Vyhľadávanie
Dana Hlavatá (1957) je absolventkou žurnalistiky na UK v Bratislave a pôsobí ako dramaturgička programov pre deti a mládež v Slovenskej televízii. Už štyri desiatky rokov publikuje. Je autorkou poviedok, fejtónov, rozhlasových hier, televíznych scenárov i knižných publikáciií. Píše pre deti i dospelých – pričom strieda rôzne žánre, no v každom dominuje jej zmysel pre humor. Okrem brožovaných titulov vydala pre deti rozprávkovú knihu Zebra na ceste, pre dospelých Vieš, čo sa mi stalo? (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2006), Hľadám muža na zjedenie (Remedium 2011) a na vydanie je pripravený jej ďalší titul – Musíš mi veriť. Dana Hlavatá sa však presadzuje aj vo výtvarnom umení, je autorkou zaujímavých olejomalieb či keramiky.
• Čím ste chceli byť ako dieťa?
– Každý deň niečím iným. Ale pamätám si, keď som mala štrnásť rokov, mojou túžbou bolo dostať od rodičov mechanický písací stroj. Splnila sa mi a ja som vtedy napísala svoj prvý román (nečitateľný, ako inak?). V sedemnástich rokoch prišlo ďalšie prekvapenie, vyšla mi prvá poviedka a ďalšia bola inscenovaná v televíznej relácii Bakalári. V období dospievania som si bola istá tým, čím chcem byť: spisovateľkou, novinárkou a popri tom si maľovať len tak z pasie. Nakoniec sa predalo 330 mojich obrazov. Dosiaľ sa venujem textilným kolážam, oleju, maľbe a nesmierne rada aranžujem kytice a sem-tam zabŕdnem do keramiky. Splnila som si aj sen, naučiť sa vytvárať vitráž. Zo zdravotných dôvodov sa jej však venovať nemôžem, čo ma nesmierne mrzí.
• Kto alebo čo vás najviac ovplyvnilo?
– Na túto otázku sa ťažko odpovedá. Mám pocit, že vždy som išla bezhlavo alebo skôr tvrdohlavo za tým, čo som si sama zaumienila. Pomohla mi podpora mojich skvelých rodičov, ktorí v máji oslávili smaragdovú svadbu. Povolaním boli otec skladník a mama elektromontérka rozvodných zariadení. Moja mama však od detstva milovala knihy, aj mňa viedla láske k literatúre. Keď som začala pracovať, z každej výplaty aj zálohy som si kúpila knihu. Podnes deň nevyjdem z domu bez nej. Považujem za stratu času čakať na autobus len tak bezcieľne na zastávke a nadávať na MHD. Ak človek číta rôznych autorov, akoby žil viacero životov. Spolu s hlavnými hrdinami.
• Po rodičoch ste zdedili aj vzťah k humoru?
– Moji rodičia sa našli. Iné slovo na to jednoducho nemám. Mama je nesmierne empatický človek, ktorého sa nedá nemilovať. Otec mal vždy zmysel pre humor a myslím si, že mu zostal dodnes, aj keď už ťahá na osemdesiat. V každom prípade si myslím, že človek sa rodí podľa typológie a mňa, našťastie, sudičky strčili do kolónky sangvinik. Inak by som asi len ťažko zvládala situácie, ktoré mi osud postavil do cesty.
• Čo považujete za rozhodujúci medzník vo vašom živote?
– Neviem, či to bolo prijatie na žurnalistiku, na štúdium sa mi podarilo dostať až na piaty raz (vraj som bola v histórii školy jediná taká vytrvalá), ale za prelomový okamih vo svojom živote rozhodne považujem príchod mojich dvoch synov na svet. Tí ovplyvňujú moju tvorbu. Rozhodujúcich okamihov bolo ešte viac. V rôznych fázach života iný. Pokiaľ ide o písanie prózy, za najväčší medzník považujem knižku Hľadám muža na zjedenie, aj keď jej predchádzali literárne ocenenia za poviedky (roku 2003 v Reader´s Digest 1. miesto za smutný príbeh vážne chorej ženy, ktorá bola preložená do viacerých jazykov; roku 2009 od Medzinárodného olympijského výboru v USA 3. miesto a diplom za poviedku na tému fair play) alebo roku 2002 za rozhlasovú hru Súci chlap, ktorá zvíťazila v konkurencii 220 hier. A čo ma potešilo naposledy, ocitla som sa v Čítanke pre 2. ročník ZŠ medzi renomovanými autormi.
