Vyhľadávanie
AKO MUFLÓNA ANCIJÁŠA VO VIEDNI DO ŠTÁTNEJ OPERY NEVPUSTILI
Ráno vyfasoval Ancijáš svoj kamión a spokojne si kopýtkami pohladil volant, špeciálne upravený, aby sa mu nešmýkalo. Jeho úloha bola zaviesť do Viedne plný náklad novučičkých áut Made in Slovakia.
Naštartoval a labužnícky si vychutnával zvuky bublajúceho motora. Žmurkol na Milicu, ktorá ležala na sedadle spolujazdca, zaradil jednotku a zahlásil:
„Dnes je celkom pekný deň.“
Rozbehol stroj a ako prvé si to namieril k sociálnym domom, kde dočasne bývala zachránená Egreša z Ringlótom. Zobral ich do Viedne, že nech sa idú trošku pokolotočovať do Prátra, späť môžu ísť pokojne vlakom. Zabije dve muchy jednou ranou, ako sa hovorí v ich regióne.
Keďže je Viedeň blízko, cesta ubehla raz-dva a už kýval na rozlúčku dvojici vystupujúcej pri kolotočoch.
„Užite si to!“ zavolal cez pootvorené okienko a usmial sa na Egrešu.
Tá zodvihla labku na pozdrav a zakričala:
„Ďakujeme. A... dávajte si na seba pozor!“
Úsmev na oboch stranách a pár minút nato už Ancijáš odovzdával na prekládke nablýskaný tovar.
„Dozajtra máme voľno, Milicka, a rád by som sa išiel pozrieť do mesta. Mám pre teba malinké prekvapenie,“ povedal muflón dážďovke a poklopkal si po vrecku svojich tepláčikov.
„Večer totižto ideme do opery! Pozor, do naozajstnej!“ nevydržal ďalej tajiť Ancijáš a na znak radosti zatočil kopýtkom nad hlavou.
Prešli sa Viedňou, poobdivovali veľkomesto, až prišiel čas a hrdý Ancijáš, slávnostne vyobliekaný v tom, čo najviac miluje, mával vstupenkami pred bránami štátnej viedenskej opery. Ako inak, vo vrecku mal darček, ktorý zadovážil v meste a ktorým chcel urobiť radosť náhodnému občanovi Viedne. Asi mu, lapajovi, nestačilo, že Milicu pozval do opery. Zhlboka sa nadýchol a vykročil hore schodmi. Všade naokolo zastavovali limuzíny a z nich vystupovali tak trochu iné páry.
Dámy v šatách, páni saká a kravaty a medzi nimi ide po schodoch s dážďovkou na pleci muflón v tepláčikoch, vychutnávajúci si chvíľu, ako sa patrí .
Ujo v nóbl fraku, čo trhá vstupenky, spozornel, a keď prišiel Ancijáš na rad, oznámil mu:
„Prepáčte, mladý muflón, ale do štátnej opery vás v tepláčikoch nemôžem vpustiť. Máme svoje zásady!“
Ancijáš stratil reč. Ostal ako obarený a v jednej sekunde prišiel o všetku radosť, ktorú prežíval. Veľmi sa ho dotklo, že ten vysnívaný svet má aj iné stránky, o ktorých on ani netušil.
„Do opery je vstup povolený len vo sviatočnom!“ dorazil zaskočeného Ancijáša ujo vstupenkár.
„Aaaaale veď ja mám na sebe to najsviatočnejšie a najvzácnejšie, moje milované tepláčiky!“ nechápavo sa bránil sklamaný muflón.
„Prosím vás, nestrápňujte sa tu a uvoľnite priestor.“
Muflónovi sa až hlava zatočila, pozrel smutne na Milicu, ktorá by rada mykla plecami, keby nejaké mala, a tak podobný výraz vystrúhala aspoň telíčkom.
Ancijáš sa otočil a snažil sa zmieriť s tým, že mu to tentoraz nevyšlo. Vykročil dole schodmi, keď vtom mu napadlo, že má vo vrecku skrytý darček pre náhodného občana.
Vytypoval si solídneho pána, vytiahol z tepláčikov malú škatuľku s cukríkmi a podišiel k neznámemu. Túžba niekomu urobiť radosť, obdariť niekoho, bola obrovská. Natiahol kopýtko so škatuľkou smerom k pánovi, no kým stihol niečo povedať, muž v kravate, zamkýnajúci diaľkovým ovládaním svoje autisko, sa naňho osopil:
„Prosím vás, nerobte nám tu hanbu. Choďte sa postaviť niekam pred kostol alebo do charity. Tam vám pomôžu. Tu máte euro. Kúpte si polievku, ale hlavne nás tu neznemožňujte!“
Ancijášovi až zabehlo. Ďalšia rana behom pár minút. On, čo chce urobiť radosť, on, čo sa tešil do opery a že Milicke splní sen, bol v spoločnosti, kde je hojnosti dosť, na smiech.
Dvakrát zlomený, nešťastný sa zveril Milici:
„Ej, to bola jazda po Afrike, tam ma to viac bavilo ako tu. A tak som sa tešil „To nič, Ancijáško, dôležité je, že si sa snažil a urobil si všetko preto, aby si mi radosť urobil. Veľmi si to vážim a ver mi, že to celodenné tešenie sa do opery mi už nikto nikdy nezoberie. Nuž, a že to takto dopadlo? Stávajú sa oveľa horšie veci, veď toto sú len hlúposti predsa,“ snažila sa upokojiť dážďovka svojho kamaráta.
