Vyhľadávanie
Balla (1967) debutoval v roku 1996 zbierkou poviedok Leptokaria, po ktorej nasledovali Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008), krátka novela V mene otca (2011) a prozaická zbierka Oko (2012). jeho poviedky vyšli v poľskom, slovinskom, maďarskom a českom preklade, pripravuje sa holandský preklad knihy V mene otca. je laureátom viacerých prestížnych literárnych ocenení. žije v nových Zámkoch.
Je laureátom literárnej ceny Anasoft litera 2012 za knihu V mene otca a medzi desiatich finalistov sa dostal aj tento rok s titulom Oko (oba KK Bagala a literarnyklub.sk).
Za novelu V mene otca, ktorá sa stala knihou roka 2011 v ankete denníka SME, si nedávno získal literárnu cenu Anasoft litera, Cenu Nadácie tatra banky za umenie aj druhé miesto v slovenskej literárnej cene cien mesačníka Revue aktuálnej kultúry RAK. Toľko ocenení za jeden titul je úctyhodný výkon. Ako vnímaš jeho úspech z pozície autora?
Ak je to úctyhodný výkon, tak rozhodne nie môj, skôr príslušných porôt, ja som si len písal svoje ako zvyčajne. Teraz sa to však zrazu zapáčilo viacerým čitateľom i kritikom. Možno je za tým trpezlivosť, s akou donekonečna spisujem jediné, subjektívne ladené pásmo opakovanej skepsy, pochybností a irónie, alebo je to práve opačne a ocenené boli posuny a zmeny oproti mojej predošlej „poetike“. Kniha V mene otca je iná minimálne formou – nie je to zbierka krátkych textov, ale mininovela, či skôr len dlhšia poviedka. Hoci ktovie, či „len“ – poviedka rozhodne nie je nejaký okyptený, nedotiahnutý román, pokus, ktorý ustal na polceste a zlyhal na nedostatku toho, čo by malo byť povedané; naopak, ak sa vydarí, má svoju hodnotu a je ozaj akýmsi úsporným románom, ohlodaným až na nevyhnutnú a podstatnú kosť. Mojimi opakovanými pokusmi o písanie chcem v každom prípade dosiahnuť, aby texty boli precízne a zároveň čo najstručnejšie. Asi sa to skončí aforizmami. Zápasím s tým ako pekár, ktorý sa po celý život pokúša upiecť dokonalý peceň alebo správne zakrivený rožok a niekedy sa mu zdá, že v práci na platónsky ideálnom chlebe a rožku naozaj pokročil, konzumenti však necítia rozdiel a už dávno sa im prejedla chuť jeho pečiva. Aj kritici akoby mi udelením ocenenia povedali: tu máš, ale už stačilo! Napokon, Cena Nadácie Tatra banky sa v jednotlivých kategóriách, pokiaľ viem, udeľuje raz za život. Zdá sa, že by som mal končiť. Zvažujem aj túto alternatívu, ale to vlastne odjakživa.
Takže pre teba literárne ceny, slová uznania nie sú povzbudením, motiváciou?
Sú ocenením toho, čo už bolo. Čosi som od roku 1996 povydával – hoci väčšinu by som radšej zlikvidoval. No vydavateľ tie veci s neurčitou nádejou na komerčný úspech udržiava na trhu, všelijako ich prebaľuje, presúva z kníhkupectva do kníhkupectva, ale tieto knižky sú už za mnou, žijú si vlastný zaprášený poličkový život. To, čo bolo, sa dočkalo ocenenia, ale to neznamená, že som vďaka tomu schopnejší budúcej tvorby. Obávam sa, že každý má v sebe len obmedzenú dávku invencie, špecifického, životom a skúsenosťami sformovaného náhľadu na svet, a ten spracúva, formuluje a obrusuje do svojej životnej výpovede, jedinej a hádam zásadnej. Ak to tak nie je, vyrába tovar, možno remeselne zručne zvládnutý, iste aj zábavný, ale „iba“ tovar. Dominik Dán, Karika, Urbaníková, Matkin, Banáš, výrobcovia, chrliči, obchodníci so slovom – mnohohlavý drak. Vedia písať, ale v rámci poklesnutej normy a toho, čo potrebuje trh.
Ako si potom vysvetľuješ ich stabilne popredné pozície v rebríčkoch najčítanejších slovenských autorov?