• Čím vás zaujala televízna žurnalistika?
– Televízia mi učarovala už ako dieťaťu. Neznamená to, že by som pri sledovaní televíznych programov vysedela dieru, ale myslím si, že je to najsilnejšie médium. V televízii pracujem ako dramaturgička už takmer dvadsať rokov a svoje rozhodnutie som nikdy neoľutovala, aj keď je pravda, že dnes je situácia v televízii nesmierne zložitá. Mojou najväčšou vášňou je predsa len písanie prózy. Pre dospelých, ale aj pre deti. Nedávno mi vyšla knižka Zebra na ceste, je to pätnásť humorných rozprávok s nenásilnou didaktikou pre našich malých a týka sa, ako titul napovedá, dopravnej výchovy. V televízii pracujem ako dramaturgička cyklu pre našich najmenších Maškrtníček. Je to krásna práca so skvelým tímom a mojimi hlavnými hrdinami Nany a Krištofom, ktorú si sama sebe závidím.
• Cítite sa viac ako dramaturgička, spisovateľka či výtvarníčka, alebo si jednoducho v prvej profesii zarábate na živobytie a to ostatné je koníček?
– Cítim sa predovšetkým spisovateľkou, na druhej priečke postáva profesia dramaturga a výtvarníčka som len amatérska, ale všetko, čo tvorím, je s nesmiernou láskou, entuziazmom. No a keď vidím svoje obrazy u niekoho aj po dvadsiatich rokoch, srdce mi ihneď poskočí. Ani v čase, keď som so synmi naozaj riešila existenčné problémy, som obrazy nepredávala, jednoducho som ich vymieňala. Spomínam si na priateľov, tých mám stále naozaj veľa, takých naozajstných, ktorí vleteli do môjho bytu, strčili mi do rúk počítač a ukázali na obrazy porozvešiavané po stene. Tento, tento a tento si berieme a počítač, čo je pre teba zdroj obživy, je tvoj. Barter fungoval celé roky a ešte aj dnes som všetkým tým, ktorí nám pomáhali, nesmierne vďačná.
• Písať ste začali už v ranej mladosti, ale kedy ste sa začali venovať výtvarnému umeniu, čo nie je najlacnejšia záľuba?
– Prakticky v čase, keď som bola na materskej dovolenke a bola som v nepriaznivej existenčnej situácii, začala som to skúšať s textilnými výrobkami. Vždy som mala a mám mimoriadne šťastie na dobrých ľudí okolo seba, olejové farby a ateliérové vybavenie som dostala do daru.
• Vraví sa, že nie je problém niečo napísať a vydať, ale dostať knižku k čitateľovi. Vaše prvé publikácie sa k nemu dostávali v brožovanej úprave cez novinové stánky...
– Stalo sa tak celkom samozrejme, lebo spolupracujem aj s časopiseckými vydavateľstvami, takže napríklad titul Moje nervy – Humorne o mužoch a ženách vyšiel ako ročenka časopisu Bratislavčanka, podobne tento rok Krimi príbehy (nielen) zo súdnej siene. Som však rada, že moja desiata kniha Hľadám muža na zjedenie sa vďaka vydavateľstvu Remedium objavila na knižnom trhu s tvrdými doskami ako „seriózna kniha“.
• Vo väčšine vašich próz zaznieva autobiografický tón. Platí to aj v prípade najnovšej knižky Hľadám muža na zjedenie?
– Je písaná humoristickým perom, teda dúfam, že čitateľ sa bude na nej nielen dobre zabávať, ale v istých momentoch v nej objaví celkom iste aj sám seba. Je o Vierke, ktorá žije v skvelom manželstve takmer dve desiatky rokov, keď jej pípne sms-ka: „Váš muž vás podvádza. Priateľ.“ V tom okamihu sa jej zrúti celý svet a prvé, čo jej zíde na um, skočiť na poštu, kúpiť si kolok na rozvod. Od tohto úmyslu ju odradí najlepšia priateľka Alena, ktorá ju presvedčí, že nie je dobré, aby zostala v tomto veku sama, bez chlapa. Podá za ňu zoznamovací inzerát, na ktorý sa prihlási niekoľko mužov. Rôzneho typu a charakteru, z čoho pri stretnutiach vznikajú nielen komické situácie, aké dokáže vymyslieť iba sám život. Spisovateľ už len kde-tu čosi popridáva, niektoré miesta zdramatizuje, aby to malo „grády“ a čitateľ zostal napätý po celý čas. Knižka, pravdupovediac, je moja autobiografická. Z osemdesiatich percent.
