Agáty

/1/

Po dobytí Palánku Malinovského vojskami vstúpili do mesta staronové časy. Na župnom dome, storočnom symbole každej tunajšej moci a starom sídle niekdajšej juhoslovenskej stolice, zaviali československé zástavy. Palánk, mesto na slovensko-maďarskej demarkačnej čiare, sa dostal spod vlády koruny znova pod znak leva. Do mesta vtiahla predvojnová správa, v župnom dome sa ozvala nová úradná reč, zjavili sa žandári, financi a dva trestné senáty okresného súdu. S ich príchodom ožil aj starý palánsky žalár, zlopovestný už z čias Uhorska, teraz zaplnený nyilasovcami.

A keď ustával ďalší ruch a končili sa frontové operácie pri Berlíne, nové úrady zriadili v župnom dome expozitúru okresu. Odbočka spravovala tridsať obcí, kus úrodnej zeme a starala sa o tisíce vojnou unavených ľudí.

Navidomoči pribúdalo úradov, škôl a rozličných organizácií, kamkoľvek sa človek zvrtol, zavadil očami o novú smaltovanú tabuľku s červenými, čiernymi, modrými a zelenými literami. Okrem expozitúry, súdu, žalára, stanice NB, inšpektorátu FS, vojska, komandantúry ČA, slovenského gymnázia, národnej, meštianskej a hospodárskej školy sídlil tu aj odbor Matice slovenskej, sekretariáty KS a DS, Zväz vojakov Povstania, spolok bývalých väzňov a prenasledovaných fašizmom, Zväz slovenskej mládeže, ROH, hasiči, Sokol a Junák. Život sa vracal do predvojnových koľají, prichádzali noví úradníci s rodinami, sťahovali sa sem obchodníci, remeselníci, učitelia, lekári, vojaci, žandári a financi, ľudia z rozličných kútov republiky, predovšetkým z hornatých krajov Slovenska, a repatrianti. Časť z nich obsadzovala domy pri parku.

/2/

Ulice pri parku, najmalebnejšie v Palánku, nazývali ľudia z iných častí mesta štvrťou mačiek. Zaznieval v tom posmech nad spoluvládou ľudí a mačiek v tomto prostredí, ale aj závisť, že sami nežijú v štvrti zelene, dobrej vody a ticha. V štvrti bolo veľa mačiek, čo si ľudia všimli počas leta, keď zvieratá vyliezli z kútov a presúšali sa na slnku. Kým sa staré mačky vyhrievali na bezpečných miestach, strechách, múrikoch, bránach a plotoch, malé prechádzali škárami v bránach na širokú ulicu, kde o ne raz-dva zakopol neobozretný človek.

Znie to čudne, ale výskyt toľkých mačiek pri parku súvisí s pomermi, ktoré tu vládli po vojne. Mačky, domáce zvieratá, majú veľa spoločného s ľuďmi. Určite je zaujímavé, že sa rozmnožili práve v čase povojnového nedostatku, keď ľudia biedili.

Tri roky nato, ako sa Palánk aj s celým južným územím Slovenska podľa strategických potrieb hitlerovského Nemecka a na základe Viedenskej arbitráže stal súčasťou Maďarska, v Poštovej ulici zomrela Aman Koczková, ktorá si svoju samotu uľahčovala chovaním cudzokrajných mačiek. Zvieratám sa pri starej žene darilo a rýchle sa rozmnožovali. Jej odchodom osireli a z nevysvetliteľných príčin odtiahli z domu na dvor do stodoly. V slame a sene, bezpečne nad zemou, vytvorili si ležoviská a krížili sa so všetkými druhmi v okolí. Časom sa v štvrti zjavil nový druh mačiek, miešanec rozličných rás, aký vzíde z voľného párenia, často nezvyčajne krásny. Tunajšia mačka vyznačovala sa dlhšou srsťou a loveckým nadaním.

Z predvojnových obyvateľov štvrte neostal v meste takmer nikto. Do zabratia Palánku Horthym žila tu pestrá národnostná spoločnosť, zväčša lepšie situovaní ľudia. Po Slovákoch, Čechoch, ľuďoch zo všetkých krajov Balkánu a odvlečených židoch odišla stadeto aj väčšina Maďarov — jedni roztrpčení výsledkami vojny, druhí, exponenti Horthyho režimu, pre rozličné hriechy, ktorých sa dopustili počas anexie Dolniakov a vojnových rokov, najmä v službách šípových krížov, a niektorých vysťahovali nové úrady, aby tu umiestnili svojich zamestnancov, ako aj navrátilcov z Maďarska, Rumunska a Juhoslávie, časť vandrovníkov, ktorí odišli z domova za chlebom, vytrácajúc sa v státisícoch do sveta od Vojvodiny po indiánske krajiny.

Do opustených domov v náhle vyľudnenej štvrti sa sťahovali aj mačky. Šírili sa z Poštovej ulice smerom k parku. Na starých miestach už nemali pokoja.

Noví obyvatelia pritúlili mačky vo svojich príbytkoch, uveličení ich nádherou a dojatí ich opustenosťou. V prítomnosti zvierat nebolo v dome ani toľko cudzoty; v novom pôsobisku, pre väčšinu nezriedka odpudzujúco neznámom, cítili sa stiesnene, no pri kožúšku tvora im bolo zrazu veselšie.

Okrem mačiek mali tunajší ľudia radi aj hudbu. Tichými ulicami pri parku sa ustavične niesli nejaké tóny, zväčša ľúbivé ako nádeje. Spoza okien kaviarní, hostincov, zo záhrad, predovšetkým jarných a jesenných, z otvorených oblokov všetkých domov mesta akoby znela ustavične hudba, no ohlášala sa predovšetkým tu, v tejto štvrti. Z otvorených oblokov tunajších domov, tienených starými stromami, bolo počuť, ako vyhrávajú hudci na rozličných nástrojoch, ozýval sa spev, z gramofónov najčastejšie zaznievalo slovenské tango, najznámejšie čísla z jeho nezabudnuteľnej éry, maďarské halgatá, rumunské pesničky, populárne slovanské, ľudové aj umelé, a takisto piesne armád, čo nedávno križovali Európu.

Človek, ktorý prechádzal štvrťou mačiek, všímal si okrem domov, ktoré palánski stavitelia budovali s malomestským sklonom k pitoresknosti, košaté javory, lipy, gaštany a platany po obidvoch stranách ulíc, všadeprítomnú nepreniknuteľnú zeleň, záplavu kríčkov a najpestrejších kvetov v starostlivo opatrovaných záhradách, ako aj množstvo mačiek, vtákov a takmer ustavičnú prítomnosť hudby. Ak krajina okolo Palánku, zem na dolnom toku Ipľa, rieka, trávy, húštiny, vtáky, agátové lesy, jar, letá a jesene pripomínali ľudom starú ľudskú pravlasť, štvrť mačiek vyvolávala (najmä v deťoch) predstavu rajskej záhrady.