Nikoho neobťažujú filozofovaním či kladením otázok. Čitatelia pri ich knihách oddychujú. Nedávno som stretol človeka a to bol – nežartujem – práve čitateľ, sám sa tak označil, rád čítam, povedal, keď si chcem oddýchnuť, dodal. Čiže, zdá sa, že ľud je unavený. Ľud, keď môže, tak oddychuje, oddychuje s knižkou a to potom nazýva „čítaním“. Tento oddych, relax. Kdesi v práci oni všetci tuho uvažujú, riešia problémy, musia sa riadne obracať, potom majú právo vypnúť a takí vypnutí siahajú po knižkách. Inak nikdy. No a čo potrebuje vypnutý čitateľ? Ballu, Hlatkého, Rehúša alebo zatrpknutého Ciorana? Kafku, Becketta, Virgilia Piñeru? Nie. No a na unavených čitateľoch potom stoja piedestály dominikov dánov. Stoja na unavených ľuďoch, ktorých celý fyzický i psychický potenciál vycicali zamestnávatelia. Zdalo by sa, že aspoň oni, úspešní zamestnávatelia, by mohli siahnuť po zložitejších textových konštruktoch – ale nie! Aj oni sú unavení, unavení cicaním, aj keď sú aspoň bohatí a vďaka tomu možno aj šťastní, takže nepotrebujú pátrať po príčinách svojho neexistujúceho nešťastia v podozrivých nízkonákladových publikáciách.
Vráťme sa ešte k literárnym oceneniam a tvojmu postoju k nim. Máš pocit, že ťa obmedzujú a zaťažujú bremenom zodpovednosti?
Pravdaže. Ešte šťastie, že sa nevyskytujú často a že na bremeno zodpovednosti som zvyknutý. Akú-takú zodpovednosť som prijal hneď na začiatku, ako každý, kto chce písaním aspoň čiastočne vyjadriť seba, a nie iba zábavné príbehy, ktoré by si pútnici na chorvátskej pláži nosili so sebou v elegantných kabelkách alebo zovreté v chlpatom podpazuší.
Tvoje texty sú svojbytné a špecifické, niektoré ich motívy, témy sa opakujú, resp. variujú: osamelosť, tajomno, bizarnosť, temnosť, bezvýchodiskovosť, konfliktné rodinné vzťahy… Považuješ pesimizmus za východiskový životný a/aj tvorivý pocit?
Hej. Tak sa to vyvinulo. Keby som žil inokedy, inde a inak, možno by som sa stal optimistom. Veď na optimizme nie je nič zlé, človeka tento postoj pekne zvesela prevedie slzavým údolím a dovolí mu usmievať sa ešte aj pred operáciou hrubého čreva. Keď niekto žije po celý život v omyle, ale ten omyl mu uľahčí bytie, ide o prejav rozumného, pragmatického, autohypnotického gusta a proti gustu naozaj žiaden dišputát. Ale ja som z iného, výrazne frustrovanejšieho cesta. Okrem toho – veľmi mi uškodilo čítanie. Za to, že o tom viem, vďačím pánovi Valérovi Mikulovi, ktorý si to všimol ako prvý. Nemal som zlé detstvo, ani až takú zlú mladosť, ak nerátam to, že sme tu boli deptaní socializmom (ale ako sa dnes s údivom dozvedám, život v socializme bol vlastne super – hej, až za takých vymletých nás niektorí najúspešnejší politici považujú, že nám toto navrávajú!), no to mi nezabránilo a ani dnes nebráni čítať o zlých detstvách, zničených životoch, ukrajinských hladomoroch, červenoarmejských i hitlerovských zverstvách, protižidovských pogromoch, o genocíde Arménov, o nevyhnutnosti svojbytných národných štátov, o nekonečných depresiách, desivých halucináciách a byrokratických mašinériách, a to sa podpísalo pod môj východiskový a možno už aj záverečný postoj k tomuto „najlepšiemu z možných svetov“, ako sa o svete vyjadril Leibniz. Neviem, čo to do neho vošlo.
Ktorá literárna postava (z vlastných alebo cudzích príbehov) ti je bytostne blízka a v akej postave si vieš predstaviť samého seba ako literárneho hrdinu?
Sú to asi väčšinou bezmenné postavy, bytosti alebo niekedy dokonca akoby len hlasy, ktoré trpia v prózach Samuela Becketta – najmä zo záverečného obdobia jeho tvorby. Jeden z jeho románov sa volá Nepomenovateľný, asi to nie je o nepomenovateľnosti románu, ale skôr o nepomenovateľnosti postavy, lebo naozaj ťažko niektorým ľuďom prisúdiť meno, podľa mňa s menom akoby bola vždy spojená nádej alebo hodnota, že si vôbec niekto dal tú námahu konkrétne označiť, a tým individualizovať trpiaceho jedinca, budúcu obeť vlastného bezvýznamného života. Beckettovské postavy v slepých uličkách bytia sú mi blízke. Rozhodne ma to neteší. Alebo ešte niektorí „hrdinovia“ próz Thomasa Bernharda. A Jano Hodža zo Slobodovej Uršule a „zabitý človek“ z jeho románu Rozum.
Pre väčšinu tvojich postáv je každodenný život naozaj labyrint, ktorým sa snažia zúfalo a bezúspešne predrať. čím a prečo ťa títo zúfalci, čudáci, outsideri fascinujú, čo ťa s nimi spája – osobná skúsenosť, súcit, opovrhnutie, zvedavosť…?