Do vydavateľstva Remedium som už odovzdala ďalšiu knižku, román Musíš mi veriť, tentoraz na vážnejšiu tému. Venujem sa v ňom komplikovanému vzťahu medzi matkou a dospelou dcérou. Pochopiteľne, nechýba v ňom láska, ktorá môže mať rôzne podoby, ale udrží čitateľa v napätí možno aj preto, že má tak trochu kriminálny nádych. V každom prípade je zo života, tentoraz nie môjho, ale pospájala som v ňom príbehy troch svojich priateľov a známych.
• O čom chcete hovoriť a nikto sa vás na to nespytuje?
– Hovoriť hovorím otvorene s každým, kto sa ma niečo spytuje. Vraj rozprávam až príliš otvorene, čím obnažujem aj svoje vlastné vnútro. Boli však obdobia, keď som nerozprávala, mlčala som o závažných veciach, a to asi nie je správne. Denne prichádzam do styku s množstvom ľudí. Viem však už negovať negatívne zmýšľajúcich ľudí, ktorí človeku zbytočne uberajú energiu a ak sa im snažíte pomôcť, aj tak si melú dookola to isté. Nechcem však hovoriť o rokoch, ktoré boli pre našu rodinu nesmierne ťažké a kruté. Vyrozprávala som sa o nich v poviedkach a pochopila som, že aj tak nič nezmením, preto ich už neriešim.
• Súčasná generácia odchovaná na telenovelách sa nevie vyrovnať s filmami, kde zohráva úlohu nonverbálne konanie a obraz. Niekedy mám obavy, že niečo podobné hrozí aj autorom a čitateľom, lebo záplava slov neznamená vždy lepšiu komunikáciu. Ako je to s vaším vzťahom ku slovu ako takému?
– Nemôžem si pomôcť, jednoducho musím písať. Jednak je to „pretlak“ pocitov, emócií a potom moja bujná fantázia. Príbehy sa mi v hlave predháňajú. Musím si vždy upratať okolo seba i v myšlienkach, vyrovnať sa s tým, čo sa mi stalo. Ale, našťastie, s odstupom sa viem na veci pozrieť z nadhľadu a byť i patrične sebaironická. Vôbec, ten humorný princíp je niečo ako moje poznávacie znamenie a myslím si, že keď mi pomohol v živote, možno ním „nainfikujem“ aj čitateľov a pomôže aj druhým.
• Ako si neskántriť muža, To sa môže stať len mne, Kam som dala oči, Musíš mi veriť ap. Kam chodíte na tituly?
– Je to banálne, ale stačí počúvať a dívať sa pozorne, čo sa deje okolo nás a titul je na svete. Mimochodom, pripravujem Na plešinu mi nesiahaj a Obžalovaná, vstaňte.
• Písaním si plníte sny – aký je ten najbližší?
– Sny si plním deň čo deň. Také drobulinké, ale tie ma napĺňajú spokojnosťou. Mali by sme si robiť malé „radosti“ pre seba a veľké pre tých druhých. Je úžasný pocit, keď môžete niekomu niečo dať, nemyslím samozrejme čosi hmotné. Stačí sa s niekým porozprávať, vypočuť ho a vtedy ste vy obohatení stretnutím s tým druhým. Alebo pomôcť si jeden druhému bez toho, aby sme museli vetu, prosbu, či žiadosť o pomoc vysloviť nahlas. A môj sen? Aby sme boli všetci zdraví, moji rodičia, moji synovia, moje nevesty, moji priatelia, aby sa svet dokázal viac usmievať a aby sme nežili len sami pre seba. Vždy verím, že sa všetko zlé na dobré obráti a ľudia budú mať k sebe tak blízko ako v časoch, keď som bola mladšia a keď som si myslela, že zemeguľa má ruky, ktorými dokáže objať nás všetkých.
• Jestvuje myšlienka, zásada, ktorú by ste označili za svoje životné motto?
– Neviem, či je to životné krédo, až tak hlboko to nepociťujem, no azda najčastejšie sa prikláňam k vete „Všetko zlé je na niečo dobré.“ A to sa mi v živote nie raz potvrdilo.
