a svojich dielach...

– Poézia sa u mňa dostala na druhú koľaj, dávam prednosť kritike a eseji. Po skončení doktorandského štúdia by som chcel vydať druhú zbierku poézie. Prvá zbierka Tracti z roku 2000 obsahuje ,,povoľnejšiu“ poéziu, no to, čo som čítal pred dvoma rokmi v Banskej Štiavnici, je už odlišné.

Pripravila Eva Ťapajnová