Sú pravdivejší než cháska optimistov a šťastlivcov, napríklad tých pomätene rozrehotaných aktérov televíznej frašky s názvom Milujem Slovensko. Ale takých frašiek je v rôznych médiách a, samozrejme, aj v reálnom živote veľa. To, kto v tom všetkom účinkuje a ako, je dosť dobrou odpoveďou na otázku, prečo ma skôr fascinujú outsideri. Hysterickí zabávači na scéne nás presviedčajú o svojich vážne hlbokých citoch vážne plytkučkým a hlúpym spôsobom. Podobne silný pocit nepravdivosti, neautentickosti, klamárskeho, ale aj sebaklamárskeho gesta mám tiež z rôznych postáv a postavičiek romanticko-zabávacích kníh na jedno ohlupujúce použitie. Život je veľmi často úmorný a znechucujúci a mojich milých outsiderov drví rovnako ako mňa.
Hovorí sa, že literárny text začína žiť svoj vlastný život až vtedy, keď sa dostane k čitateľovi. sú pre teba ako autora čitatelia dôležití?
Literárny text začne žiť len veľmi zriedkavo. Ja som spokojný už aj s tým, keď nejaký text vôbec dokážem považovať za dopísaný, a vtedy má ešte ďaleko od vlastného života. Prečiarkujem do úmoru, prepisujem aj hotové výtlačky mojich vydaných kníh, keď mi padnú do rúk. To isté robím aj s knihami iných autorov, nešetrím ani „svetových“. Knižnicu mám plnú počmáraných zväzkov. A keď nejaký čitateľ tvrdí, že sa mu moja kniha páči, neverím mu, hľadám v tom postranné úmysly. Život textov je v tomto zmysle vlastne vylúčený a ich písanie je utrpenie, ktorého by som sa rád zbavil tak, ako sa iní snažia zbaviť fajčenia.
Faktom je, že sa ho pokúšaš zbaviť už veľmi dlho – a neúspešne. Nebude to tak, že písanie sa pre teba stalo životnou potrebou, ktorú si stále odmietaš pripustiť?
Nemyslime hneď na najhoršie.
V Poľsku patríš medzi najčítanejších stredoeurópskych autorov. Prekvapuje ťa to?
Veľmi. A dokonca možno vôbec nie je pravda, že medzi nich patrím.
Či už patríš alebo nie, v Poľsku si absolvoval mnoho verejných vystúpení, čítačiek – ako hodnotíš tamojšiu literárnu klímu? je pre teba príjemnejšia ako slovenská?
Netvrdím, že je príjemnejšia, ale je určite príjemná. Možno preto, lebo som cudzinec, a tak sú ku mne v osobnom kontakte milí, zhovievaví. Ale nesťažujem sa ani na Slovákov. Keď tu na besede alebo po nej stretnem nejakého literáta, vždy je veselo, nech je to Vadas, Staviarsky alebo Veronika Šikulová, a keď sa po besede zoznámim s čitateľom, je ešte veselšie. Ale možno sa tvoja otázka týkala aj iného: povedzme celkovej „literárno-umeleckej komunikácie“, prítomnosti literatúry v médiách, prevládajúceho ducha na tamtej scéne. Zdá sa, že je u nich viac miesta pre podivné, menšinové, excentrické písanie. Je pre poľských čitateľov menej prekvapujúce či odstrašujúce ako pre nás tu doma, hádam preto, že súčasťou poľskej literatúry, a teda už aj tradície, boli svetoznámi a práveže netradiční čudáci – v tom najlepšom slova zmysle – ako Gombrowicz či Witkacy, alebo židovský spisovateľ a výtvarník Bruno Schulz. Takí ľudia zákonite zanechajú po sebe hlboké stopy, kultivujú každého, kto s ich tvorbou, ale aj s informáciami o ich pozoruhodnom živote a osudoch prichádza častejšie do kontaktu.
Čo ťa zamestnáva v týchto dňoch a na čo sa tešíš v tých nasledujúcich?
Spolupracujem na príprave antológie súčasných slovenských poviedok – ide o autorov strednej a mladšej generácie, od Staviarskeho po Gibovú, cez Rankova, Hvoreckého či Kompaníkovú. Zbierka má vyjsť v Rakúsku. Okrem toho sledujem, o čom hovoria ľudia, čo prežívajú a ako to vyjadrujú. Popri tom priebežne konzultujem s Jackom Bukowským ďalšie preklady mojich poviedok do poľštiny. A nedávno som sa zúčastnil na viacerých literárnych akciách v Prahe, Varšave, Viedni a v Bratislave, ale už toho mám dosť. Z literatúry by vždy a všade chceli robiť atraktívnu šou, čo sa však neraz končieva trápnym kŕčom, lebo čítanie je predovšetkým intímna „indoorová“ aktivita a takou by mala aj ostať.