„Mám nápad, Milica! Ideme!“ zvolal zrazu Ancijáš a nenápadne začal obchádzať budovu štátnej opery.
„Takú ešte nehrali, aby sme si my nevychutnali to, na čo sme sa tešili!“
Ancijáš zastal pri hromozvode, pošúchal si kopýtka o seba a začal sa ako horolezec škriabať na strechu budovy. Milica si len oči zakrývala, ale zároveň mala radosť, že sa Ancijáš tak rýchlo otriasol a je z neho opäť muž činu. Teda muflón činu. O chvíľu ležali spokojnena streche opery.
„Dávaj bacha, aby si sa neskotúľala, Milicka!“ strážil si Ancijáš svoju kamarátku, keď vtom zazneli prvé tóny svetoznámej Mozartovej opery.
Obaja sa upokojili a nechali sa unášať prenádhernou hudbou.
„Ach, veď tu nám je lepšie, ako keby sme boli v sále. Tam by sme sedeli a tu ležíme. Nie je to super?“ zahlásil Ancijáš.
Milica si po chvíli všimla, že mu po líci steká slzička.
„Ancijáško, čo ti je? Prečo plačeš?“ prekvapene sa ho spýtala.
„Neviem, nie je to zo smútku. To tá hudba, je to prekrásne,..“ vykoktal zo seba muflón, až sa mu brada pritom zatriasla.
Prenádherné tóny vážnej hudby rozvibrovali v Ancijášovi také emócie, o akých sa mu ani nesnívalo. Zase objavil v sebe niečo nové a krásne.
„Tá hudba, to ti je vynález,“ dodal a užíval si to.
Na druhý deň ráno cestou na prekládku kamiónov rozmýšľal ako to bude s jeho rozdávaním, keď v západnej Európe je všetkého dosť.
Rozmýšľal, rozmýšľal, až dostal chuť na trochu kvalitného sena, že by si požuval pred ďalšou jazdou, a tak vošiel aj s Milicou do obchodu so zvieracími potrebami.
Poobzeral sa dookola a vtom mu zaplo.
„Prosím vás, dá sa platiť aj kreditnou kartou?“ spýtal sa predavača.
„Samozrejme, pán muflón, nech sa páči. Čo si prajete?“
„Za hrsť sena, teda za kopýtko... a všetky vtáky, čo tu mate. Aj s klietkami.“
Predavač vyvalil oči, ale po chvíli už ako správny obchodník škrkol Ancijášovou platobnou kartou. Prvá výplata za cestu do Viedne behom sekundy zmizla, ale Ancijáš sa konečne našiel a bol spokojnučký. Po hrudi sa mu vlnili také fajnové vlny. Dobrý pocit sa to volá.
Vrátil sa po kamión, ktorý bol tentoraz naložený zemiakmi s tým, že cieľ jeho cesty mali byť Benátky v Taliansku. Odstavil vozidlo pred obchodom so zvieracími potrebami, naložili s predavačom všetko vtáctvo aj s klietkami na korbu kamióna a pri prvom možnom odpočívadle pri Dunaji zabrzdil a hovorí Milici:
„Poď mi pomôcť.“
Otvoril zadné dvere a klietku po klietke povykladal pri brehu. Vyplašené vtáčiky trepotali krídelkami a spokojný Ancijáš začal otvárať dvierka na každom vtáčom väzení. Milica neváhala a chvostíkom takisto pomáhala odhasprovať dvierka na klietkach a vtáčiky sa jeden po druhom rozletovali do vzduchu za slobodou.
„Ďakujem. Ďakujem, ďakujeme!“ ozývali sa z neba šťastné hlásky.
„Toto je to pravé orechové!“ Ancijáš jemne pohladil kopýtkom Milicu a nasadli do voza.
Muflón naštartoval kamión, keď vtom mu na prednú kapotu zasadol starý havran.
„Krá-krá. Ďakujem za vyslobodenie, ale som už taký starý, že nedoletím domov, tam, odkiaľ pochádzam, krá. Zomriem tu, krá. Lepšia sloboda ako klietka, ale lepšia klietka ako zhynúť tu, krá,“ domudroval havran a zatrepal veľkými krídlami. Ancijáš pozrel na Milicu, kopýtkom stisol elektronické otváranie okien a povedal:
„Nastúp si.“
Havran preletel cez okno a sadol si vedľa Milice.
„Krá, ja som nejaký Atanáz, krá.“
„Ja som Milica.“
„Ja som Ancijáš. Kam to bude, prosím?“
„Krá. Som zo severnej Európy, krá. Keď ma zoberiete kamkoľvek, budem šťastný, krá.“
„Tak v tom prípade ste si nastúpili do správneho voza, pán havran!“
„Ancijáš stlačil štartér a pomaly rozbehol kamión smerom k susednému Taliansku.
V spätnom zrkadle bolo vidieť len hromadu prázdnych klietok a nad kabínou poletoval na znak vďaky kŕdeľ šťastných slobodných vtáčikov.
